Pápež na Kvetnú nedeľu: Radostný mladý človek nie je manipulovateľný

Vatikán 25. marca – Prinášame homíliu Svätého Otca Františka z dnešnej eucharistickej slávnosti Kvetnej nedele spojenej s procesiou s palmovými ratolesťami a prednesom Markových pašií. Pápež František jej predsedal na Námestí sv. Petra za účasti kardinálov a ďalších členov Rímskej kúrie, ako aj 300 účastníkov Predsynodného stretnutia mladých z celého sveta a celkovo okolo 50 tisíc veriacich.

V závere slávenia pápež prijal z rúk zástupcov mladých dokument zhrnujúci predsynodné stretnutie, ktorý poslúži pri príprave októbrovej synody biskupov na tému „Mladí, viera a rozlišovanie povolania“. V dnešný deň sa v diecézach na celom svete slávi 33. svetový deň mládeže.

Plné znenie homílie Svätého Otca

Ježiš vstupuje do Jeruzalema. Liturgia nás pozvala vstúpiť a zúčastniť sa na radosti a na slávnosti ľudu, ktorý je schopný zakričať a chváliť svojho Pána. Teraz, keď sme si vypočuli rozprávanie o umučení, táto radosť bledne a zanecháva trpkú a bolestnú príchuť.

Zdá sa, že v tomto slávení sa stretávajú príbehy radosti i utrpenia, chýb aj úspechov, ktoré sú súčasťou nášho každodenného života ako učeníkov, pretože dokáže ukázať v plnej nahote pocity a protirečenia, ktoré dnes často zdieľame aj my, muži a ženy dnešnej doby: schopní veľmi milovať... ale tiež aj nenávidieť,  a to veľmi. Schopní na jednej strane cenných obetí, ale tiež schopní „umyť si ruky“, keď sa nám to hodí; schopní vernosti, ale aj veľkých opustení a zrád.

A v celom evanjeliovom rozprávaní jasne vidíme, že radosť, ktorú vyvolal Ježiš, niektorým prekážala a dráždila ich.

Ježiš vstupuje do mesta obklopeného ľuďmi, obklopený hlučným spevom a  výkrikmi. Môžeme si predstaviť hlas syna, ktorému bolo odpustené, hlas vyliečeného malomocného alebo bľačanie stratenej ovečky, ako mocne rezonujú pri tomto Ježišovom vstupe do mesta: všetci spoločne. Je to pieseň verejného hriešnika i nečistého; je to výkrik toho, čo žil na okraji mesta. Je to krik žien a mužov, ktorí ho nasledovali, pretože zažili jeho súcit s ich bolesťou a s ich biedou... Je to spev a spontánna radosť mnohých marginalizovaných ľudí, ktorí po Ježišovom dotyku môžu kričať: «Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!»

Ako neprevolávať na slávu tomu, ktorý im vrátil ich dôstojnosť a nádej? Je to radosť mnohých rozhrešených hriešnikov, ktorí znovu našli dôveru a nádej. A títo kričia, radujú sa. Je to radosť.

Táto plesajúca radosť sa zdá byť nepohodlnou a stáva sa nezmyselnou a pohoršujúcou pre tých, čo sa považujú za spravodlivých a „verných“ zákonu a rituálnym prikázaniam (porov. R. Guardini: Pán, Brescia-Milano 2005, s. 344-345). Je to radosť neznesiteľná pre tých, čo zamedzili prejavom súcitu pred bolesťou, utrpením a biedou. Nuž, mnohí z nich uvažujú: „Len sa pozri, aký nevychovaný ľud!“  Je to radosť neznesiteľná pre tých, čo stratili pamäť a zabudli na toľké príležitosti, ktorých sa im dostalo. Aké je ťažké pochopiť radosť a oslavu Božieho milosrdenstva pre toho, kto sa pokúša sám seba urobiť spravodlivým a zariadiť sa sám! Ako ťažko zdieľajú túto radosť tí, čo veria iba vo vlastné sily a cítia sa byť nadradenými nad druhých! (porov. Apošt. exhort. Evangelii gaudium, 94).

A takto sa rodí výkrik toho, komu sa nezachveje hlas, keď zvolá: „Ukrižuj ho!“ Nie je to výkrik spontánny, ale naaranžovaný a vybudený, výkrik sformovaný znevažovaním, osočovaním a vyprovokovaním falošných svedectiev. Je to výkrik, ktorý sa rodí z vykonštruovaných uzáverov o veci. Je to hlas toho, kto skresľuje realitu a vytvára si verziu vo svoj prospech, pričom nemá problém poslúžiť si inými, aby mu to vyšlo. Je to z [falošného] uzáveru, je to výkrik toho, čo si bez škrupúľ hľadá akýkoľvek prostriedok  na sebapresadenie a na umlčanie hlasov, ktoré mu neladia. Je to krik, čo pochádza z retušovania skutočnosti a z jej vykresľovania takým spôsobom, že znetvorí Ježišovu tvár a spraví z neho zločinca. Je to hlas toho, čo chce obhajovať svoju pozíciu tým, že diskredituje najmä tých, čo sa nemôžu brániť. Je to krik vytvorený z intríg sebestačnosti, pýchy a arogancie, ktorá bez problémov volá: „Ukrižuj ho, ukrižuj!“.

A takto sa nakoniec umlčiava sviatok ľudu, ruinuje sa nádej, zabíjajú sa sny a potláča sa radosť; takto sa nakoniec srdce obrní a láska vychladne. Je to výkrik „Zachráň sám seba!“, ktorý chce uspať solidárnosť, uhasiť ideály a znecitliviť pohľad... Výkrik, ktorý chce potlačiť súcit. To „cítenie s“ druhým: spolucítenie, ktoré je slabosťou Boha.

Na všetky tieto hlučné hlasy je najlepšou protilátkou pohľad na Kristov kríž a to, že sa necháme osloviť jeho posledným výkrikom. Kristus zomieral kričiac svoju lásku ku každému z nás: k mladým i starým, svätým i hriešnikom, lásku k svojim súčasníkom i k ľuďom dnešných čias. Na jeho kríži sme boli spasení, aby nikto neuhasil radosť z evanjelia. Pretože nikto, nech sa nachádza v akejkoľvek situácii, nie je ďaleko od milosrdného pohľadu Otca.

Hľadieť na kríž znamená pripustiť si otázky o našich prioritách, rozhodnutiach a skutkoch. Znamená to, že dovolíme diskutovať o našej citlivosti voči tomu, kto prechádza okolo alebo zažíva ťažké chvíle. Bratia a sestry, čo vidí naše srdce? Je Ježiš i naďalej príčinou radosti a chvály v našom srdci, alebo sa hanbíme za jeho uprednostňovanie hriešnikov, posledných a zabudnutých?

A vy, drahí mladí, tá radosť, ktorú vo vás vyvoláva Ježiš, niektorých otravuje a aj dráždi, pretože s radostným mladým človekom je ťažké manipulovať. S radostným mladým človekom je ťažké manipulovať.

Avšak v tento deň je tu možnosť i tretieho výkriku: «Vtedy mu niektorí farizeji zo zástupu povedali: „Učiteľ, napomeň svojich učeníkov!“ On odvetil: „Hovorím vám: Ak budú oni mlčať, budú kričať kamene.“» (Lk 19,39-40). Umlčať mladých ľudí, to je pokušenie, ktoré vždy existovalo. Samotní farizeji sa púšťajú do Ježiša a žiadajú ho, aby ich utíšil a umlčal.

Existuje veľa spôsobov, ako mladých ľudí umlčať a urobiť neviditeľnými. Mnohé spôsoby, ako im podať anestetiká a ako ich uspať, aby nerobili „hluk“, aby si nekládli otázky a nepúšťali sa do diskusií. Buďte ticho! Je mnoho spôsobov, ako ich spacifikovať, aby sa aktívne nezapojili a aby ich sny stratili rozlet a stali sa plochým, prízemným a smutným fantazírovaním.

V túto Kvetnú nedeľu, keď slávime Svetový deň mládeže, je dobré počúvať Ježišovu odpoveď farizejom včerajška i všetkých čias, aj tých dnešných: «Ak oni budú mlčať, budú kričať kamene» (Lk 19,40).

Drahí mladí, je na vás, aby ste sa rozhodli kričať, je to na vás, aby ste sa rozhodli pre nedeľné „Hosanna“, a neupadli do piatkového „Ukrižuj ho!“... A je na vás, aby ste nezostali ticho. Ak ostatní mlčia, ak my starší a zodpovední – neraz skorumpovaní – sme ticho, ak svet mlčí a stráca radosť, pýtam sa vás: budete kričať? Prosím vás, rozhodnite sa skôr, než sa rozkričia kamene.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb, jj-