Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Alfonz Mária de Liguori
Vatikán (30. marca, RV) – Generálna audiencia Benedikta XVI. bola dnes predpoludním
na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Svätý Otec sa vo svojej katechéze zameral na život
sv. Alfonza Márie de Liguori, zakladateľa Redemptoristov:
Drahí bratia a sestry!Dnes
by som vám chcel predstaviť svätého Učiteľa Cirkvi, ktorého sme až dodnes dlžníkmi,
pretože bol významným teológom, moralistom a učiteľom duchovného života pre všetkých,
no obzvlášť pre jednoduchých ľudí. Je autorom slov i hudby jednej z najznámejších
talianskych vianočných piesní: Ty zostúp z hviezd (Tu scendi dalle stelle).
Alfonz
Mária de Liguori sa narodil v roku 1696 a patril do váženej a bohatej neapolskej rodiny.
Bol obdarovaný výnimočnými intelektuálnymi schopnosťami, už vo veku šestnástich rokov
dosiahol doktorát z civilného i kánonického práva. Bol najbrilantnejším advokátom
neapolského súdu: počas ôsmich rokov vyhral všetky procesy, ktoré obhajoval. Akokoľvek
vo svojej duši vyprahnutej po Bohu a túžiacej po dokonalosti, ho Pán priviedol k uvedomeniu
si toho, že ho povoláva k inej ceste. Vskutku v roku 1723 pohoršený z korupcie a nespravodlivosti
súdneho prostredia zanechal svoju profesiu – a s ňou i bohatstvo a úspech – a rozhodol
sa stať kňazom, napriek odporu svojho otca. Mal vynikajúcich učiteľov, ktorí ho uviedli
do štúdia Svätého písma, cirkevných dejín a mystiky. Nadobudol rozsiahle teologické
vzdelanie, ktoré o niekoľko rokov neskôr zúročil vo svojej tvorbe. Za kňaza bol vysvätený
v roku 1726 a pracoval v Diecéznej kongregácii apoštolských misií. Hoci Alfonz
začal svoje dielo evanjelizácie a katechézy uprostred najchudobnejších vrstiev neapolskej
spoločnosti, predsa im ohlasoval evanjelium s veľkou láskou a učil ich základné pravdy
viery. Nie málo z týchto osôb – chudobných a skromných – ku ktorým sa obracal, bolo
obeťami rôznych nerestí i páchateľmi kriminálnych činov. S veľkou trpezlivosťou ich
učil modliť sa a povzbudzoval ich k tomu, aby zlepšili svoj spôsob života. Alfonz
dosiahol mimoriadne výsledky: v tých najbiednejších štvrtiach mesta sa množili skupiny
osôb, ktoré sa večer stretávali v súkromných príbytkoch či dielňach, aby sa modlili
a meditovali Božie slovo pod vedením niekoľkých katechétov, formovaných na to Alfonzom
a inými kňazmi, ktorí pravidelne navštevovali tieto skupiny veriacich. Keď sa – na
žiadosť neapolského arcibiskupa – tieto stretnutia začali konať v kaplnkách mesta,
dali im názov „Večerné kaplnky“ (Cappelle serotine). Tieto sa stali skutočným prameňom
morálnej výchovy, sociálneho ozdravenia a vzájomnej pomoci medzi chudobnými: krádeže,
súboje a prostitúcia takmer vymizli.
Hoci sociálny a náboženský kontext doby
sv. Alfonza bol podstatne odlišný od nášho, predsa len „Večerné kaplnky“ sa zdajú
byť modelom misijnej práce, ktorým sa môžeme inšpirovať aj dnes v „novej evanjelizácii“
obzvlášť tých najchudobnejších a pre vytvorenie ľudského spolužitia, ktoré by bolo
spravodlivejšie, bratskejšie a solidárnejšie. Kňazom je zverený úrad duchovnej služby.
Zatiaľ čo správne formovaní laici sa môžu stať účinnými kresťanskými animátormi a tak
autentickým evanjeliovým kvasom uprostred spoločnosti.
Potom ako začal premýšľať
o evanjelizácii pohanských národov – Alfonz vo veku 35 rokov – prišiel do kontaktu
s vidiečanmi a pastiermi vo vnútorných regiónoch Neapolského kráľovstva a – zasiahnutý
ich náboženskou neznalosťou a ich zanedbanosťou – rozhodol sa opustiť hlavné mesto
a venovať sa týmto osobám, chudobným duchovne i materiálne. V roku 1732 založil Kongregáciu
Najsvätejšieho Vykupiteľa, ktorú vložil pod opateru biskupa Tommasa Falcoiu a on sám
sa stal jej predstaveným. Títo rehoľníci, vedení Alfonzom, sa stali autentickými putujúcimi
misionármi, ktorí chodili aj do tých najvzdialenejších dedín povzbudzujúc k obráteniu
a vytrvalosti v kresťanskom živote predovšetkým skrze modlitbu. Ešte aj dnes redemptoristi
rozšírení v mnohých krajinách sveta s novými formami apoštolátu pokračujú v tomto
evanjelizačnom poslaní. Myslím na nich s uznaním a povzbudzujem ich k tomu, aby boli
vždy verní príkladu ich svätého zakladateľa.
Obdivovaný pre svoju dobrotu a
pastoračnú horlivosť, bol Alfonz menovaný za biskupa diecézy Sant´Agata dei Goti,
no tejto služby sa – kvôli rôznym chorobám, ktorými trpel – zriekol v roku 1775 s
povolením pápeža Pia VI. Ten istý pápež v roku 1787, keď sa dozvedel o jeho smrti,
ktorá prišla po mnohých utrpeniach, zvolal: „Bol to svätec!“ a nemýlil sa.
Alfonz bol kanonizovaný v roku 1839. V roku 1871 bol vyhlásený za Učiteľa Cirkvi.
Tento titul mu patrí pre viacero dôvodov. Predovšetkým pre bohaté učenie morálnej
teológie, ktorá vhodne vyjadruje katolícke učenie, a to až natoľko, že bol pápežom
Piom XII. vyhlásený za „patróna spovedníkov a moralistov“. V jeho časoch sa veľmi
rozšírila mimoriadne rigorózna interpretácia morálneho života, aj z dôvodu jansenizmu,
ktorý miesto toho, aby živil dôveru a nádej v Božie milosrdenstvo, podnecoval strach
a predstavoval Boha ako zachmúreného a prísneho, veľmi vzdialeného tomu, aký nám bol
zjavený Ježišom. Sv. Alfonz predovšetkým vo svojom hlavnom diele s názvom Morálna
teológia predkladá vyrovnanú a presvedčivú syntézu požiadaviek Božieho zákona
vrytého do našich sŕdc, v plnosti zjaveného Kristom a spoľahlivo interpretovaného
Cirkvou, ako aj dynamizmy svedomia a slobody človeka, ktoré práve skrze priľnutie
k pravde a dobru umožňujú dozretie a plnú realizáciu osoby. Pastierom duší a spovedníkom
Alfonz odporúčal byť vernými katolíckemu morálnemu učeniu, zároveň zdôrazňujúc postoj
láskavý, vnímavý a príjemný, aby sa penitenti mohli cítiť sprevádzaní, podporovaní
a povzbudzovaní na ich ceste viery a kresťanského života. Sv. Alfonz sa nikdy neunavil
opakovať, že kňazi sú viditeľným znakom neviditeľného Božieho milosrdenstva, ktoré
odpúšťa a posväcuje myseľ a srdce hriešnika, aby sa obrátil a zmenil život. V našej
dobe, v ktorej sú jasné znaky straty morálneho vedomia a – je potrebné to uznať –
istej straty úcty voči sviatosti zmierenia, učenie sv. Alfonza je stále mimoriadne
aktuálne.
Spolu s teologickými dielami Alfonz vytvoril množstvo ďalších spisov
určených k náboženskému formovaniu ľudu. Ich štýl je jednoduchý a príjemný. Čítané
a prekladané do množstva jazykov diela sv. Alfonza prispeli k formovaniu ľudovej spirituality
posledných dvoch storočí. Niektoré z nich sú texty, ktorých čítanie je veľmi užitočné
aj dnes ako napríklad Večné maximy, Slávy Márie a Cesta lásky. Hlavne toto posledné
dielo reprezentuje syntézu jeho myšlienok a je jeho vrcholným dielom. Veľmi zdôrazňuje
nevyhnutnosť modlitby, ktorá umožňuje otvorenie sa Božej milosti ku každodennému plneniu
Božej vôle a dosiahnutiu vlastného posvätenia. O modlitbe píše: „Boh nikomu neodníma
milosť modlitby, ktorou sa získava pomoc k prekonaniu akejkoľvek žiadostivosti
a každého pokušenia. A hovorím, opakujem a vždy budem opakovať, kým budem žiť, že
celá naša spása spočíva v modlitbe.“ Odtiaľto pochádza známy výrok „Kto sa modlí,
bude spasený“ (Del gran mezzo della preghiera e opuscoli affini. Opere ascetiche II.
Roma 1962, p.171). Spomínam si pri tejto príležitosti na výzvu môjho predchodcu ctihodného
Božieho služobníka Jána Pavla II.: „Naše kresťanské komunity sa musia stať „školami
modlitby“... Je teda potrebné, aby výchova k modlitbe sa stala podstatným bodom každého
pastoračného plánovania“(Apoštolský list Novo Millennio ineunte, 33,34).
Medzi
formami modlitby horlivo odporúčanými sv. Alfonzom vyniká návšteva Najsvätejšej Sviatosti
alebo – ako by sme dnes povedali – adorácia, či už krátka alebo dlhá, súkromná alebo
spoločná pred Eucharistiou. „Istotne“, píše Alfonz, „medzi všetkými
pobožnosťami táto – adorovanie sviatostného Ježiša – je prvou hneď po sviatostiach,
je tou Bohu najmilšou a nám najužitočnejšou... Ó, aká sladkosť stáť s vierou pred
oltárom... zveriť mu svoje potreby, ako robí priateľ priateľovi, ktorému plne dôveruje!“
(Návšteva Najsvätejšej Sviatosti a Márie pre každý deň mesiaca. Úvod). Alfonziánska
spiritualita je vskutku mimoriadne kristologickou, s ohniskom v Kristovi a jeho Evanjeliu.
Meditovanie mystéria vtelenia a umučenia Pána je často objektom jeho kázní. V týchto
udalostiach je spása ponúknutá všetkým ľuďom „v hojnosti“. A práve preto, že je kristologická,
alfonziánska spiritualita je aj mariánska. Mimoriadne oddaný Márii poukazuje na jej
úlohu v dejinách spásy: Spoločníčka vykúpenia, Prostrednica milosti, Matka, Obhajkyňa
a Kráľovná. Okrem toho sv. Alfonz potvrdzuje, že úcta k Márii bude pre nás veľkou
potechou v okamihu našej smrti. Bol presvedčený, že meditovanie o našom večnom osude,
o našom povolaní byť vždy účastní na Božej blaženosti, ako aj o tragickej možnosti
zatratenia, prispieva k tomu, aby sme žili s pokojom a úsilím a čelili realite smrti
vždy s plnou dôverou v Božiu dobrotu.
Sv. Alfonz Mária de Ligouri je príkladom
horlivého pastiera, ktorý získal duše ohlasovaním evanjelia a vysluhovaním sviatostí
spôsobom miernym a dobrosrdečným, ktorý sa rodil z intenzívneho vzťahu s Bohom, Nekonečnou
dobrotou. Mal reálny optimistický pohľad na zdroje dobra, ktoré Pán dáva všetkým ľuďom
a zdôrazňoval pocity srdca ako i mysle pre lásku k Bohu a blížnemu.
Na záver
by som chcel pripomenúť, že náš svätec – podobne ako sv. František Saleský, o ktorom
som hovoril pred niekoľkými týždňami – zdôrazňuje, že svätosť je prístupná každému
kresťanovi: „Rehoľníkovi ako rehoľníkovi, laikovi ako laikovi, kňazovi ako kňazovi,
manželovi ako manželovi, obchodníkovi ako obchodníkovi, vojakovi ako vojakovi a podobne
hovoriac o každom inom postavení“ (Pratica di amare Gesú Cristo. Opere ascetiche I,
Roma 1933, p. 79). Ďakujeme Pánovi, že svojou prozreteľnosťou vzbudzuje svätcov i
učiteľov na rôznych miestach i časoch, ktorí hovoria tým istým jazykom, aby nás pozvali
rásť vo viere a žiť s láskou a radosťou naše kresťanstvo v jednoduchých každodenných
skutkoch, aby sme tak kráčali na ceste svätosti, na ceste k Bohu a pravej radosti.