Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:
Vatikánsky rozhlas

Hlavná stránka / Veda a Etika

Očami viery, vedy a kultúry: Patologické dôsledky porúch vo vývine - Narcizmus


RealAudioMP3 Aj dnes by sme v rámci našej rubriky Očami viery, vedy a kultúry venovali opäť pozornosť téme z priesečníka psychológie a spirituality s názvom: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života. Tento krát by sme sa zamysleli nad patologickými dôsledkami porúch v citovom vývine dieťaťa, ktoré sa môžu ovplyvniť aj prežívanie duchovného života v dospelom veku.


Poruchy vo vývine počas prvého štádia citového vývinu, teda počas prvého roku života dieťaťa sú dôvodom najvážnejších psychických porúch v dospelom veku. Môžu sa prejaviť v poruche psychotického charakteru, ako je napr. schizofrénia, ale najmä v poruchách osobnosti, a z nich sú najzávažnejšie predovšetkým antisociálna, narcistická a paranoidná porucha osobnosti.



Narcistická štruktúra osobnosti a pýcha 

Dnes sa pozastavíme najskôr pri narcistickej poruche, či štruktúre osobnosti. Dôvodom je jednak to, že okrem základnej poruchy či fixácie v ranom detstve ju veľmi intenzívne podporuje aj dnešná postmoderná, konzumná a hedonistická kultúra. Druhým dôvodom je samotný cieľ tejto relácie, ktorá sleduje citový vývin v jeho spojitosti s náboženským. V tomto zmysle, ako hovorí taliansky jezuita, psychológ a psychoterapeut Giovanni Cucci vo svojej knihe Fascinujúce zlo. Sedem hlavných hriechov, psychologická dimenzia prvého zo siedmich hlavných hriechov, „pýchy“, býva označovaná práve ako narcistická porucha osobnosti.



Narcistická porucha osobnosti 

Diagnostický a štatistický manuál duševných porúch (DSM IV) definuje narcistickú poruchu osobnosti týmto spôsobom:

„Obraz človeka je charakteristický výraznou grandióznosťou (vo fantázii alebo v správaní), nevyhnutnou potrebou obdivu a neschopnosťou empatie, čo sa začína prejavovať počas prvých rokov dospelosti v rozličných aspektoch, pričom musí byť prítomných aspoň päť nasledujúcich príznakov:

1. má vedomie svojej grandióznej dôležitosti (napr. preháňa vzhľadom na vlastné výsledky a talenty, očakáva, že bude pokladaný za dôležitejšieho či nadradenejšieho bez primeraného dôvodu),

2. je pohltený predstavami neohraničeného úspechu, moci, pôvabu, krásy či ideálnej lásky,

3. je presvedčený, že je »špeciálny« a jedinečný, a že môže byť pochopený len špeciálnymi osobami (alebo inštitúciami), alebo vyššou vrstvou spoločnosti,

4. požaduje extrémny obdiv,

5. má pocit, že všetko mu patrí, ako napríklad nepochopiteľné očakávanie prejavov priazne alebo okamžité uspokojenie vlastných očakávaní,

6. interpersonálne využívanie: využíva iných na dosiahnutie vlastných cieľov,

7. chýbajúca empatia: je neschopný uvedomiť si pocity či potreby iných alebo vcítiť sa do nich,

8. často závidí iným, pričom si myslí, že iní závidia jemu,

9. prejavuje sa arogantným a domýšľavým správaním a postojmi.“

Americký psychiater Len Sperry vo svojej knihe Psychológia, služba a komunita rozlišuje vzhľadom na narcistickú poruchu či štruktúru osobnosti narcizmus reaktívny, sebapodvádzajúci a konštruktívny.

Reaktívny narcizmus 

Podľa Sperryho reaktívny narcizmus zodpovedá kritériám narcistickej poruchy osobnosti, tak ako ju diagnostikuje DSM IV. Hoci takíto ľudia na prvý pohľad môžu vzbudzovať príjemný a príťažlivý dojem, ľahko sa menia na ľudí chladných, cynických a vypočítavých. V skutočnosti prežívajú akúsi permanentnú nespokojnosť a mrzutosť, ktorá je schopná otráviť celé okolie. Táto nespokojnosť vyviera z frustrácie prehnaných predstáv a fantázií o vlastnej veľkosti, pričom túto frustráciu takáto osobnosť nevie prijať a má tendenciu projektovať ju do svojho okolia. Dôsledkom toho sú tí druhí neschopní, zlí, vždy na vine, čím sa však narcistický človek uzaviera do začarovaného kruhu a utvrdzuje sám seba vo vnútornom sklamaní, beznádeji a nespokojnosti.

Len Sperry sa vo svojej knihe osobitným spôsobom sústreďuje na to, ako sa ľudia trpiaci reaktívnym narcizmom prejavujú, keď sa ocitnú v pastoračnej službe cirkevnej komunity: „Reaktívni narcisti, ktorí sa v cirkevnej komunite dostanú do vedúcej pozície, môžu zapríčiniť závažné problémy. Zvyčajne túžia obklopiť sa vlastnými obdivovateľmi. Keď idú za realizáciou vlastných cieľov, nezáleží im na tom, či niekoho zrania, naopak, majú tendenciu obviňovať a znevažovať iných, aby vynikla ich nadradenosť. Vzhľadom na nedostatočnú schopnosť empatie sú necitliví na pocity a potreby druhých. Pokúšajú sa realizovať veľké ciele a projekty, ktoré však vzhľadom na nedostatočnú schopnosť pravdivého hodnotenia reality dokončia neúspechom. Ak sa tak deje, vinu prisudzujú iným.“



Sebapodvádzajúci narcizmus 

Zatiaľ čo reaktívny narcizmus má svoje korene v príliš rigidnom, ba až brutálnom výchovnom prostredí, ktoré zanechalo hlboké zranenia v citovom vývine dieťaťa, sebapodvádzajúci narcizmus je podľa Sperryho ovocím prehnaných rodičovských očakávaní od dieťaťa.



Počas citového vývinu v ranom detstve dieťaťa rodičia pravdepodobne zaťažili dieťa svojimi vlastnými prehnanými očakávaniami. Deti sa tak stali nositeľmi ich nezrealizovaných túžob, plánov a nádejí, a možno povedať, že rodičia deti využili na uspokojenie vlastných psychických potrieb. Dieťa, ktoré vnímalo požiadavky rodičov, sa takto naučilo, že byť milovaným a prijatým od rodičov znamená naplniť ich požiadavky dokonalým spôsobom. Týmto spôsobom zvnútorňuje do seba obraz rodičovskej spokojnosti so sebou samým v takých prípadoch, keď úspešne naplnilo jeho požiadavky a očakávania. To však v ňom zanechalo akýsi vzorec aj v dospelom veku, podľa ktorého byť úspešným a milovaným znamená byť dokonalým perfekcionistom vzhľadom na požiadavky iných, resp. v očiach tých, od ktorých človek môže získať uznanie a ocenenie. Dôsledkom takého citového postoja k životu je povrchné citové prežívanie, neschopnosť empatie a prežívania hlbších a trvácnejších vzťahov.

Pokiaľ ide o ľudí v pastoračnej službe cirkevnej komunity, sebapodvádzajúci narcizmus sa podľa Sperryho môže prejaviť tým, že „pastoračná služba je priaznivou príležitosťou na to, aby sa v človeku posilnilo a potvrdilo jeho grandiózne self. Pre sebapodvádzajúceho narcistu sa teologická vízia služby ako „povolania od Boha“, znak toho, že »bol vyvolený«, môže stať potvrdením vnútorného presvedčenia o vlastnej nadradenosti a jedinečnosti, ktorá ho predurčila byť iným ako ostatní. Ak takéto osobnosti zastávajú verejné činnosti, ako sú predsedanie liturgickým slávnostiam, kázanie či vedenie chórového zboru, majú tendenciu vnímať tento náboženský kontext ako príležitosť na realizáciu a predvedenie sa v zmysle ich povolania. Takto ich pastoračná služba bude úspešná natoľko, nakoľko liturgické zhromaždenie bude »zrkadliť«, obdivovať a oceňovať ich samých. Narcista je v podstate presvedčený, že cieľom liturgie je »kult« jeho vlastnej osoby“.

Konštruktívny narcizmus 

Konštruktívny narcista nespĺňa aspoň päť z deviatich príznakov podľa DSM IV, takže nejde o narcistickú poruchu osobnosti, ale o narcistickú štruktúru osobnosti, teda o určitý charakter človeka podmienený narcistickými povahovými črtami. Charakteristikou takejto osobnosti je, že len zriedka skresľuje a deformuje vonkajšiu realitu kvôli tomu, aby ospravedlnil a povýšil seba samého. Zvyčajne nepoužíva primitívne obranné mechanizmy, ako sú štiepenie, projekcia, idealizácia alebo znevažovanie iných. Prežíva menšiu úzkosť vzhľadom na vlastné negatívne pocity. Je schopný uvedomiť si a vyjadriť svoje vlastné pocity a byť zodpovedný za vlastné činy. Má tendenciu vyjadriť vlastné myšlienky s dôverou a nezávislosťou, za čo vďačí hlavne vyváženému rodičovskému postoju počas vývinu v ranom detstve. Ten sa pravdepodobne prejavil najmä v realistických očakávaniach voči dieťaťu, čo umožnilo vývin schopnosti autentického vnímania vonkajšej reality.



V pastoračnej službe sa konštruktívny narcista môže podľa Sperryho prejaviť tak, že, hoci sa kvalitatívnym spôsobom odlišuje od predošlých typov narcistických porúch osobnosti, aj tak jeho charakteristickou črtou je „umenie manipulácie a často sa správa oportunistickým spôsobom. Navzdory tomu má však schopnosť spolupracovať s inými. Prejavuje sa veľkou dôverou vo vlastné schopnosti a rozhodnosťou dosiahnuť vlastné predsavzatia a ciele. Je však schopný prevziať zodpovednosť za vlastné rozhodnutia a nezvaľuje vinu na iných v prípade neúspechu. Niekedy je však ľudsky chladný a málo pozorný voči potrebám iných. Zároveň však disponuje citlivosťou, ktorá mu umožňuje iných inšpirovať k podujatiam spoločného dobra, ktoré presahujú čisto osobné záujmy“.



Možno teda v krátkosti zhrnúť, že reaktívnych narcistov charakterizuje neschopnosť reálne vnímať skutočnosť, exhibicionizmus, nadradenosť a grandióznosť, neschopnosť empatie, čiže vcítenia sa do iných. Vzťah k iným je postojom v zmysle „použi a odhoď“. Sebapodvádzajúci narcisti sa prejavujú menšou nadradenosťou a sú menej despotickí. Tiež im však chýba empatia a často sú vnímaní ako prefíkaní a afektovaní. Aj konštruktívni narcisti sú ambiciózni, manipulujúci a precitlivení na kritiku. Predsa však prejavujú dostatočnú dôveru v seba samých, sú schopní zodpovednosti za vlastné činy, sú adaptabilní a vedia reagovať s humorom v komunikácii a v spolupráci s inými. Konštruktívni narcisti preto nie sú príčinou vážnejších problémov v sociálnom a interpersonálnom živote, na rozdiel od predošlých dvoch typov narcistických porúch osobnosti. – ls –

Viac na túto tému sa možno dočítať v knihe s názvom: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života. Autor: Leopold Slaninka SJ

Knihu si možno zakúpiť vo všetkých kníhkupectvách kresťanskej literatúry alebo v internetovej predajni distribučnej siete ZAEX: www.zaex.sk