Pápež František sa stretol s verejnými predstaviteľmi Čile – plné znenie príhovoru

Príhovor pápeža Františka k verejným predstaviteľom Čile

Palác Moneda, utorok, 16. januára 2018

Vážená pani prezidentka, vážení členovia vlády a diplomatického zboru, vážení predstavitelia občianskej spoločnosti, ctené osobnosti, dámy a páni,

som veľmi rád, že sa opätovne ocitám na latinskoamerickej pôde a môžem začať návštevu v tejto milovanej čilskej krajine, ktorá bola mojím dočasným domovom i miestom formácie v mojej mladosti; chcel by som, aby tento čas strávený s vami bol zároveň i časom vyjadrenia vďaky za všetko dobro, ktorého sa mi tu dostalo. V mysli sa mi teraz vynára táto strofa vašej národnej hymny, ktorú som pred chvíľou počúval: „Svieže je, ó, Čile, tvoje azúrové nebo / a svieže vánky tebou vanú / tvoja krajina vyšívaná kvetmi, / je vernou kópiou Raja“: je to skutočný chválospev na zem, v ktorej žijete, ktorá je plná prísľubov i výziev, no zvlášť v sebe nesie potenciál budúcnosti. Tak ako to inými slovami povedala pani prezidentka.

Ďakujem Vám pani prezidentka, za slová uvítania, ktoré ste mi adresovali. Skrze Vašu osobu túžim pozdraviť a objať čilský ľud, od vzdialeného severného kraja oblasti Arica a Parinacota až po južné súostrovie „a jeho postupné strácanie sa v polostrovoch a zálivoch“ (Gabriela Mistral, Elogios de la tierra de Chile.) Diverzita a geografické bohatstvo vašej krajiny dávajú príležitosť na bohatosť kultúrnej mnohotvárnosti, ktorá vás tak vystihuje.

Ďakujem za prítomnosť i členom vlády, predsedom senátu, poslaneckej komory a najvyššieho súdu, ako aj ostatným predstaviteľom štátu a ich spolupracovníkom. Pozdravujem i zvoleného tu prítomného pána prezidenta, Sebastiána Piñera Echeniqueho, ktorého si len nedávno čilský ľud zvolil, aby spravoval osud tejto krajiny počas najbližších štyroch rokov.

Čile v posledných desaťročiach vynikalo rozvojom demokracie, čo mu prinieslo i viditeľný pokrok. Nedávne politické voľby boli prejavom dosiahnutej občianskej pevnosti a vyzretosti, čo je mimoriadne významné najmä v tomto roku, kedy si pripomínate 200 rokov od vyhlásenia nezávislosti. Bola to obzvlášť dôležitá chvíľa, lebo predstavovala medzník vášho osudu ako národa, založeného na slobode a práve, ktorý bol vyzvaný čeliť rôznym turbulentným obdobiam a ktorému sa podarilo – nie bez bolesti – ich prekonať. Takto ste dokázali spevniť a utužiť sen zakladateľov vášho štátu.

V tomto ohľade si spomínam na výstižné slová kardinála Silviu Henríqueza, ktorý po Te Deum vyhlásil: „My všetci sme staviteľmi toho najkrajšieho diela: vlasti. Pozemskej vlasti, ktorá predznačuje a pripravuje tú vlasť, ktorá je bez hraníc. Tá vlasť nezačína dnes, ani nami; a predsa nemôže rásť a prinášať plody bez nás. Preto sa k nej správajme s rešpektom, s vďakou, akoby k domácej úlohe, ktorú sme dostali pred mnohými rokmi, ako k dedičstvu, ktoré nám síce dáva dôvod pýšiť sa, no zároveň nás i zaväzuje“ (Homília pri ekumenickom Te Deum, 4. nov. 1970).

Každá generácia si má osvojiť zápasy a výdobytky predošlých generácií a doviesť ich k ešte vyšším cieľom. Je to kráčanie. Dobro, ako aj láska, spravodlivosť a solidárnosť, sa nedosahujú raz a navždy; musí sa o ne bojovať každý jeden deň. Nemožno sa uspokojiť s tým, čo sa dosiahlo už v minulosti, nemožno ustrnúť a užívať si to spôsobom, ktorý nás privedie k stavu, že začneme prehliadať skutočnosť, že mnoho našich bratov trpí situáciami nespravodlivosti, ktoré sa dotýkajú nás všetkých.

Máte teda pred sebou veľkú a napínavú výzvu: pokračovať v práci, aby demokracia, sen zakladateľov vášho štátu, ďaleko presahujúca formálne aspekty, bola skutočne priestorom stretnutia pre všetkých. Aby bola miestom, v ktorom by sa všetci bez výnimky cítili povolaní budovať spoločný dom, rodinu a národ. Miestom, domom, rodinou, ktorá má meno Čile: Čile veľkodušné, pohostinné; milujúce svoje dejiny; pracujúce na spolunažívaní už v súčasnosti a ktoré hľadí s nádejou do budúcnosti.

Je vhodné si tu pripomenúť slová sv. Alberta Hurtada: „Národ (krajina) je viac ako len jeho hranice, viac ako len jeho zem, jeho horské pásma, jeho moria, viac ako len jeho reč či tradície; národ je poslanie, ktoré treba naplniť“ (Te Deum, sept. 1948). Je to budúcnosť. Táto budúcnosť národa spočíva z väčšej časti na schopnosti počúvať, ktorú má jeho ľud a jeho predstavitelia.

Táto schopnosť počúvať nadobúda veľkú hodnotu v tejto krajine, kde etnická, kultúrna i historická rôznorodosť si vyžaduje byť chránená pred každým pokusom o zaujatosť či nadvládu, a ktorá má schopnosť zrúcať exluzivistické dogmatizmy v prospech zdravej otvorenosti spoločnému dobru (ktoré ak nemá komunitný charakter, nikdy nebude dobrom). Je nevyhnutné počúvať: počúvať treba nezamestnaných, ktorí nevládzu znášať súčasný stav svojich rodín, nie to ešte budúcnosť; počúvať domorodé obyvateľstvo, na ktoré sa často zabúda, ktorých právam sa má dostať pozornosti a ktorých kultúra sa má chrániť, aby sa tak nestratila časť identity a bohatstva celého národa. Počúvať treba i migrantov, ktorí klopú na bránu tejto krajiny, aby tu našli lepší život, a čo sa ich týka, aby zasa chceli svojimi silami a nádejou budovať lepšiu budúcnosť pre všetkých. Ďalej treba počúvať i mladých ľudí v ich túžbe po väčších možnostiach, najmä na úrovni vzdelávania, a v ich potrebe cítiť sa protagonistami Čile, protagonistami, ktorí majú sny; aktívne ich chrániť pred pohromou drog, ktoré ich okrádajú o to najlepšie z ich života. Počúvať treba i starých ľudí, pre ich veľmi potrebnú múdrosť i krehkosť. Nemôžeme ich nechať opustených. Počúvať sa majú i deti, ktoré sa pozerajú na svet očami plnými údivu a nevinnosti a očakávajú od nás seriózne odpovede pre dôstojnú  budúcnosť. V tejto chvíli musím vyjadriť bolesť a zahanbenie, hanbu, ktorú cítim za nenapraviteľnú ujmu spôsobenú na deťoch zo strany služobníkov Cirkvi. Chcem sa pripojiť k mojim bratom v biskupskej službe, lebo je správne žiadať o odpustenie a zo všetkých síl poskytovať podporu obetiam, zatiaľ čo sa musíme zasadiť za to, aby sa to už neopakovalo. [potlesk]

S touto schopnosťou počúvať druhých sme povinní – špeciálne dnes – venovať zvláštnu pozornosť nášmu spoločnému domu. Načúvať nášmu spoločnému domovu: nechať vyrásť kultúru, ktorá sa dokáže postarať o zem, a teda neuspokojiť sa s tým, že ponúkneme špeciálne odpovede na súčasné závažné ekologické a environmentálne problémy; vyžaduje sa tu mať odvahu ponúknuť „odlišný pohľad, myslenie, politiku, výchovný program, životný štýl a spiritualitu, ktoré umožnia vzoprieť sa proti napredovaniu technokratickej paradigmy“ (František, Encyklika Laudato si’, 111), ktorá uprednostňuje vpád ekonomickej moci pred prírodnými ekosystémami a v konečnom dôsledku pred spoločným dobrom našich národov. Múdrosť domorodých obyvateľov môže byť v tomto smere veľkým prínosom. Môžeme sa od nich naučiť, že ľud, ktorý sa otáča chrbtom k zemi a k všetkému i všetkým čo je okolo neho, sa nikdy nemôže skutočne rozvíjať. Čile má vo svojich koreňoch múdrosť schopnú napomôcť prekonaniu koncepcie čisto konzumného spôsobu života, a nadobudnúť postoj múdrosti zoči-voči budúcnosti.  

Duša čilského charakteru – prezidentka povedala, že je nedôverčivá –, dušou čilského charakteru je povolanie k životu, húževnatá vôľa po živote (Porov. Gabriela Mistral, Breve descripción de Chile, in Anales de la Universidad de Chile (14), 1934). K tejto misii sú povolaní všetci a nikto sa nemôže cítiť, že sa ho to netýka. Toto povolanie si vyžaduje radikálne rozhodnutie sa pre život vo všetkých formách, zvlášť vtedy, keď je ohrozený.

Chcem opäť poďakovať za pozvanie, že som mohol prísť a stretnúť sa s vami, stretnúť sa s dušou tohto ľudu; prosím, aby vás Panna Mária Karmelská, Matka a Kráľovná Čile, naďalej sprevádzala a napomáhala rásť snom tohto požehnaného národa. Ďakujem veľmi pekne.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)