Výzva pápeža na Veľkonočnú nedeľu: Ako reaguješ na Božie prekvapenie?

Vatikán 1. apríla – V Nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania slávil Svätý Otec František svätú omšu na námestí sv. Petra za účasti okolo 80-tisíc veriacich. Evanjeliový úryvok (Jn 20,1-9) o tom, ako po správe Márie Magdalény apoštoli Peter a Ján utekajú k prázdnemu Ježišovmu hrobu, zaznel v slávnostnom prednese po latinsky a grécky. V homílii sa Svätý Otec prihovoril spontánnymi slovami, ktoré prinášame v plnom znení.

Homília Svätého Otca vo Veľkonočnú nedeľu

Po vypočutí si Božieho slova, tohto evanjeliového úryvku, mi prichádzajú na jazyk tri veci. Prvou je zvestovanie. Je tam zvesť: Pán vstal z mŕtvych. Tá zvesť, ktorá sa od ranného kresťanstva šírila ústnym podaním ďalej; bola pozdravom: Pán vstal z mŕtvych.

Na ženy, ktoré prišli pomazať telo Pána, čakalo prekvapenie. Prekvapenie... Božie správy sú vždy prekvapením, lebo náš Boh je Bohom prekvapení.

A takto, už od začiatku dejín, od čias nášho otca Abraháma, Boh ťa prekvapuje: „Choď, odíď, zanechaj tvoju krajinu a choď“ (porov. Gn 12,1). Vždy tu bolo jedno prekvapenie za druhým. Boh neoznamuje niečo bez toho, aby nás tým prekvapoval.

A prekvapenie je to, čo tebou v srdci pohne, že sa ťa dotkne práve tam, kde to nečakáš. Aby som to vyjadril tak trochu slovami mladých: prekvapenie je ako dostať ranu pod pás; nečakáš to. Boh ale prichádza a pohne tvojím vnútrom. Po prvé: zvesť vytvára prekvapenie.

Po druhé: náhlenie. Ženy bežia, ponáhľajú sa povedať: „Hľa, toto sme našli!“ Božie prekvapenia nás uvádzajú do pohybu, ihneď, bezodkladne. A takto utekajú, aby sa mohli pozrieť. A Peter a Ján bežia. Aj pastieri v noci Božieho narodenia bežia: „Poďme do Betlehema, aby sme videli, čo nám oznámili anjeli“ (porov. Lk 2,15).

A Samaritánka taktiež beží k svojmu ľudu, aby mu povedala: „Toto je niečo nové: našla som človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila“ (porov. Jn 4,29). A tí ľudia vedeli, čo za veci táto žena porobila. A tí ľudia bežia, nechávajú všetko tak, aj gazdiná necháva zemiaky v hrnci – áno, nájde ich zhorené –, no dôležitejšie je v tej chvíli ísť, bežať, aby mohla vidieť to prekvapenie, tú zvesť.

I dnes sa to deje. V našich štvrtiach, obciach, keď sa niečo neobvyklé udeje, ľudia sa zbehnú, aby sa mohli pozrieť.

Ísť urýchlene. Andrej nestrácal čas a rýchlo išiel za Petrom, aby mu povedal: „Našli sme Mesiáša“ (porov. Jn 1,41). Prekvapenia, dobré správy, sa oznamujú vždy takto: rýchlo.

V evanjeliu je jeden, čo si necháva trochu času, nechce riskovať. Ale Pán je dobrý, čaká na neho s láskou. To je Tomáš. „Uverím, keď uvidím jeho rany“ (porov. Jn 20,24). Pán má trpezlivosť aj s tými, ktorí sa až tak neponáhľajú.

Zvesť ako prekvapenie, rýchla odpoveď, a tretia vec, čo by som vám chcel dnes povedať, je otázka: „A ja? Mám srdce otvorené pre Božie prekvapenia, som schopný urýchlene ísť, alebo mám ten ustavičný refrén: «Veď zajtra sa uvidí, zajtra, zajtra...»?

Čo mi hovorí to prekvapenie? Ján a Peter bežali k hrobu. O Jánovi nám evanjelium hovorí: „Uveril“ (Jn 20,8). Aj Peter: „Uveril“, ale svojím spôsobom; vierou, ktorá bola trochu premiešaná s výčitkami z toho, že zaprel Pána.

Tá zvesť, čo sa stáva prekvapením, ten beh - urýchlene ísť -, a tá otázka: „A ja, dnes, v túto Veľkú noc 2018, čo robím? A čo ty?“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, jb-