Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Odovzdávať iba dielo, ktoré je dokončené

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 5. pôstnu nedeľu rok B (Jn 12, 20-33): Odovzdávať iba dielo, ktoré je dokončené

Snáď všetci poznáme umelecké diela, ktoré ich tvorcovia nikdy nedokončili. Medzi tie najslávnejšie patria Mozartovo Requiem, alebo Gaudího chrám Sagrada Família v Barcelone. Hoci obe diela sú dnes už dokončené alebo takmer dokončené – Requiem dokončil Mozartov žiak Franz Xaver Süssmay a Sagradu Famíliu stále dokončujú Gaudího nadšenci – predsa len rozmýšľame, ako by tieto diela asi vyzerali, keby ich dokončili ich pôvodní tvorcovia. Nevieme, ani po jednom neostali žiadne náčrty, ani plány. Ostáva nám teda len špekulovať. V takom prípade však asi nie je celkom dobre tieto diela podpisovať ich menami. Lebo ktovie, či by sa Mozart stotožnil so „svojím“ Requiem, keby ho počul v jeho dnešnej podobe. Možno by povedal: „Pekné, ale ja som mal niečo iné na mysli!“ A ktovie, či by sa Gaudí stotožnil so Sagradou Famíliou v Barcelone, keď by ju uvidel r. 2026, keď bude vraj dokončená.

A je to úžasná pravda: každé dielo je vyjadrením autora. Ale iba vtedy, keď je dokončené. A hoci toto vieme, ako často máme pokušenie diela kúskovať? „Toto sa mi na ňom páči, to si zoberiem, tamto sa mi nepáči, to si nezoberiem.“ Rozkúskované dielo však už nemá tú silu, ani tú krásu, akú má, keď je v celku.

Na tomto pozadí možno pochopíme aj udalosť, ktorú nám predstavuje dnešné evanjelium. Za učeníkmi Ježišovými prišli Gréci. Podľa všetkého to boli obrátenci na židovstvo a práve teraz si v Jeruzaleme konali púť. Prišli tam sláviť židovskú Veľkú noc. Túto svoju prítomnosť v Jeruzaleme využili na to, aby sa stretli s Ježišom. Je možné, že o Ježišovi a o jeho učení počuli už dávnejšie a že ich jeho učenie – ako správnych Grékov, ktorí mali záľubu vo filozofii a nových myšlienkach – zaujalo. A tak si asi povedali: „Keď budeme v Jeruzaleme, Ježiša navštívime a požiadame ho, či by nám niektoré zo svojich myšlienok ešte lepšie neobjasnil a  nedovolil nám, aby sme ich hlásali aj u nás doma“.

Obrátili sa teda na Filipa a Ondreja, o ktorých si na základe ich gréckych mien mysleli, že rozumejú grécky a požiadali ich, či by ich k Ježišovi neuviedli. Filip a Ondrej to ochotne urobili, no zdá sa, že nepochodili. Ježiš ako keby na prosbu Grékov nielen že  nereagoval, ale dokonca ju úplne odignoroval.

Veď počúvajme: «Ondrej a Filip to išli povedať Ježišovi. Ježiš im odpovedal: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený. Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život. Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje“!...» Nie je to zvláštne? Naozaj sa zdá, ako keby Ježiš s Grékmi nechcel mať nič spoločného.  

Avšak pri hlbšom pohľade zistíme, že to nie je pravda. Ježiš Grékov nielen že neodignoroval, ale dokonca to, čo povedal, bolo tou najlepšou možnou odpoveďou, akú im v tejto chvíli mohol dať.

Ježiš totiž asi vytušil, čo títo Gréci zamýšľajú a určite ho potešilo, že majú o neho a o jeho učenie záujem. Lenže v podobe, v akej sa jeho dielo práve teraz, v tejto chvíli nachádzalo a ako ho pravdepodobne poznali aj títo Gréci, im ho dať ešte nechcel. Jeho dielo bolo ešte nedokončené. Stále mu ešte chýbala tá najhlavnejšia časť. To, čo Ježiš Grékom cez Filipa a Ondreja vlastne v skutočnosti odkázal, bolo toto: „Moje učenie a dielo ešte nie je kompletné. Nemôžem sa teda s vami stretnúť a dať vám ho v podobe, v akej je teraz. Je ako nedokončená bazilika, ktorej chýba kupola, alebo ako hudobná skladba, ktorej chýba finále. Ak by som vám to dal také, aké je to teraz, nemalo by to silu. Počkajte, keď bude moje dielo hotové, potom sa bude ohlasovať aj u vás. Lebo až potom bude mať svoju plnú silu a účinnosť!“

No my sa pýtame: čo presne tomu Ježišovmu dielu ešte chýbalo? Čo bola tá kupola, ktorá na tej jeho bazilike ešte chýbala? A čo bolo to finále, ktoré to jeho hudobné dielo ešte nemalo?

Bola to jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Veď o čom inom sú slová, ktorými Ježiš reagoval na prosbu Grékov: «Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu»? Ježiš seba samého prirovnal k pšeničnému zrnu v sýpke; k zrnu, ktoré ešte neprinieslo úrodu. Zrno, ktoré sa nezužitkuje, ale ostane v sýpke, ostane samo. Je neplodné, sterilné, je k ničomu. Pšeničné zrno je na to, aby z neho vznikol ďalší život.

Ježiš tu, pochopiteľne, popisoval seba samého. Hovoril o tom, čo ho ešte čaká a čo musí ešte vykonať a splniť, aby jeho dielo bolo kompletné. Ježiš tu hovoril o svojej smrti a zmŕtvychvstaní, bez ktorých by nič z toho, čo doteraz učil a konal, nedávalo zmysel.

Ktovie, ako títo Gréci zareagovali, keď sa k nim toto Ježišovo učenie, ktoré kedysi tak veľmi túžili poznať, o niekoľko rokov – ale už v tej jeho dokončenej podobe – nakoniec dostalo a keď sa u nich hlásalo!? Ktovie či aj vtedy mali oň taký istý záujem, ako vtedy, keď pred rokmi prišli osobne za Ježišom do Jeruzalema. Nevieme. No čo vieme je to, že práve to, čo bolo pre Ježiša na jeho diele to najpodstatnejšie, teda jeho kríž a zmŕtvychvstanie, pre mnohých sa stalo kameňom úrazu a tou najväčšou prekážkou k tomu, aby ho prijali. Veď si len všimnime, ako to neskôr popisuje apoštol Pavol: «Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista - Božiu moc a Božiu múdrosť». (1 Kor 2, 22-25).

Prečo Ježiš s krížom prekáža? Preto, lebo Ježiš to isté žiada aj od každého, kto chce jeho učenie prijať a ho nasledovať. A to nie každému vonia. Mnohí sú aj dnes presvedčení, že kresťanstvo bez kríža by bolo príťažlivejšie. To je možno pravda, lenže otázkou je, či by bolo aj účinnejšie!? A vlastne, koľkí z nás sme to aj vyskúšali! A kam nás to doviedlo? Život bez kríža, bez každodenného zomierania sebe samým, svojmu egoizmu, svojim hriechom a závislostiam, svojej hrabivosti a žiadostivostiam nemôže skončiť inak, než v úplnom morálnom a ľudskom bahne. Bez sebazapierania niet napredovania, bez kríža niet zmŕtvychvstania, bez smrti niet života. Taký je paradox evanjelia. Prosme preto Pána za odvahu urobiť kríž pevnou súčasťou svojho života.