2018-01-18 15:12:00

Čilskí kňazi a zasvätené osoby si s pápežom Františkom obnovili svoje „áno“


Čile 17. januára – Svätý Otec František sa v utorok 16. januára vo večerných hodinách stretol s čilskými kňazmi, rehoľníkmi, rehoľníčkami a seminaristami v katedrále hlavného mesta. Chrám z 18. storočia zasvätený Panne Márii Nanebovzatej stojí na mieste pôvodnej katedrály zo 16. storočia zničenej zemetrasením.

Stretnutie malo formu liturgie slova. Pápež sa najprv pomodlil v kaplnke Najsvätejšej sviatosti a položil kvety pred obraz Panny Márie na hlavnom oltári. Svätého Otca v mene všetkých privítal miestny arcibiskup metropolita kard. Ricardo Ezzati Andrello SDB. Vo svojom príhovore vyjadril radosť nad, tým že môžu privítať pápeža medzi sebou, no spomenul aj náročnú situáciu posledných rokov v Čile, keď cirkevné osoby neraz musia na verejnosti znášať prejavy opovrhovania.

Ako jej známe, Cirkev v Čile prežíva ťažké obdobie v dôsledku viacerých káuz sexuálneho zneužívania mladistvých zo strany kňazov. Najvypuklejšia z nich sa týka kňaza Fernanda Karadimu, ktorý bol známy svojou horlivou prácou s mládežou a až neskôr sa ukázalo, že v minulosti viedol dvojtvárny život. O to viac jeho konanie zasiahlo Cirkev a veriacich. Hoci jeho činy boli pred civilným zákonom premlčané, cirkevný trest z roku 2011 ho pozbavil verejného vysluhovania sviatostí a predpísal mu prísne pokánie v ústraní kláštora.

Po úvodných slovách kardinála Ezzatiho si všetci vypočuli čítanie z Evanjelia podľa Jána (Jn 21,1-19) o zjavení sa Ježiša učeníkom pri Galilejskom jazere po jeho zmŕtvychvstaní a o udelení primátu apoštolovi Petrovi.

Pápež František svoj príhovor rozdelil do troch častí, v ktorých sa zamýšľal nad životom apoštola Petra, prepojac ich s troma momentmi v živote komunity. Najprv to bol Peter ako obraz deprimovanej komunity, potom Peter ako obraz komunity, ktorá prežíva svoje obrátenie, a napokon apoštol Peter ako príklad komunity premenenej Duchom Svätým.

Spájaním Petra s komunitou Svätý Otec poukázal na skutočnosť, že „skúsenosť apoštolov má vždy dvojaký rozmer: osobný i komunitný.“ Pomýlenosť predstavy o individualistickom prežívaní duchovného povolania vyjadril pápež veľmi zrozumiteľne:

„Neexistuje akési ,selfie‘ duchovného povolania. Neexistuje. Povolanie si vyžaduje, aby ti fotku urobil niekto iný: čo tu narobíme sami?“

1. Pápež František sa vo svojej reflexii najprv zamyslel nad situáciou bezútešnosti apoštolov, ktorí sa po smrti Ježiša chceli vrátiť k svojmu pôvodnému povolaniu rybárov. Poukázal na to, že v živote učeníkov dochádza k takým turbulentným chvíľam, keď prichádzajú pochybnosti. Podelil sa so svojím pohľadom, ako sa k tomu postaviť. Nevyhol sa ani akútnej otázke spôsobeného pohoršenia, ktoré trápi Cirkev v Čile:

„Ako povedal kardinál Ezzati: «Kňazský a rehoľný život v Čile prechádzal a prechádza turbulentným obdobím a je vystavený nie bezvýznamným výzvam. Spoločne s vernosťou veľkej väčšiny rástol aj kúkoľ zla nasledovaný škandálmi a odpadlíctvom».

Obdobie turbulencií. Poznám bolesť, ktorú spôsobili prípady zneužívania maloletých a pozorne sledujem, čo robíte na prekonanie tohto ťažkého a bolestivého zla. Bolesť nad škodami a utrpeniami spôsobenými obetiam a ich rodinám, ktorých dôvera voči služobníkom Cirkvi bola zradená.

Žiaľ nad utrpením cirkevnej komunity a bolesť aj pre vás, bratia, ktorí okrem obetavej námahy ste zažili aj poškodenie spôsobené podozrením a spochybnením, ktoré v niektorých alebo aj v mnohých mohlo vyvolať pochybnosti, strach a nedôveru.

Viem, že neraz ste utŕžili urážky v metre alebo kráčajúc po ceste, že za to, že je človek „oblečený ako kňaz“ sa v mnohých častiach mesta „draho platí“. Preto vás pozývam prosiť Boha, aby nám dal svetlo nazývať realitu pravým menom, odvahu prosiť o odpustenie a schopnosť naučiť sa počúvať to, čo nám On hovorí, a nezožierať sa v bezútešnosti.

Rád by som pridal ďalší dôležitý aspekt. Naše spoločnosti sa menia. Dnešné Čile je veľmi odlišné od toho, ktoré som poznal v časoch svojej mladosti, počas formácie. Vznikajú nové a rôzne kultúrne formy, ktoré nezodpovedajú známym schémam. A musíme si uvedomiť, že mnohokrát nevieme, ako sa vložiť do týchto nových situácií.

Často snívame o „cibuli Egypta“ a zabúdame, že zasľúbená krajina je pred nami, a nie za nami. Že prísľub je zo včera, ale pre zajtrajšok. A tak môžeme upadnúť do pokušenia uzavrieť sa a izolovať sa, aby sme obhájili naše pozície, ktoré nakoniec nie sú ničím iným ako krásnymi monológmi.

Môžeme byť pokúšaní myslieť si, že všetko je zlé, a potom namiesto toho, aby sme ohlasovali „dobrú zvesť“, jediné, čo vyznávame, je len apatia a dezilúzia. Takto zatvárame oči pred pastoračnými výzvami nazdávajúc sa, že Duch nemá čo povedať. Takto zabúdame, že evanjelium je cesta obrátenia, ale nielen „tých druhých“, ale aj nás.“

2. V ďalšej časti svojho príhovoru Svätý Otec prešiel k momentu, keď Petrovi bolo odpustené. V evanjeliu to nachádzame dialógu vzkrieseného Ježiša s ním na brehu jazera:

«Keď sa najedli, Ježiš sa opýtal Šimona Petra: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“» (Jn 21,15)

A pápež František ďalej pokračoval v pripomenutí, ako je dôležité uvedomiť si prijaté milosrdenstvo pre Ježišovho nasledovníka:

„Potom ako sa najedli, Ježiš pozýva Petra vykročiť a jediné slovo je otázka, otázka lásky: Miluješ ma? Ježiš nepoužíva ani pokarhanie, ani odsúdenie. Jediná vec, čo chce urobiť, je zachrániť Petra. Chce ho zachrániť pred nebezpečenstvom, že zostane uzavretý vo svojom hriechu, že zostane „prežúvať“ neútechu, ovocie svojej obmedzenosti; zachrániť ho od nebezpečenstva vzdať sa, kvôli svojim obmedzeniam, všetkého toho dobrého, čo prežil s Ježišom.

Ježiš ho chce zachrániť pred uzavretím sa a izolovaním sa. Chce ho zachrániť pred týmto deštruktívnym postojom, ktorým je robiť zo seba obeť, alebo naopak pred upadnutím do postoja, že „všetko je to jedno“, čo skončí potopením akejkoľvek snahy v najškodlivejšom relativizme. Chce ho oslobodiť od toho, aby pokladal kohokoľvek, kto mu oponuje za nepriateľa, alebo nedokázal akceptovať s pokojom protirečenia alebo kritiky. Chce ho oslobodiť od smútku a predovšetkým od nevrlosti.

S touto otázkou Ježiš pozýva Petra, aby počúval svoje srdce a naučil sa rozlišovať. Pretože «nebolo Božie brániť pravdu za cenu lásky, ani lásku za cenu pravdy, ani rovnováhu za cenu oboch. Žiada sa rozlišovať. Ježiš chce zabrániť Petrovi, aby sa stal skutočným ničiteľom alebo charitatívnym klamárom či zmäteným paralyzovaným», ako sa môže stať v týchto situáciách.

Ježiš sa pýta Petra na lásku a nalieha na neho, pokiaľ mu nedá realistickú odpoveď: «Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujem» (Jn 21,17). Tak ho Ježiš potvrdzuje v poslaní. Takto ho konečne robí svojím apoštolom.

Čo posilňuje Petra ako apoštola? Čo udržuje nás ako apoštolov? Jedna vec: zažili sme milosrdenstvo, zakúsili sme milosrdné zaobchádzanie (porov. 1 Tim 1,12-16). «Uprostred našich hriechov, obmedzení, utrpenia; uprostred našich mnohých pádov, Ježiš nás videl, priblížil sa k nám, podal nám ruku a bol milosrdný. Každý z nás si môže spomenúť, pripomínajúc všetky okamihy, keď ho Pán videl, pozrel sa naňho, priblížil sa k nemu a bol milosrdný.» (Videoposolstvo k CELAM pri príležitosti Mimoriadneho jubilea milosrdenstva na americkom kontinente, 27. augusta 2016).

Nie sme tu preto, že by sme boli lepší od ostatných. Nie sme superhrdinovia, ktorí prichádzajú z výšiny, aby sa stretli so „smrteľníkmi“. Sme skôr poslaní s vedomím, že sme muži a ženy, ktorým bolo odpustené. A to je zdroj našej radosti. Sme zasvätení, pastieri v štýle Ježiša, ktorý bol doráňaný, zomrel a vstal z mŕtvych.

Zasvätený – a tým myslím všetkých, ktorí ste tu - to je ten, kto stretáva vo svojich zraneniach znaky zmŕtvychvstania, kto dokáže vidieť v zraneniach sveta silu zmŕtvychvstania. Je to ten, kto podobne ako Ježiš nejde v ústrety bratom s výčitkou a odsúdením.“

Svätý Otec pokračujúc poukázal na prípad sv. Tomáša, ktorý vďaka Ježišovým ranám mohol vyznať vieru. Povzbudil prítomných, aby svoje rany nemaskovali:

„Sme pozvaní nemaskovať a neskrývať naše rany. Cirkev s ranami je schopná pochopiť rany dnešného sveta a prijať ich za svoje, niesť ich, sprevádzať a snažiť sa ich uzdraviť. Cirkev s ranami sa nestavia do centra, nepokladá sa za dokonalú, ale dáva do centra jediného, ktorý môže uzdraviť rany a ten sa volá Ježiš Kristus.“

Správny postoj k vlastným ranám zohráva u kresťana dôležitú úlohu, vysvetlil pápež v ďalšej časti svojho príhovoru:

„V Ježišovi sú naše rany uzdravené. Robia nás solidárnymi, pomáhajú nám zbúrať múry, ktoré nás uväzňujú v elitárskom postoji, aby sme mali podnet stavať mosty a ísť v ústrety mnohým, čo smädia po rovnakej milosrdnej láske, ktorú nám môže uhasiť jedine Kristus.

«Koľkokrát snívame o veľkých apoštolských plánoch, úzkostlivo vypracovaných do detailu – typických pre porazených generálov! Popierame tak históriu Cirkvi, ktorá je preslávená obeťami, nádejou, každodenným bojom a životom pomíňajúcim sa v službe a trpezlivej, namáhavej práci, pretože každá práca privádza pot na naše čelo“» (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 96).

Všímam si s určitými obavami, že existujú komunity, ktoré viac žijú starosťami o to, aby boli na bilbordoch, aby zaujímali priestory, robili dojem a ukazovali sa, miesto toho, aby si vyhrnuli rukávy a vyšli dotknúť sa bolestivej reality nášho veriaceho ľudu.

Ako nás znepokojuje reflexia čilského svätca [Alberta Hurtada], ktorý varoval: «Budú teda falošnými všetky tie metódy, ktoré natláčajú uniformitu, všetky tie, ktoré predstierajú, že nás nasmerúvajú k Bohu tým, že nás vedú k zabúdaniu na našich bratov. Všetky tie, ktoré nás vedú zatvárať oči pred vesmírom, miesto toho, aby nás učili otvoriť ich, aby sa všetko pozdvihlo k Stvoriteľovi všetkého bytia. Všetky tie, ktoré nás robia egoistami a robia nás zakuklenými do seba samých» (sv. Alberto Hurtado: Príhovor k mladým Katolíckej akcie, 1943).

Boží ľud neočakáva a nepotrebuje superhrdinov, očakáva duchovných pastierov, zasvätených mužov a ženy, ktorí poznajú spolucítenie, ktorí vedia podržať za ruku, ktorí sa vedia pristaviť pri tom, kto padol a ako Ježiš, pomáhajú vymaniť sa z toho začarovaného kruhu „prežúvania“ bezútešnosti, ktorá otravuje dušu.“

3. V tretej časti svojho príhovoru sa pápež František venoval obrazu premeneného Petra, ktorý počas života s Ježišom spoznal svoje limity a vďaka tomuto poznaniu mohol lepšie plniť poslanie, ktoré mu zveril Ježiš.

V závere svojho príhovoru sa pápež František obrátil na prítomných pripomenúc im ich rozhodnutie sa pre Krista. Dal im aj jeden konkrétny návrh, pripraviť si svoj „duchovný testament“:

„Na začiatku tohto stretnutia som vám povedal, že sme prišli obnoviť naše „áno“, rozhodne a nadšene. Chceme obnoviť naše „áno“, ale reálne, pretože je založené na pohľade Ježiša. Pozývam vás, keď sa vrátite domov pripraviť vo vašom srdci určitý typ duchovného testamentu, podľa príkladu kardinála Raula Silvu Henríqueza. Táto pekná modlitba začína týmito slovami:

«Cirkev, ktorú milujem, to je svätá Cirkev každodennosti... tvoja i moja, svätá Cirkev každého dňa... Ježiš, Evanjelium, chlieb, Eucharistia, Telo Kristovo v poníženosti každý deň. S tvárami chudobných a s tvárami mužov a žien ktorí spievajú, ktorí zápasia, ktorí trpia. Svätá Cirkev každodennosti».

Spýtam sa ťa: Aká je Cirkev, ktorú miluješ? Miluješ túto zranenú Cirkev, ktorá nachádza život v Ježišových ranách?

Ďakujem vám za toto stretnutie. Ďakujem za možnosť obnoviť si s vami svoje „áno“. Nech vás Panna Mária Karmelská prikryje svojim plášťom.“

Týmito slovami pápež František uzavrel svoje stretnutie v katedrále hlavného mesta s kňazmi a zasvätenými osobami, rehoľníkmi a rehoľnicami i seminaristami. Tváre prítomných svedčili o tom, že v nich zanechal silný impulz pre nové vykročenie vpred. -ab-








All the contents on this site are copyrighted ©.