Peter Dufka SJ: Duchovné rozlišovanie v Biblii

V našej pravidelnej rubrike sa venujeme téme duchovného rozlišovania.  V predošlých vysielaniach sme vám priblížili niekoľko autorov, ktorí sa dotýkajú tejto oblasti. Dnes by sme  chceli poukázať na to, čo o duchovnom rozlišovaní hovorí Biblia.

Isteže sa nemôžeme venovať všetkým knihám Biblie, a preto poskytneme len všeobecný pohľad a dotkneme sa iba niektorých vybraných textov Svätého písma, ktoré súvisia s rozlišovaním.

V knihách Starého zákona nenájdeme priamo výraz duchovné rozlišovanie, ale duchovné rozlišovanie je v nich prítomné. Má podobu praktických činov. Adam a Eva  rozlišujú, keď sa im ponúka voľba pri strome poznania dobra a zla (porov. Gen 2, 17). Rozlišuje i Kain a číta zo znamení. Vidí, že jeho obeta nebola prijatá a bratova áno. Rozhodne sa zle. Namiesto korigovania svojho vzťahu k Bohu, plný zloby, zabije svojho brata (porov. Gn 4, 7).

V Starom zákone sa však výraz duchovné rozlišovanie nepoužíva i z iného dôvodu. Prítomnosť dobrého alebo zlého ducha je tak evidentná a silná, že nevyžaduje rozlišovanie. Je to prosto sila, ktorá sa človeka zmocní a zmení ho natoľko, že niet pochybnosti o jej pôvode, to jest, či je to sila dobra alebo sila zla. Táto jednoznačná identifikácia pôvodu dobrých a zlých síl, ktoré dokážu pôsobiť v človeku, je však len jeden z prejavov ducha.

Druhý je menej nápadný a jednoznačný. Má len postupný a nenápadný priebeh. Vo vnútri človeka sa objaví túžba, ktorá akoby pramenila niekde v jeho vnútri, v jeho srdci (Gn 6, 5, Dt 32, 5, 20). Niekedy je jasné, že táto sila pochádza odinakiaľ. Má totiž iný charater ako vlastnosti človeka, ktorého sme doteraz poznali.  Zachytávame stopy inej osoby, ktorá je silnejšia, brilantnejšia, vytrvalejšia a ktorá je akosi lepšie informovaná.  

V Starom zákone sa nachádzajú tri druhy posadnutia zlým duchom:

1. Individuálne posadnutie. Ide tu o prípad, kedy jednotlivec podľahne  pokušeniam, ktoré sa ho postupne zmocnia.  Stane sa neslobodný a závislý na tej či onej nečnosti. Je to duch, ktorý sa zmocní individuálnej osoby (Nm 5, 14, 30).

2. Zlý duch môže posadnúť i celý národ. Tu možno hovoriť o duchu idolatrie, ktorý sa zmocní  národa ako takého (Oz 4, 12, 5). Oberie ho o zdravý úsudok, o pamäť, ktorou si pripomínal pravého Boha a dedičstvo otcov.  Falošný a klamlivý duch sa zmocní celého národa, ktorý sa začne klaňať iným bohom a vyznávať pokrivené hodnoty.  

3. Diabol v Starom zákone útočí i na kráľov a vladárov. Je si vedomý dôležitosti tohto útoku. Dôsledky zlého kraľovania obyčajne zanechajú veľkú spúšť. Kráľov sa diabol zmocní duchom letargie a nestálosti. Duch nestálosti ich núti prispôsobovať sa výhodnejším podmienkam a meniť svoje postoje len preto, aby nestratili výhody a prestížne postavenie.

Na jednej strane bola v Biblii prítomnosť dobrého alebo zlého ducha jasná a ľahko evidovateľná. Na druhej strane dobrý alebo zlý duch pôsobili pomaly a nenápadne. Bolo potrebné vynaložiť nemalé úsilie na odhalenie utajených duchovných síl. Dali sa však do istej miery vyčítať z niektorých vonkajších prejavov. Tieto rozdielne sily pôsobili i na falošných a pravých prorokov. 

V Starom zákone jestvovalo šesť kritérií na rozpoznanie pravých alebo falošných prorokov, ktoré však nestratili zo svojej aktuálnosti ani dnes a môžu poslúžiť i pri odhalení falošných prorokov dneška.

1. Prvým  kritériom pravosti proroka je čas. Čas je hodnotovým meradlom aj umeleckých hodnôt, ale i vzťahov. Čas potvrdí alebo poprie kvalitu proroka podobne, ako je čas istým meradlom hodnotných umeleckých diel alebo hodnotných vzťahov. Ak sa s odstupom času plnia proroctvá, ide o pravého, autentického proroka podobne, ako ide o autentické a hodnotné umelecké dielo vtedy, ak i po dlhom čase ľudia obdivujú jeho hodnotu.  

2. Druhým rozlišovacím kritériom sú znamenia. V Starom zákone Boh komunikuje so svojím vyvoleným ľudom prostredníctvom ľudí, ktorých sprevádzajú znamenia. Jeremiáš napríklad prehovoril k celému národu týmito slovami: „A toto vám bude znamením. Hľa, ja vydám egyptského kráľa, faraóna Hofru, do ruky jeho nepriateľov a do rúk tých, čo mu striehnu na život“ (Jer 44, 30). Hodnovernosťť Jeremiáša bola potvrdená týmto znamením.

3. Proroctvo pravého proroka nikdy nie je v protiklade so základným učením a s tradíciou pravej viery. Kniha Deuteronómium píše, že ak  prorok nezachováva pravú vieru, i keby sa jeho proroctvá splnili, i keby konal zázraky, jeho hodnovernosť rýchlo zmizne. K hodnovernosti patrí i pravovernosť (Dt 18, 13 - 23).

4. Štvrtým kritériom je súkromný život proroka. Toto hľadisko veľmi úzko súvisí s duchovným sprevádzaním. Tu platí, že nikto nedá to, čo sám nemá. Prorok Jeremiáš odsudzuje falošných prorokov, ktorí boli považovaní za prorokov Jeruzalema, ale žili nemravným spôsobom života, podporovali zlých ľudí a slúžili Bálovi, čo bola postava z fenickej mytológie. Zatvrdzovali srdcia Jeruzalemčanov takým spôsobom, že nikto sa neobrátil zo svojej zlej cesty.

5. Falošní upokojovači. Išlo o  prorokov, ktorí hovorili to, čo chcel národ počuť. Takéto prorokovanie nebolo nikdy ťažkou vecou a príjemne sa počúvalo. Ich proroctvá vždy prinášali len pokojnú budúcnosť. Nešlo im o pravdu, ale o príjemnosť a popularitu.

6. Na rozdiel od falošných prorokov skutoční proroci nechceli prorokovať, pretože to znamenalo ísť takmer vždy proti prúdu. Takmer všetkým z nich bol jasný moment povolania. Boli si istí, že majú dočinenia so živým Bohom, ktorý ich posiela odovzdať konkrétne posolstvo. Praví proroci vedeli, že tomuto poslaniu sa nedá vyhnúť alebo pred ním utiecť. Boli si vedomí toho, že   to je ich povolanie, ktoré má prednosť pred akoukoľvek inou činnosťou[1].

Milí priatelia, dobrý a zlý duch nezasahovali len do biblických dejín, ale i do novodobých dejín a do osobnej histórie každého z nás. Učme sa čítať z minulosti, aby sme ľahšie rozlíšili pravých od falošných prorokov dneška. 

AUDIO: