Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Homílie M. Bubáka

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Mesiášske tajomstvo

Ikona - Uzdravenie malomocného - RV

10/02/2018 12:27

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 6. nedeľu rok B (Mk 1, 40-45): Mesiášske tajomstvo

Zaiste poznáte termín medvedia služba. Medvedia služba je typ irónie. Znamená chcieť sa niekomu odplatiť za jeho službu dobrom, no čo z toho nakoniec vyjde je viac škody než úžitku. Svojmu dobrodincovi namiesto odplaty ublížime. To sa môže stať buď z našej prílišnej horlivosti alebo z našej slabej schopnosti premýšľať nad možnými dôsledkami  toho, čo zamýšľame urobiť.

Takúto medvediu službu vidíme v dnešnom evanjeliu. Malomocný, ktorého Ježiš uzdravil, svojím prílišným vytrubovaním toho, čo sa stalo – aj napriek tomu, že mu to Ježiš zakázal – spôsobí, že Ježiš sa musí pre ľuďmi skrývať. A tak si títo dvaja vymenia roly: malomocný, ktorý sa musel dovtedy zdržovať mimo ľudí, v samote, na pustatinách sa po svojom uzdravení ocitne znova medzi ľuďmi, kým Ježiš, ktorý sa doteraz zdržoval medzi ľuďmi musel odísť na pustatinu, do samoty, mimo dosahu ľudí. Smutné, že?

Možno ani nie. Bola by to smutné, keby to naozaj bola medvedia služba. Lenže bola? Ježiša predsa nikto na pustatinu nevyhnal. Prečo tam teda šiel? Nakoniec, veď ľudia si ho – ako hovorí evanjelista Marek – vyhľadali aj tam. Teda znova, prečo tam teda šiel?

Takto sa, milí priatelia, dostávame k téme, ktorá je pre evanjelistu Marka v istom zmysle veľmi dôležitá. Je to téma tzv. Mesiášskeho tajomstva. Marek, viac než iní evanjelisti, Ježiša predstavuje ako toho, ktorý sa vyhýba akejkoľvek reklame. „Daj si pozor a nikomu nič nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ktorú predpísal Mojžiš – im na svedectvo”, hovorí Ježiš uzdravenému malomocnému aj v dnešnom evanjeliu. Ježiš si podľa Marka neželá – a to nielen teraz – aby uzdravení o svojom uzdravení hovorili. Prečo? Ako to potom súvisí s poverením, ktoré Ježiš neskôr dal svojím učeníkom, aby šli do celého sveta a ohlasovali evanjelium – teda všetko to, čo vykonal – všetkým ľuďom?

Z jednoduchého dôvodu: zámerom evanjelistu Marka je odviesť pozornosť čitateľa svojho evanjelia od Ježiša – zázračného uzdravovateľa k Ježišovi – ukrižovanému Božiemu služobníkovi. Stredom Markovej mysle bol kríž. A to preto, lebo Ježišova služba dosiahla svoje zavŕšenie práve na kríži. A to isté by podľa Marka malo byť stredom myslí aj čitateľov jeho evanjelia. Prílišný dôraz na zázraky by mohol zatieňovať dôležitosť kríža v Ježišovom živote.

To, že táto Markova ustarostenosť bola namieste vidíme dobre na nás, netrpezlivých čitateľoch jeho evanjelia našej doby. Naše chápanie kríža je určite ešte chabejšie a úbohejšie, než bolo chápanie kríža ľudí jeho doby. Sme generácia zázrakov. Nevieme čo je bolesť. Máme lieky na všetko. Máme technológie, ktoré nám pomáhajú nájsť riešenie na všetko. Nevieme čakať. Ak nás niečo bolí, sme nešťastní. Keď nič iné nepomôže, rozhodneme sa obrátiť k viere, k čítaniu Písma a k návšteve modlitbových stretnutí, aby sme zažili zázrak. Naše náboženstvo sa podobá švédskemu stolu. Vyberieme si z neho len to, čo sa nám hodí. Svoj tanier si zaplníme len tými najlepšími pochúťkami, ktoré spôsobia pôžitok našim chuťovým pohárikom a  hlboký zážitok našim zmyslom.

Toto samozrejme dokonale využívajú náboženskí šarlatáni. Neraz za nemalé peniaze nám ponúknu Boha, ktorý nám slúži a zázračne plní všetky naše želania. Ich Boh od nás nežiada nič, iba nám dáva, iba nám slúži.

Samozrejme, toto je popísané dosť prehnane a na Slovensku sa niečím takýmto extrémnym, našťastie, ešte nestretáme. Zatiaľ. No s hľadaním zázrakov v našej viere na úkor vecí, ktoré sú naozaj dôležité sa žiaľ stretáme aj u nás. Zázračné modlitbičky šíriace sa internetom, úkony zaručujúce nám vypočutie, magické formulky prinášajúce nám blaho nechýbajú ani u nás. Boha tu takto redukujeme do roly všemohúceho aspirínu, ktorý nám pomôže a zaberie na akékoľvek trápenie a to presne spôsobom, aký si my želáme. A presne toto je to, čomu sa Ježiš snažil vynúť. Jeho služba bola úplne o inom.

Naša dnešná kultúra pokladá za najvyšší cieľ života človeka jeho sebanaplnenie. A sebanaplnenie je pre neho to, čo slúži iba jemu, alebo čo funguje iba podľa jeho vzorca. Učenie kríža je však úplne iné. Toto učenie nám hovorí, že ak chceme nájsť naozajstný život, namiesto hľadania iba seba a iba svojich vecí, musíme sami sebe zomrieť. Že toho, čo je dobré sa musíme vzdávať pre to, čo je lepšie. Že musíme byť pripravení stať sa i zraniteľnými, aby z nás mohol Boh vytvarovať niečo omnoho krajšieho, než je to, čím sme dnes. Že ak chceme žiť, musíme neraz i zomrieť. Že bez bolesti niet ničoho hodnotného. Tak ako sa nový život rodí vždy v bolesti, tak je so všetkým tým, čo má naozaj cenu.

Uzdravený malomocný z evanjelia si nič z tohto neuvedomoval, a preto to, čo sa mu stalo, keď sa ocitol znova zdravý musel rozhlásiť všetkým ľuďom. Nečudujme sa mu. Možno neskôr prišiel na to, že sú aj horšie veci, než je fyzická choroba. Dúfame, že to isté pochopili aj zástupy, ktoré Ježiša ustavične naháňali a nikdy mu nedali pokoja, lebo chceli byť uzdravené. Ježiš pred udalosťou uzdravenia malomocného, možno tak trocha aj znechutený týmito neustále ho obkľučujúcimi davmi, ktoré chceli byť ním uzdravené, vyhlásil: „Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel.” Ježiš prišiel teda hlavne preto, aby kázal. Kázanie bolo pre neho dôležitejšie, ako uzdravovanie. A vlastne, u neho to bolo jedno, lebo to, čo u neho uzdravovalo bolo jeho Slovo. Slovo, ktoré kázal. 

10/02/2018 12:27