Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Homílie M. Bubáka

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Viera

Caravaggio sv. Tomáš

14/04/2018 12:26

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 3. veľkonočnú nedeľu rok B (Lk 24, 35–48): Viera

AUDIO: 

Druhá veľkonočná nedeľa, ktorú sme slávili pred týždňom, sa tradične nazýva aj Nedeľou viery. Je tomu tak preto, lebo v  evanjeliu sa číta príbeh o apoštolovi Tomášovi, ktorý vyhlásil, že vo vzkrieseného Ježiša neuverí, kým sa o tom na vlastné oči nepresvedčí. Ježiš jeho požiadavke vyhovel.

Dnes, na tretiu veľkonočnú nedeľu sa situácia zopakovala; presne, ako cez kopírák. Iba s tým rozdielom, že pochybujúcim už nie je Tomáš, ale zvyšní učeníci. Ježiš sa však podrobí aj im a aj v tomto prípade ich požiadavke vyhovie. Ich zmyslom dokáže, že je to naozaj on a takto ich uspokojí.

Apoštoli sú, zdá sa, spokojní, lebo majú svoje dôkazy. Lenže spokojný nie je Ježiš. Pre neho je blaženejším človekom ten, kto nevidel a uveril. Veriť má pre človeka väčšiu hodnotu, ako vedieť. Prečo je pre Ježiša viera taká dôležitá?

Skúsme sa na to pozrieť. Keď hovoríme o viere, možno väčšina ľudí pri tomto slove mávne rukou a ironicky sa uškľabne. Byť veriacim je pre nich čosi smiešne a nedôstojné. My, ktorí sme vyrastali v ére komunizmu, vieme o tom svoje. Ako povýšenecky sa voči nám veriacim správali tí, ktorí o sebe vyhlasovali, že sú neveriaci. Pamätám sa na jednu knižku od istého ruského autora s názvom „Odpovede veriacim“. Autor v nej odpovedal na množstvo otázok, ktoré akože majú veriaci. Takmer každá odpoveď sa končila nadradeným výsmechom.

Avšak každý z nás vie, že bez viery sa žiť nedá. Nemyslíme tu ešte na vieru nadprirodzenú. Aj náš prirodzený, bežný život potrebuje vieru. Celý náš život je v skutočnosti založený na viere. Veríme, šoférovi, ktorý nás vezie v autobuse, pilotovi, ktorému nastupujeme do lietadla, lekárovi, ktorý nás ide operovať, pošte, ktorej zveríme obálku s cenným obsahom, mostu cez rieku, po ktorom ideme prejsť a v množstvo iným vecí, ktoré sú súčasťou nášho života. A v toto všetko veríme nie preto, lebo sme naivní alebo primitívni, ale naopak preto, lebo sme normálni a zdraví. Ničomu neveriť a všetko si overovať nie je znakom rozumnosti, ale paranoje. Prirodzená viera je teda pre človeka zdravá a potrebná.

Keď Ježiš v evanjeliu minulej nedele hovorí, že „nebuďte neveriaci, ale veriaci“, nemyslí tu však na tento typ viery, lebo takáto viera apoštolom určite nechýbala. Ježiš tu má na mysli vieru nadprirodzenú, čo je už viera, ktorá stojí o celé poschodie vyššie než naša viera prirodzená. Je to viera, ktorá nášmu životu dáva úplne inú hodnotu a široký rozlet.

Aký je rozdiel medzi vierou prirodzenou a vierou nadprirodzenou? Prirodzená viera je vec, s ktorou sa rodíme a ktorá, ako sme si to popisovali v predchádzajúcich príkladoch robí náš život zdravým a žiteľným. Prirodzenú vieru má každý. Nadprirodzenú vieru však nemá každý. Človek sa s ňou nerodí, nie je mu daná do vienka automaticky. Nadprirodzená viera je špeciálny dar, ktorý sa nedá zaslúžiť, ani vymôcť. Je to dar, ktorý dostávame od Ježiša Krista skrz jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Bez daru nadprirodzenej viery nie je možné vstúpiť do spoločenstva s Bohom v nebi. S týmto darom dostávame novú schopnosť: vidieť veci tohto sveta z úplne inej perspektívy. „Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme“, píše autor Listu Hebrejom (11, 1).

Prirodzená viera je nevyhnutná k tomu, aby sme boli schopní prežívať svoj každodenný život, vykonávať si svoje bežné povinnosti, vytvárať si vzťahy, rozvíjať svoje dary a schopnosti, zabávať sa a odpočívať. Sú však veci, kedy nám prirodzená viera nestačí. Nie vždy nám prirodzená viera pomôže vidieť do hĺbky a podstaty nášho života a svoje povinnosti, ktoré máme si zoraďovať do správneho poradia. Prirodzená viera nám tiež veľa nepomôže ani pri vytváraní si správneho vzťahu k sebe, k iným a k Bohu. Na toto všetko potrebujeme vieru nadprirodzenú.

Kto túto vieru dostáva? Kto sú tí vyvolení, ktorým Boh dáva svoju vieru? Vyvolený je každý, a teda vieru od Boha dostáva každý. Problémom ale je, že nie každý o ňu stojí, nie každý ju prijme a nie každý ju dobre rozvíja. Viera je povolanie, na ktoré treba reagovať. Ďalším problémom je, že nie každý, kto tvrdí, že má nadprirodzenú vieru ju naozaj aj má. Nadprirodzená viera mnohých nie je pravá, ale domnelá. Pravú nadprirodzenú vieru od viery domnelej odlíšime ľahko. Domnelú nadprirodzenú vieru gramaticky spoznáme podľa formulácie: „veriť v koho, alebo veriť v čo“. Skutočná nadprirodzená viera však znamená „veriť komu alebo čomu“. Veriaci s domnelou nadprirodzenou vierou verí síce v Boha, aj v zmŕtvychvstanie Ježišovo, aj vo večný život, avšak nič z tohoto nemá na jeho život žiaden výraznejší dopad. Veriaci so skutočnou nadprirodzenou vierou veria v Boha, ale aj Bohu, veria v Ježiša, ale aj Ježišovi. Slovo Božie berú vážne a vidieť to aj na ich živote.

Myslím, že v tomto máme čo doháňať každý. Nielen vy veriaci návštevníci nášho kostola, ale aj my, vaši kňazi a kazatelia. V tomto zmysle ma veľmi zaujal jeden príbeh zo života sv. Vincenta z Pauly [1]. Raz bol tento veľký svätec svedkom jednej debaty o náboženských veciach medzi istým básnikom–ateistom a teológom–kňazom. Kňaz mal veľa vedomostí a vedel dobre argumentovať. Keď debata skončila, kňaz-teológ si sadol s Vincentom ku krbu a začal sa mu vyznávať. Povedal mu, že hoci je kňazom a sa modlí breviár a zachováva všetky svoje povinnosti, jeho vnútro je prázdne. „Boh už nebýva v mojom srdci“, povedal. „V rôznych diskusiách som bránil vieru našej Cirkvi. Horlivo som ju bránil. Ale teraz musím priznať, že som prestal veriť. Vo mne je noc, brat môj, noc bez nádeje, bez svetla a hviezd“, vyznal sa. Skutočne ťažký stav. Tento kňaz mal prirodzenú vieru, mal i nadprirodzenú vieru, no jeho nadprirodzená viera nebola pravá, ale domnelá. So zanietením a presvedčivo obhajoval existenciu Boha a určite v ňu i veril. Lenže takáto vieru nestačí. Aj diabol vie, že Boh jestvuje a predsa je diabol. Skutočná viera je „veriť Bohu“ a naplno mu oddať svoj život. Sv. Vincent tomuto kňazovi nakoniec našťastie pomohol.

Koľkí z nás máme skutočnú nadprirodzenú vieru? Sme veriaci, keď chodíme do kostola a pritom žijeme nemravným životom? Sme veriaci, keď svoj život rozdeľujeme na oblasť súkromnú, ktorá je náboženská a verejnú, ktorá je bez Boha? Sme veriaci, keď sa trasieme o svoju budúcnosť? Sme veriaci, keď chodíme stále smutní a sme akoby bez života? Ak to, v čo verím neovplyvní môj život a moje správanie, potom som dar nadprirodzenej viery stále ešte neprijal.

Prosme dnes Boha, aby náš život celkom prenikla jeho veľkonočná viera.

 

[1] Wilhelm Hünermann Svätý Vincent de Paul. Misionár lásky, SSV, str. 100

14/04/2018 12:26