2018-01-06 14:04:00

Svätý Otec na sviatok Zjavenia Pána: S mudrcmi hľaďme k nebu a buďme nezištní


Vatikán 6. januára – Na slávnosť Zjavenia Pána Svätý Otec dopoludnia predsedal eucharistickému sláveniu v Bazilike sv. Petra spolu s kardinálmi a členmi Rímskej kúrie. V tento deň si Cirkev osobitne uvedomuje svoje evanjelizačné poslanie nasmerované ku všetkým národom.

V Bazilike boli prítomní seminaristi z misijných krajín v čiernych reverendách s tmavočerveným pásom. Pri oltári bol medzi hlavnými koncelebrantmi pápeža aj kardinál Jozef Tomko, emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Dnes sa v Cirkvi slávi aj Misijný deň detí, nazývaný aj Dňom mladých misionárov, ktorí rôznymi formami prejavujú svoju solidaritu s deťmi v misijných krajinách.

Diakon pri dnešnej liturgii slávnostným spôsobom oznámil tohtoročný termín Veľkej noci, ktorý pripadne na 1. apríla, a tiež termíny pohyblivých sviatkov.

Homília pápeža Františka

Tri gestá mudrcov orientujú našu cestu smerom k stretnutiu sa s Pánom, ktorý sa dnes zjavuje ako svetlo a spása pre všetky národy. Mudrci vidia hviezdu, putujú a prinášajú dary.

Vidieť hviezdu. Toto je východiskový bod. Môžeme sa však pýtať, prečo videli hviezdu len mudrci? Možno preto, že len málokto pozdvihol oči k nebu. Častokát sa totiž v živote uspokojujeme s pohľadom upretým k zemi: postačuje nám zdravie, nejaké tie peniaze a trocha zábavy. Kladiem si otázku: vieme my ešte pozdvihnúť pohľad k nebu? Vieme ešte snívať, túžiť po Bohu, očakávať jeho novosť, alebo sa nechávame unášať životom ako suchá haluz vo vetre? Mudrci sa neuspokojili so živorením, nenechali sa unášať prúdom. Tušili, že k opravdivému životu je treba vysoký cieľ a preto treba upierať pohľad smerom hore.

Avšak mohli by sme si opäť položiť otázku: Prečo z tých, ktorí dvíhali pohľad k nebu, mnohí ďalší nenasledovali hviezdu - tú «jeho hviezdu» (Mt 2,2)? Možno preto, že to nebola do očí bijúca hviezda, jagajúca sa viac než tie ostatné. Ako hovorí Evanjelium, bola to hviezda, ktorú mudrci videli vychádzať (porov. v. 2.9). Ježišova hviezda neoslepuje, neomamuje, ale jemne pozýva.

Môžeme si položiť otázku, akú hviezdu si v živote vyberáme. Existujú oslnivé hviezdy vyvolávajúce silné emócie, ktoré však neudávajú smer cesty. Tak je to s úspechom, peniazmi, kariérou, poctami či potešeniami vyhľadávanými ako cieľ existencie. Sú ako meteorit: chvíľku žiaria, no čoskoro sa roztrieštia a ich ligot zmizne. Sú to padajúce hviezdy, ktoré zvádzajú na falošnú dráhu namiesto toho, aby udávali smer.

Pánova hviezda naopak nie je vždy oslňujúca, avšak vždy je prítomná; je tichá: vezme ťa za ruku na ceste životom, sprevádza ťa. Nesľubuje materiálne odmeny, no garantuje pokoj a darúva, tak ako mudrcom, «nesmiernu radosť» (porov. Mt 2,10). Žiada však, aby sme kráčali.

Putovanie – druhá činnosť mudrcov – je nevyhnutné k tomu, aby sme našli Ježiša. Veď jeho hviezda si vyžaduje rozhodnúť sa pre cestu, pre dennodennú námahu kráčania; žiada oslobodiť sa od zbytočných bremien a rozmerných okázalostí, ktoré nás zväzujú, a aby sme akceptovali nepredvídané udalosti, ktoré nefigurujú na mape pohodlného života.

Ježiš sa necháva nájsť tomu, kto ho hľadá, avšak pre to, aby sme ho hľadali, je treba byť v pohybe, vykročiť von. Nečakať, riskovať. Neostať nehybným, napredovať. Ježiš je náročný: tomu, kto ho hľadá, navrhuje zanechať kreslá svetského pohodlia a vyhriate bezpečie vlastných krbov. Nasledovanie Ježiša nie je zdvorilým protokolom, ktorý treba rešpektovať, ale exodom, ktorý treba žiť.

Boh, ktorý oslobodil svoj ľud prostredníctvom cesty exodu a ktorý povolal nové národy nasledovať jeho hviezdu, daruje slobodu a rozdáva radosť vždy a jedine na ceste. Inými slovami, pre to, aby sme našli Ježiša, je treba zanechať strach pustiť sa do hry, nezostať si hovieť, akoby sme už boli v cieli, zanechať lenivosť, ktorá už nič viac od života nežiada. Treba riskovať, jednoducho pre to, aby sme postretli Dieťa. Nesmierne to však stojí za to, lebo pri nájdení toho Dieťaťa, pri objavení jeho nežnosti a jeho lásky, znovu nachádzame seba samých.

Vydať sa na cestu nie je ľahké. Evanjelium nám to ukazuje na rôznych postavách. Je tu Herodes, rozrušený strachom, že narodenie akéhosi kráľa ohrozí jeho moc. Preto zvoláva porady a posiela druhých zhromažďovať informácie; avšak on sám sa nehýbe, zostáva uzavretý vo svojom paláci. Aj «celý Jeruzalem» (v. 3) má strach: strach z Božích novostí. Je radšej, ak všetko zostane tak, ako predtým – „vždy sa to robilo takto“ – a nikto nemá odvahu ísť.

Ešte záludnejšie je pokušenie kňazov a zákonníkov. Oni poznajú presné miesto a oznamujú ho Herodesovi, citujúc dokonca aj starobylé proroctvo. Poznajú, no nerobia krok smerom k Betlehemu. Môže to byť pokušenie toho, kto je veriacim už dlho: debatuje o viere ako o niečom, čo už pozná, avšak osobne sa nevrhne do hry pre Pána.

Človek rozpráva, no nemodlí sa; lamentuje, no dobro nekoná. Mudrci naopak hovoria málo a veľa kráčajú. Aj keď neznalí právd viery, sú plní túžby a kráčajú, ako to zdôrazňujú slovesá použité v evanjeliu: «prišli (...) sa mu pokloniť» (v. 2), «odišli»; «vošli, padli na zem», «vrátili sa» (v. 9.11.12) - sú vždy v pohybe.

Obdarovať. Keď po dlhej ceste prišli k Ježišovi, mudrci konajú tak, ako on: obdarúvajú. Ježiš je tam, aby ponúkol život, oni ponúkajú svoje vzácne dary: zlato, kadidlo a myrhu. Evanjelium sa uskutočňuje vtedy, keď cesta života dospeje k darovaniu. Darovať nezištne, pre Pána, bez očakávania akejkoľvek odplaty: toto je istý znak toho, že sme našli Ježiša, ktorý hovorí: «Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte» (Mt 10,8). Konať dobro bez kalkulácií, aj keď to od nás nikto nežiada, aj keď tým nič nezískame, aj keď nám to nespôsobuje potešenie.

Boh po tomto túži. On, ktorý sa pre nás stal maličkým, nás žiada, aby sme niečo obetovali pre jeho najmenších bratov. Kto sú to? Sú to práve tí, čo nemajú nič na oplátku, ako núdzny človek, hladný, cudzinec, väzeň, chudobný (porov. Mt 25,31-46).

Ponúknuť dar, ktorý je Ježišovi milý, znamená opatriť chorého, venovať čas nepríjemnej osobe, pomôcť niekomu, kto v nás nevzbudzuje záujem, ponúknuť odpustenie tomu, kto nás urazil. To sú nezištné dary, nesmú chýbať v kresťanskom živote. V opačnom prípade, pripomína nám Ježiš, ak milujeme tých, ktorí nás milujú, robíme ako pohania (porov. Mt 5,46-47).

Pozrime sa na naše ruky, častokrát prázdne na lásku, a skúsme dnes pomyslieť na jeden nezištný dar, bez protihodnoty, ktorý môžeme ponúknuť. Pánovi bude milý. A prosme ho: „Pane, daj mi znovuobjaviť radosť z darovania“.

Drahí bratia a sestry, robme tak, ako mudrci: hľaďme k výšinám, kráčajme a darujme nezištné dary.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Pri svätej omši dnes v rámci spoločných úmyslov veriacich zaznela aj jedna prosba v aramejčine, jazyku, ktorým hovoril Ježiš a ktorý sa zachoval v niektorých častiach dnešnej Sýrie. Pri omši podobne zaznela aj filipínčina, maďarčina, poľština, barmčina, čínština a angličtina.

Pri liturgii asistovali seminaristi z Pápežského Urbanovho kolégia Kongregácie pre evanjelizáciu národov (Propaganda Fide). Spev s ohlásením termínu Veľkej noci a ostatných pohyblivých sviatkov predniesol diakon z Rádu premonštrátov. 

Na poludnie pápež František ako zvyčajne udelil požehnanie veriacim zhromaždeným na námestí sv. Petra po tom, ako sa im prihovoril v katechéze a spolu s nimi sa pomodlil Anjel Pána.

Príhovor pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, požehnaný sviatok!

Dnes na sviatok Zjavenia Pána nám evanjelium (porov. Mt 2,1-12) predstavuje tri postoje, s akými bol prijatý príchod Krista Ježiša a jeho zjavenie sa svetu. Prvým postojom je hľadanie, dôsledné hľadanie, druhým je ľahostajnosť a tretím je strach.

Dôsledné hľadanie: Mudrci sa neváhajú vydať na cestu, aby vyhľadali Mesiáša. Keď prišli do Jeruzalema, pýtajú sa: «Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť» (Mt 2,2). Prešli dlhú cestu a teraz sa veľmi dôsledne snažia určiť, kde sa môže nachádzať novonarodený Kráľ. V Jeruzaleme sa obrátia na kráľa Herodesa, ktorý žiada veľkňazov a zákonníkov, aby sa vyzvedali, kde sa má narodiť Mesiáš.

Protikladom k tomuto dôslednému hľadaniu mudrcov je druhý postoj: ľahostajnosť veľkňazov a zákonníkov. Títo boli veľmi pohodlní. Oni poznajú Písmo a vedia správnu odpoveď na otázku o mieste narodenia: «V judejskom Betleheme, lebo tak píše prorok» (v. 2,5), vedia, ale sa nenamáhajú ísť a nájsť Mesiáša. A Betlehem je neďaleko, no oni sa nepohnú.

Ešte negatívnejší je tretí postoj, ten Herodesov: strach. On má strach, že toto Dieťa ho pripraví o moc. Zavolá si mudrcov, nechá si vyrozprávať, kedy sa zjavila hviezda a pošle ich do Betlehema povediac: «Choďte a [...] vypytujte sa na dieťa. Keď ho nájdete, oznámte mi, aby som sa mu aj ja šiel pokloniť» (v. 2,7-8). V skutočnosti, Herodes sa nechcel ísť pokloniť Ježišovi. Herodes chce vedieť, kde je dieťa nie preto, aby sa mu poklonil, ale aby ho zabil, pretože ho pokladal za rivala. A dobre si všimnite: strach vždy vedie k pokrytectvu. Pokrytci sú preto takí, lebo majú v srdci strach.

Toto sú tri postoje, ktoré nachádzame v evanjeliu: dôsledné hľadanie mudrcov, nezáujem veľkňazov a zákonníkov, tých ktorí poznali teológiu; a strach Herodesa. A aj my môžeme pouvažovať a vybrať si: Ktorý z tých troch si zvolíme? Chcem ísť dôsledne za Ježišom? – „Ale mne Ježiš nič nehovorí... som spokojný...“ – Alebo mám strach z Ježiša a chcem ho vyhnať z môjho srdca?

Egoizmus môže viesť človeka k tomu, aby považoval príchod Ježiša do svojho života za ohrozenie. A tak sa snaží potlačiť alebo umlčať Ježišovo posolstvo. Ak budeme nasledovať ľudské ambície, najpohodlnejšie perspektívy, náklonnosť k zlému, Ježiš bude vnímaný ako prekážka.

Na druhej strane je tiež vždy prítomné pokušenie ľahostajnosti. Napriek tomu, že vieme, že Ježiš je Spasiteľ – náš, nás všetkých – uprednostňujeme spôsob života, ako keby to tak nebolo. Miesto toho, aby sa človek správal dôsledne podľa svojej kresťanskej viery, riadi sa princípmi sveta, ktoré pobádajú k uspokojovaniu sklonov k arogancii, k túžbe po moci a po bohatstve.

Sme však povolaní nasledovať príklad mudrcov: byť starostliví v hľadaní, pripravení obetovať pohodlie, aby sme sa stretli s Ježišom v našom živote. Hľadať ho, aby sme sa mu poklonili, aby sme uznali, že on je náš Pán. On, ktorý ukazuje pravú cestu hodnú nasledovania. Ak máme tento postoj, Ježiš nás skutočne zachraňuje a my môžeme žiť pekný život, môžeme rásť vo viere, nádeji, v láske voči Bohu a voči našim bratom.

Prosme o príhovor Presvätú Pannu Máriu, hviezdu ľudstva putujúceho v čase. Kiež s jej materskou pomocou môže každý človek prísť ku Kristovi, Svetlu pravdy a kiež svet napreduje po ceste spravodlivosti a pokoja.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Po modlitbe Anjel Pána Svätý Otec pozdravil tie kresťanské cirkvi, ktoré v týchto dňoch slávia Vianoce podľa juliánskeho kalendára:

„Niektoré východné cirkvi, katolícke i pravoslávne, slávia v týchto dňoch Narodenie Pána. Im adresujem moje najsrdečnejšie želanie, nech je toto radostné slávenie zdrojom novej duchovnej sily a jednoty medzi všetkými nami kresťanmi, ktorí ho uznávame ako Pána a Spasiteľa. A chcem zvlášť vyjadriť moju blízkosť koptským ortodoxným kresťanom a srdečne pozdraviť môjho brata Tawadrosa II. pri príležitosti radostnej udalosti posviacky novej katedrály v Káhire.“

Svätý Otec pripomenul aj misijný charakter dnešného sviatku, keď pozdravil osobitne deti a mládež:

„Zjavenie Pána je tiež Dňom mladých misionárov, ktorý tento rok pozýva mladých misionárov upriamiť pohľad na Ježiša, aby sa im stal vzácnym vodcom v ich úsilí o modlitbu, o priateľstvo a o podelenie sa s rovesníkmi, ktorí sú v núdzi.“

V Ríme sa už tradične na sviatok Troch kráľov konal folkloristický sprievod v kostýmoch podľa tradícií rôznych historických spoločenských stavov regiónov a miest Talianska, s pochodovou hudbou, vlajkami a erbmi. Toho roku sa predstavili najmä mestá regiónu Monti Prenestini. Tak ako po iné roky, aj tento 23. ročník sprievodu začínal od Anjelského hradu a o 12. hodine jeho účastníci pozdravili Svätého Otca Františka na Námestí sv. Petra. -ab, zk, jb-








All the contents on this site are copyrighted ©.