Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Sila vzťahu v rodine

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na nedeľu Svätej rodiny rok B (Lk 2, 22-40): Sila vzťahu v rodine

Uprostred noci sa na nemocničnom lôžku prebudí malý chlapček v silnej bolesti. Cíti sa veľmi vystrašený a opustený. Jeho bolesť je neznesiteľná: po celom tele má popáleniny. Ktosi ho polial alkoholom a potom zapálil. Začal plakať a vzlykať za svojou matkou. Zdravotná sestra si ho vezme do svojho náručia a snaží sa ho utešiť. Pritúli si ho k sebe a šepká mu do uška, že nech sa nebojí, že bolesť čoskoro prestane. Neúčinkuje to. Vzlyká ďalej. Bolesť, ktorú cíti najviac, nie je bolesť jeho tela, bolesť rán z popálenín, ale bolesť odlúčenosti od svojej matky. „Mama, mama!“ vzlyká. Sestra je zmätená, ale aj nahnevaná. Tá, ktorá tomuto dieťaťu tieto bolesti spôsobila, a ktorá ho poliala alkoholom a potom zapálila bola totiž práve jeho matka.

Bolesť dieťaťa z odlúčenosti od svojej matky je pre neho väčšia, ako bolesť jeho rán a to aj vtedy, keď sa jeho matka voči nemu dopúšťa surovostí. Odlúčenosť od matky spôsobuje dieťaťu bolesť silnejšiu, než je schopné uniesť.

Počas 2. svetovej vojny stála detská psychiatrička Anna Freudová na čele troch sirotincov. Vo svojej knihe Vojna a deti napísala: „Vojna samotná mala na deti iba malý negatívny dopad, pokiaľ to čo zažívali sa obmedzilo iba na ohrozovanie ich fyzického života, na obmedzenie ich materiálnych pôžitkov a na nedostatok jedla. No tento negatívny dopad bol obrovský, keď vojna začala zasahovať do života rodiny v tom zmysle, že narušila vzťahy, ľudí vykorenila a malé deti oddelila od ich rodičov. Deti, ktoré ostali so svojimi rodinami počas bombardovania v Londýne boli týmto bombardovaním ovplyvnené omnoho menej, ako tie, ktoré boli v mesta pred bombardovaním evakuované a od svojich rodín oddelené. Je známe, že deti priľnú dokonca i k matkám, ktoré sú voči ním surové, hlavná vec, že sú pri nich.“

Istý autor rozpráva o tom, ako raz navštívil sirotinec v Ugande. Bolo tam asi 100 detí v dojčenskom veku. Čo ho prekvapilo bolo to, že tieto deti vôbec neplakali. 100 kojencov pohromade, poukladaných v oddelených postieľkach v jednej obrovskej miestnosti a všade hrobové ticho. Zvláštne! „Pýtal som sa zdravotnej sestry, ktorá ma sprevádzala na tento čudný jav. Na to, čo mi povedala, nezabudnem nikdy.“ „Viete“, hovorí sestra, „keď sem takéto dieťa prinesú, stále plače. Po asi týždni, keď si uvedomí, že k nemu nikto nepríde, prestane.“ „Vypleštil som na ňu oči“, hovorí návštevník. „No áno. Dieťa plače 4 hodiny, nepríde nikto; plače deň, dva, nepríde nikto; plače týždeň a nepríde nikto. Potom plakať prestane, lebo si uvedomí, že nikto nemá oň záujem!“[1]

Vieme si predstaviť, akú emocionálnu ranu si takéto dieťa donesie do svojho dospelého života. Stála prítomnosť rodiča je pre dieťa známkou, že všetko je v poriadku. Rodina, nech je akokoľvek nedokonalá, je najpodstatnejším a najzákladnejším ľudským vzťahom. V každom ľudskom vzťahu sa nachádzajú nedokonalosti, no aj tie najnedokonalejšie rodiny sú pre dieťa silnejšou oporou, ako akákoľvek iná, hocako dokonalá inštitúcia. Nech sa v detskom domove alebo v podobnej inštitúcii starajú o dieťa akokoľvek dobre, toto miesto nikdy nenahradí prirodzený vzťah, ktorý jestvuje medzi matkou a dieťaťom. Vieme, že srdečný a intímny vzťah, ktorý jestvuje medzi matkou a dieťaťom je základom, na ktorom sa bude neskôr vyvíjať, rásť a rozvíjať jeho vnútorný život a vlastne celá jeho osobnosť. Týmto sa, samozrejme, nechce podceniť rola otca. Otec je pre zdravý a vyvážený vývoj dieťa rovnako dôležitý ako matka. No čo tu chceme povedať, je iba to, že v drvivej väčšine rodín osobou, ktorá deti kŕmi, umýva, oblieka a ktorá ich utešuje, keď sa boja je práve matka. Matka je svojmu dieťaťu vždy a stále naporúdzi, hlavne však vtedy, keď čosi potrebuje.

Rodičia sú takto prvými učiteľmi lásky; ich naviazanosť na ich deti dáva deťom najavo, že sú hodné lásky, že sú milovateľné. A takto im potom ukazuje, že aj oni samé majú milovať ďalej, iných ľudí. Nie je ľahké stať sa milujúcim človekom pre človeka, ktorý vyrastal v prostredí, kde tento hlboký vzťah chýbal a kde sa o neho nikto nezaujímal.

V dnešnom evanjeliu, na sviatok Sv. Rodiny, vidíme, ako si Ježišovi rodičia plnia svoje povinnosti, ktoré im vyplývali z ich náboženskej tradície a ako pod ich vedením Ježiš rástol v múdrosti a veku. Vzájomná láska medzi Máriou a Jozefom a ich spoločná láska voči Ježišovi bola pre ich dieťa školou v láske a prameňom pocitu bezpečnosti a istoty. Ak bude neskôr Ježiš premýšľať o tom, čo to je láska, bude mu stačiť, keď si vo spomienkach zájde k svojim rodičom a do domova, v ktorom vyrastal.

Láska, ktorou ho zahŕňali jeho rodičia mu bude počas celého jeho života zdrojom istoty a slobody cítiť sa sám sebou. A aj keď on, ako Boží Syn, toho vlastnil mnoho viac, než mu boli schopní dať jeho rodičia, ich vplyv na jeho život sa nikdy nemôže podceňovať. Príde čas, keď sa Ježiš, tak ako každé iné dieťa, bude musieť od svojich rodičov oddeliť, aby sa vybral do života svojou vlastnou cestou. No teraz, ako dieťa je ešte úplne závislý na láske, ktorú dostáva vo svojej rodine. V tomto spočíva sláva, ale aj ohraničenosť jeho človečenstva.

Dnes na sviatok sv. Rodiny má každý z nás možnosť pozrieť sa na svoju vlastnú rodinu a ďakovať jej za to, čo od nej dostal. Sviatok sv. Rodiny nie je starý, ako by sa to mohli zdať; bol ustanovený iba v roku 1921. To však neznamená, že by sme si dovtedy silu rodiny neuvedomovali, alebo že by sme Bohu za možnosť vyrastať v rodine neďakovali. Cirkev bola vždy obhajcom nezastupiteľnej roly rodiny v živote človeka a týmto obhajcom – tým si môžeme byť istí – ostane aj naďalej. Pre nás kresťanov je rodina, okrem toho, že kladie základy pre zdravý vývoj našich osobností, aj školou viery. V kresťanskej rodine sa učíme, že Boh nikdy neprichádza sám; ale že vždy prichádza v sprievode tých, ktorí nám sebe vlastným spôsobom ukazujú niečo z jeho starostlivej lásky a milujúcej dobroty. V kresťanskej rodine sa učíme zažívať Boha, ktorý nás prijíma takých, akí sme, a ktorý nás verne miluje až do konca, nech by sme sa my stali akýmikoľvek.

Žiadna z našich rodín nie je úplne svätá. Každá je zmesou všeličoho: náklonností i konfliktov, priazne i bláznivostí, láskavých gest i prešľapov. Všetko toto skúša silu našej osobnej i vzájomnej lásky a našej schopnosti navzájom si odpúšťať. No uprostred tohto všetkého sa nachádza Boh. Milujúca rodina je tým najpravejším miestom, kde je možné Boha nachádzať a osobne ho zažívať.