2018-03-30 20:19:00

Homília R. Cantalamessu na Veľký piatok: Vedieť skĺbiť eros s agapé


Vatikán 30. marca 2018 – Prinášame homíliu pápežského kazateľa P. Raniera Cantalamessu OFMcap pri slávení obradov Veľkého piatka v Bazilike sv. Petra, ktorým predsedal Svätý Otec František.

„Ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo“

„No keď prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, kosti mu nepolámali, ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda. A ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé. On vie, že hovorí pravdu, aby ste aj vy uverili.“ (Jn 19,33-35)

Nikto nás nikdy nepresvedčí, že toto slávnostné svedectvo nezodpovedá historickej pravde; že ten, kto hovorí, že tam bol a videl, v skutočnosti tam nebol a nevidel. V tomto prípade ide o česť autora. Na Kalvárii, pod krížom, bola Ježišova Matka a pri nej „učeník, ktorého Ježiš miloval“. Máme očitého svedka!

On „videl“ nielen to, čo sa dialo pred očami všetkých. Vo svetle Ducha Svätého, po Veľkej noci, uvidel aj zmysel toho, čo sa stalo: že v tom okamihu bol obetovaný skutočný Boží Baránok a dovŕšil sa zmysel pradávnej Paschy; že Kristus na kríži bol novým Božím chrámom, z ktorého boku, ako to predpovedal prorok Ezechiel (47,1n), prúdi živá voda; že duch, ktorého odovzdá v okamihu smrti, dáva začiatok novému stvoreniu, tak ako „duch Boží“, vznášajúci sa nad vodami, na začiatku pretvoril chaos v kozme. Ján pochopil zmysel posledných Ježišových slov: „Je dokonané“ (Jn 19,30).

Ale prečo, pýtame sa, táto bezhraničná koncentrácia zmyslu na Kristovom kríži? Prečo táto všadeprítomnosť Ukrižovaného v našich chrámoch, na oltároch a na každom mieste navštevovanom kresťanmi? Ktosi navrhol interpretačný kľúč kresťanského tajomstva, keď povedal, že Boh sa zjavuje „sub contraria specie“, opačným spôsobom, než aký je v skutočnosti: zjavuje svoju moc v slabosti, svoju múdrosť v bláznovstve, svoje bohatstvo v chudobe...

Tento interpretačný kľúč sa však nevzťahuje na kríž. Na kríži sa Boh zjavuje „sub propria specie“, taký aký je, v jeho najintímnejšej a najpravdivejšej skutočnosti. „Boh je agapé“, píše Ján (1 Jn 4,10), obetavá láska, a len na kríži sa ukazuje, kam až siaha táto nekonečná schopnosť sebadarovania Boha. „Pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti.“ (Jn 13,1); „Boh tak miloval svet (až na smrť!), že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3,16); „[On] ma miluje (až na smrť!) a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2,20).

*   *   *

V roku, keď Cirkev slávi Synodu o mladých a chce ich dať do centra svojej pastoračnej starostlivosti, prítomnosť na Kalvárii učeníka, ktorého Ježiš miloval dostáva výnimočný význam. Máme všetky dôvody veriť, že Ján sa pripojil k Ježišovi, keď bol ešte veľmi mladým. Bolo tu skutočné a pravé zaľúbenie. Všetko ostatné sa v tom momente stalo druhoradým. Bolo to stretnutie „osobné“ a životné. Ak v cente Pavlovho myslenia sú Ježišove skutky, jeho veľkonočné tajomstvo smrti a zmŕtvychvstania, v centre Jánových myšlienok je bytie, osoba Ježiša. V tomto pramení každé to „Ja som“, ktoré vo večných ozvenách poznačuje jeho evanjelium: „Ja som cesta, pravda a život“, „Ja som svetlo“, „Ja som brána“, „Ja som“, bodka.

Ján bol skoro určite jedným z dvoch učeníkov Jána Krstiteľa, ktorí od objavenia sa Ježiša na scéne idú za ním. Na ich otázku: „Učiteľ kde bývaš?“, Ježiš odpovie: „Poďte a uvidíte“. „Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho. Boli asi štyri hodiny popoludní.“ (Jn 1, 35-39). Tá hodina rozhodla o jeho živote a nikdy na ňu nezabudol.

Odôvodnene sa tento rok vyvinie snaha objaviť spolu s mladými, čo od nich Kristus očakáva, čo oni môžu dať Cirkvi a spoločnosti. Avšak dôležitejšia vec je niečo iné: je to dať spoznať mladým to, čo im Ježiš môže dať. Ján to objavil počas života s ním: „plnú radosť“ a „život v hojnosti“.

Snažme sa, aby v každom prejave o mladých a k mladým zaznievalo v pozadí úprimné pozvanie Svätého Otca z Evangelii gaudium: „Pozývam každého kresťana, nech už sa nachádza na akomkoľvek mieste a v akejkoľvek situácii, na nové osobné stretnutie s Ježišom Kristom alebo aspoň ochotne nechať sa stretnúť; na každodenné, neprestajné hľadanie Krista. Niet dôvodu na to, aby si niekto myslel, že takéto stretnutie nie je preňho“ (č. 3). Stretnúť osobne Krista je možné aj dnes, pretože on vstal z mŕtvych, je živou osobou, nie literárnou postavou. Všetko je možné po tomto osobnom stretnutí; bez neho sa v živote nič opravdivo nezmení.

*   *   *

Okrem príkladu svojho života, evanjelista Ján zanechal i odkaz napísaný mladým. Vo svojom prvom liste čítame tieto dojemné slová starca mladým ľuďom tých cirkví, ktoré založil:

„Napísal som vám, mládenci: Ste silní, Božie slovo ostáva vo vás a premohli ste Zlého. Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete.“ (1 Jn 2,14-15)

Svet, ktorý nemáme milovať a ktorému sa nemáme ani prispôsobovať nie je – to dobre vieme – svet stvorený a milovaný Bohom, nie sú to ľudia vo svete, ku ktorým máme naopak prichádzať, najmä k chudobným a tým najposlednejším. „Zmiešať sa“ s týmto svetom utrpenia a vylučovania je paradoxne tým najlepším spôsobom ako sa „oddeliť“ od sveta, pretože znamená ísť tam, odkiaľ sa svet zo všetkých svojich síl snaží utiecť. Ide o oddelenie sa od samotného princípu, ktorý tomu svetu vládne, a tým je egoizmus.

Nie teda. Ten svet, ktorý nemáme milovať, je iný. Je to ten svet, aký sa vytvoril pod vládou diabla a hriechu, pod vládou „ducha vzdušnej mocnosti“ [dosl.: ducha, ktorý je v ovzduší] ako ho nazýva sv. Pavol (Ef 2,2). Rozhodujúcu úlohu v ňom zohráva verejná mienka, dnes i doslovne duch „ktorý je v ovzduší“, lebo sa šíri éterom skrze nekonečné možnosti techniky. „Presadzuje sa tu istý duch veľkej dejinnej sily, ktorému jednotlivec môže len ťažko uniknúť. Za samozrejmé sa považuje, že človek sa má pridŕžať všeobecného ducha. Konať či myslieť si alebo hovoriť niečo, čo je proti tomu, je považované za nezmysel alebo priam za nespravodlivosť alebo prečin. A tak tu už nie je odvaha postaviť sa k veciam a situáciám, a predevšetkým k životu, spôsobom iným než ten, ktorý sa prezentuje“ (H. Schlier, Demoni e spiriti maligni nel Nuovo Testamento [Démoni a zlí duchovia v Novom zákone], in Riflessioni sul Nuovo Testamento. Paideia: Brescia, 1976, 194).

To je to, čo nazývame prispôsobovaním sa duchu doby, konformizmus. Veľký anglický veriaci básnik minulého storočia, Thomas Stearns Eliot, napísal tri verše, ktoré vypovedajú viac než celé knihy: „Vo svete utečencov sa ten, čo sa vydá opačným smerom, bude zdať dezertérom“ (T. S. Eliot, Family Reunion [Stretnutie rodiny], II, 2: „In a world of fugitives – The person taking the opposite direction – Will appear to run away”). Drahí mladí kresťania, ak dovolíte starcovi ako Ján priamo sa obrátiť na vás, tak vás teraz vyzývam: buďte tými, čo sa vydajú opačným smerom! Majte odvahu ísť proti prúdu! Tým opačným smerom pre nás nie je nejaké miesto, ale je to osoba, je to Ježiš, náš priateľ a vykupiteľ.

Jedna úloha vám je osobitne zverená: zachrániť ľudskú lásku z toho tragického sklzu, v ktorom sa ocitla: lásku, ktorá nie je viac sebadarovaním, ale iba vlastnením druhého, neraz násilným a tyranským. Boh sa na kríži zjavil ako agapé, darujúca sa láska. Ale agapé nikdy nemožno oddeliť od erosu, od lásky, ktorá hľadá toho druhého, od túžby a radosti byť milovaný. Boh nás miluje nielen „charitatívne“. On po nás túži, v celej Biblii sa zjavuje ako zamilovaný a žiarlivý ženích. Jeho láska je aj „erotickou“, v tom ušľachtilom zmysle slova. Tak ako to vysvetlil pápež Benedikt XVI. vo svojej encyklike Deus caritas est [Boh je láska]:

„Eros a agapé – vystupujúcu i zostupujúcu lásku – nemožno nikdy úplne od seba oddeliť. […] Biblická viera nevytvára paralelný či protichodný svet voči láske ako pôvodne ľudskému fenoménu, ale prijíma celého človeka a vstupuje do hľadania lásky, aby ju očisťovala a tak pred ňou zároveň otvárala nové dimenzie.“ (č. 7-8)

Nejde teda o zrieknutie sa radostí z lásky, príťažlivosti a erosu, ale o to, vedieť skĺbiť eros s agapé, túžbu po tom druhom so schopnosťou sebadarovania druhému, majúc na pamäti slová, na ktoré sa sv. Pavol odvoláva ako na Ježišov výrok: „Blaženejšie je dávať, ako prijímať“ (Sk 20,35).

Je to schopnosť, ktorú nemožno dosiahnuť za deň. Nevyhnutné je pripravovať sa, aby sme vedeli samých seba totálne darovať inej osobe v manželstve, alebo Bohu v zasvätenom živote, a to tým, že začneme darom svojho času, svojho úsmevu a svojej mladosti v rodine, vo farnosti, v dobrovoľníctve. To je to, čo mnohí z vás potichu robíte.

Ježiš na kríži nám dal nielen príklad lásky darujúcej sa až do krajnosti; zaslúžil nám i milosť, aby sme ju mohli uskutočňovať, z malej časti, v našom živote. Voda a krv, ktoré vytryskli z jeho hrude, prúdia dnes k nám vo sviatostiach Cirkvi, v Slove, a tiež vtedy, keď sa s vierou pozeráme na Ukrižovaného. Jednou z posledných vecí, ktorú Ján prorocky videl pod krížom, sú muži a ženy všetkých čias a na každom mieste, ako svoj pohľad obracajú na toho, „ktorého prebodli“ a ako plačú z ľútosti i od útechy (porov. Jn 19,37; Zach 12,10). Pripojme sa aj my k tomuto obrovskému zástupu kráčajúcemu dejinami  a vyslovme z hĺbky srdca: „Adoramus te, Christe, et benedicimus tibi, quia per sanctam crucem tuam redemisti mundum - Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím svätým krížom vykúpil svet“.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, mkr, ab, jb-








All the contents on this site are copyrighted ©.