Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Sviatosť zmierenia

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 2. veľkonočnú nedeľu rok B (Jn 20, 19-31): Sviatosť zmierenia

Viete, milí priatelia, čo bolo prvým darom vzkrieseného Krista? Bola to sviatosť zmierenia. Aj keď viem, že mnohí biblisti by sa pod túto vetu celkom nepodpísali, ona je predsa pravdivá. Totiž sviatosť zmierenia, ako ju v katolíckej Cirkvi poznáme ešte potrebovala nejaký ten čas, aby sa do tej dnešnej podoby vyvinula, no jej základ bol položený v dnešnom evanjeliu. Ježiš sa v deň svojho zmŕtvychvstania zjavil svojím učeníkom zhromaždeným vo večeradle a povedal im: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.” A potom urobil čosi zvláštne. Podelil sa s nimi – prvými kňazmi Nového zákona – o svoj vlastný život a o svoju moc. „Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.”

Ježiš týmito slovami svojich apoštolov ustanovil za kňazov, aby mohli túto sviatosť vysluhovať, ale aj za sudcov, aby v nej mohli posudzovať skutky svojich veriacich. Týmto im dal moc dokonca väčšiu, než mali v tomto ohľade kňazi Izraela. Rabíni moc svojich kňazov označovali slovami „moc zväzovať“ a „moc rozväzovať“. Ježiš tieto slová použil, aby opísal to, čo on dáva svojím učeníkom. Pre rabínov zviazať a rozviazať znamenalo posúdiť, či niekto ostane v spoločenstve s vyvoleným ľudom, alebo či ho od spoločného života a od bohoslužby oddelia. Kňazi mali teda moc zmierovať a exkomunikovať. 

Ježiš túto moc starozákonných kňazov na svojich apoštolov však nielen preniesol, ale on k nej ešte čosi aj pridal. Totiž moc odpúšťať hriechy bola v starom zákone len symbolom, nie skutočnosťou. Táto moc vyjadrovala skorej túžbu starozákonného človeka po tom, aby niečo také, ako skutočné odpúšťanie hriechov naozaj aj jestvovalo. A Ježiš túto starozákonnú túžbu naplnil. V ňom sa odpustenie hriechov stalo naozaj možným. Nebolo už len symbolom, ale stalo sa realitou. Preto Ježiš svojím apoštolom, ktorí mali byť vysluhovateľmi jeho sviatosti odpustenia povedal: „Veru, veru hovorím vám, čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi?“ (Mt 18, 18) Táto moc apoštolov a ich nástupcov bola a je veľká, lebo je to moc, ktorú rešpektuje aj sám Boh. Úsudok, ktorý urobí nad spovedajúcim sa jeho spovedník, je úsudkom platným aj pred Bohom.

Z toho však potom vyplýva to, čo mnohí z nás, hoci sa z tohto veľkonočného daru Ježiša Krista tešíme, nemáme na sviatosti zmierenia celkom radi. Ide o vyznávanie svojich hriechov kňazovi nahlas. Katolícke učenie totiž tvrdí, že na to, aby apoštoli mohli takúto moc nad ľuďmi vykonávať, museli vyznané hriechy počuť nahlas. Inak by predsa nemohli vedieť, čo majú zviazať a čo rozviazať.[1] A toto nemajú radi nielen protestantskí teológovia, ktorí namietajú, že osoba kňaza je v tomto procese nemiestna, pretože jediným prostredníkom medzi človekom a Bohom je Ježiš Kristus. Každý iný človek je v tomto procese navyše a je vlastne prekážkou. No nemajú to radi ani tí, ktorí sa za svoje hriechy hanbia a preto by si radi svoj život dali do poriadku priamo s Bohom. Nepotrebujú predsa človeka, aby sa pred ním pokorovali.

Aj keď tieto námietky chápeme, oni nie sú celkom na mieste. Je pravda, že za svoj život sa každý z nás zodpovedá priamo Bohu a že odpustenie hriechov musí udeliť Boh a nie človek. No pravdou je aj to, a prax nám to potvrdzuje, že my ľudia potrebujeme (ako to vyjadril istý mystik) Boha „s ľudskou pokožkou“. Potrebujeme vidieť, počuť a cítiť Boha svojimi zmyslami. Človek potrebuje vypovedať to, čo ho kvári pred niekým, na kom vidí, že ho počúva a slová rozhrešenia počuť svojimi vlastnými telesnými ušami. Ľudia potrebujú istotu, že im bolo naozaj odpustené. Ak takéhoto človeka niet, ľudia budú hľadať psychológa, čo ale nie je ani zďaleka to isté, ako spoveď.

Za psychológom Jungom vraj raz prišiel jeden študent teológie, aby  mu dal otázku, či ľudia v modernej dobe idú, keď majú problémy, radšej k doktorovi alebo ku kňazovi. Jung neodpovedal. Namiesto toho rozposlal dotazníky, na ktoré dostal stovky zaujímavých odpovedí. „Výsledky potvrdili len to, čo som už dávno vedel,” priznal sa. „Štatistiky ukázali, aké veľké percento, vlastne prevažná časť katolíkov, by si zvolilo kňaza. Protestanti by radšej navštívili lekára a židia sotva pomysleli, že by v prípade psychických problémov mali zavítať k rabínovi. Najmenej týmito problémami trpeli katolíci, potom protestanti a nakoniec židia.“ Zaujímavá zhoda.

Na otázku „Prečo veriaci katolíci menej podliehajú neurózam a čo môžu protestantské cirkvi urobiť pre to, aby ich členovia dosiahli podobný výsledok?” Jung odpovedal: „Musí jestvovať v Katolíckej cirkvi čosi, čo spôsobuje takýto príznačný efekt. A zaiste ste to už odo mňa aj počuli. U katolíkov sa samozrejme tiež objavujú neurózy, no počas mojej štyridsaťročnej praxe som ich neliečil viac než šesť.“ „Súvisí to najskôr so spoveďou,“ povedal.^[2]

 Svedectiev podobného charakteru o užitočnosti spovede je neúrekom. V neposlednom rade je to aj kniha rozhovorov s našim slovenským misionárom, redemptoristom Pátrom Michalom Zamkovským Spovedal som Slovensko. Aj keď všetky tieto svedectvá sú silné, snáď najsilnejšie sú svedectvá tých, ktorí v spovedi a cez spoveď osobne zažili silu odpustenia a znova dostali pokoj a uzdravenie a to nielen svojich duší, ale aj svojich tiel, lebo darmo mnohé duchovné problémy sa prenášajú aj do našich tiel, či to chceme alebo nechceme.

Na to však, aby človek požehnanie daru spovede vo svojom živote naplno docenil, musí najprv osobne zažiť, čo to znamená byť v hriechu. Pokiaľ bude svoj hriech popierať, pred ním utekať, alebo ho ospravedlňovať, a to aj napriek jeho rozkladnému pôsobeniu na jeho život, tento veľký dar vzkrieseného Krista mu bude k ničomu. Človek si musí uvedomiť, že hriech je progresívna a smrteľná choroba. Ak s ním niečo neurobí, on ho po čase úplne zotročí, rozloží a nakoniec privedie k potupnej smrti.

Hriech je však choroba vyliečiteľná. No toto vyliečenie sa neudeje bez hanby, ktorá mnohým z nás (ak nie všetkým) pri spovedi snáď najviac vadí. Hanbiť sa za svoje hriechy je však prirodzené a možno práve táto hanba je dôkazom toho, že sme si hĺbku svojho hriechu začali konečne naplno uvedomovať. Nezabudnime však, že spoveď je v tomto ohľade miesto veľmi bezpečné. Jednak preto, že kňaza – hlavne ak je skúsený – nič neprekvapí, pretože už počul všetko a teda vie, že my ľudia sme v podstate na jednej lodi a teda že sme, až na malé výnimky rovnakí. A tiež preto, že kňaz, ktorý spovedá je viazaný prísnym spovedným tajomstvom. A neviem, či niekto z vás pozná prípad, kedy by nejaký kňaz porušil spovedné tajomstvo. Pre nás kňazov je spovedné tajomstvo nielen povinnosťou, ale aj záležitosťou našej profesionálnej cti.

Tak čo, brat, sestra, odhodláš sa konečne aj ty na prijatie tohto prvého daru vzkrieseného Pána?