Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Homílie M. Bubáka

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Buď reaktorom

Ilustračná snímka - RV

10/03/2018 12:41

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 4. pôstnu nedeľu rok B (2 Krn 36,14-16.19-23; Jn 3, 14-21): Buď reaktorom

Medzi dôležitými zásadami, ktorým nás v jednej so svojich knižiek učí známy duchovný autor, jezuita, John Powell je táto: „Buď aktor a nie reaktor!“ Čo to znamená ilustruje na príklade novinára Sydneyho Harrisa, ktorý raz navštívil jedného svojho známeho. Ten ho pozval na kávu do kaviarne na prízemí budovy, v ktorej pracoval. Sadli si a k stolu prišla čašníčka. Jej reakcie boli desné. Bola arogantná a netaktná. Muž však na to nedbal, bol slušný a pokojný. Keď priniesla kávu, doslova im ju hodila na stôl. Muž jej slušne poďakoval. Keď odchádzali, čašníčke zaplatil a zaželal jej príjemný deň. Ona zobrala peniaze, čosi zamrmlala a odišla. „Čo to bolo?“ pýta sa Harris svojho známeho. „To je vždy taká?“ „Vždy.“ „A ty sa vždy správaš k nej takto slušne?“ „Vždy.“ „To sa ti divím. Čo jej čosi nepovieš!? Ja by som to nezniesol.“ „Pozri, je ráno, mám pred sebou celý deň. Nedovolím predsa tejto nepríjemnej žene, aby mi tento môj deň, ktorý mám pred sebou, celý otrávila. Je na mne, ako do tohto môjho dňa vstúpim a v akej pohode ho prežijem.“

A mal pravdu. Jeho mottom, ako neskôr vysvetlil, totiž bolo: „Buď aktorom a nie reaktorom!“ To znamená „Ty buď tým, kto je aktívny, kto je kreatívny, kto je autorom svojho života. Neobmedz svoj život len na to, aby si neustále iba na niekoho reagoval. A to nielen keď ide o tvoju náladu. Buď aktorom hlavne, keď ide o víziu tvojho života. Je na tebe, ako svoj život prežiješ; a preto rozmýšľaj a buď kreatívny. Nečakaj, že ti niekto iný povie, čo by si mal vo svojom živote robiť. Rada iného je síce vždy vítaná a múdry ju hľadá. No konečné rozhodnutie ohľadom toho, čo by si mal vo svojom živote robiť, je len a len na tebe.“

Koľkí z nás však takto rozmýšľame? Myslím, že nie je ich veľa. Dôvodom je to, že každé rozhodnutie má aj svoje dôsledky. Čo, keď nám to, pre čo sme sa rozhodli, nevyjde a keď to nedopadne dobre? Koho budem viniť?“ Ak si aktorom, potom máš smolu. Vinníkom si si sám. No keď si reaktorom, máš náskok. Vinníkom je ten, kto ti poradil, na koho si reagoval. Byť reaktorom je teda výhoda. Lenže naozaj?

Ak si zvolíš cestu reaktora, je možné, že tvoj život bude naozaj pohodlnejší a ľahší, no ty sa nikdy nedozvieš, kto si. Každý z nás je jedinečnou bytosťou s jedinečnými darmi. Ak budeme vždy robiť iba to, čo nám povedia iní, naše dary ostanú nepoužité a svet o ne príde. Preto by sme mohli povedať, že byť aktormi je v istom zmysle príkaz toho, ktorý nás do tohto sveta priviedol, teda samého Boha. Ako keby nám povedal: „Choď, vstúp do tohto sveta a pretváraj ho. Neboj sa ničoho! Buď aktorom.“ Byť aktormi je teda naše povolanie, byť reaktormi je naša degradácia.

Lenže tak ako všetko na svete, aj toto má svoje limity. V našom živote existuje jedna oblasť, kde motto „Buď aktorom a nie reaktorom“ neplatí a kde nefunguje. Je to oblasť náboženská, teda oblasť nášho vzťahu k Bohu. Tu platí motto opačné: „Nebuď aktorom ale reaktorom.“ Je tomu tak preto, lebo v našom vzťahu k Bohu nemáme na to, aby sme my boli aktormi. Aktorom môže byť iba Boh. My ľudia môžeme byť iba reaktormi. Na viac nemáme.

Na ako často my katolíci na toto zabúdame!? Presvedčenie mnohých z nás veriacich katolíkov – a to dokonca aj tých, ktorí k životu pristupujú dosť pasívne – je, že voči Bohu my máme byť aktormi a nie reaktormi. Boh nás chce síce spasiť, no my si to musíme zaslúžiť. Boh nám chce dobre, no my si to všetko musíme u neho vymôcť. Boh má pre nás pripravené nebo, no my musíme oň zabojovať, niekedy poriadne a aj tak si nemôžeme byť istí, či to zabralo, či je Boh už naozaj spokojný, či sme si ho naozaj naklonili.

Odkiaľ máme tento postoj? Myslím, že z dvoch zdrojov. Prvým je nesprávny obraz Boha a druhým, nesprávne chápanie človeka. K týmto dvom veciam sa vyjadruje dosť často terajší Svätý Otec pápež František, keď hovorí o tzv. blude pelagianizmu, ktorý nás katolíkov prenasleduje počas celých dejín. Pelágius bol teológ z 5. storočia a hlásal, že človek má dosť síl na to, aby dosiahol svoju spásu svojimi vlastnými silami. Slovami nášho motta, stačí, aby bol dôsledným aktorom a všetko mu je možné. To však nie je pravda. Človek, nech by robil čokoľvek, nikdy nebude schopný svojimi skutkami zaslúžiť si svoju spásu. Naše úsilie, naše aktorstvo, nech by bolo akokoľvek veľké, nám v tejto oblasti nič nepomôže.

Niektorí toto vedia a privádza ich to do zúfalstva. „Čo teda mám robiť, aby som si naklonil Boha a bol spasený?“, pýtajú sa. Pre nich Boh je akýsi moloch, ktorého záľubou je nás trestať za naše hriechy. Aký to však nezmysel! Ak by mal Boh záľubu v tom, aby nás súdil a tvrdo trestal, potom by celý ten príbeh evanjelia, príbeh o Ježišovi a o našom vykúpení, bol úplným nezmyslom. Faktom je to, že my si svoju spásu nemusíme tvrdo vydobýjať. Naša spása je už tu. Jediné, čo sa od nás žiada je to, aby sme túto spásu, ktorú nám ponúka Boh v Ježišovi Kristovi prijali, to znamená aby sme voči Bohu boli reaktormi.

Pozrime sa, ako nám to hovorí evanjelium: «Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil». Niektorí tieto dve vety z Jánovho evanjelia nazývajú evanjeliom v skratke, pretože – hovoria – keby sa nám stratili všetky ostatné evanjeliá a ostali by nám iba tieto dve vety, mali by sme podstatu toho, čo nám o Bohu a o nás ohlasoval Ježiš Kristus. V týchto dvoch vetách je pravda o Bohu a pravda o človeku.

Naša spása, milí priatelia, je teda už tu. To, čo sa od nás žiada, je uveriť v ňu a ju prijať. A potom ju vo svojom živote žiť.

10/03/2018 12:41