Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Radosť evanjelia

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 3. adventnú nedeľu rok B (Iz 61,1-2a.10-11; 1 Sol 5,16-24): Radosť evanjelia

Možno ste počuli o vodičovi mestskej hromadnej dopravy v Bratislave, ktorý každý rok v deň svojich narodenín vo svojej električke poriada oslavu. Svoju električku č. 4 si už skoro ráno vyzdobí, dá napiecť pagáčikov a dievčatá v krojoch, ktoré si na túto akciu pozve počas celého dňa cestujúcich ponúkajú a zabávajú. Tento rok, kedy túto tradíciu robil už po ôsmy krát ho na jednej zastávke čakalo malé prekvapenie. Oslávencovi prišla zablahoželať asi dvadsiatka spevákov z dvoch základných škôl. Učiteľ, ktorý toto prekvapenie pre vodiča Pavla so žiakmi zorganizoval povedal:  „Je to pán, ktorý má svoju prácu rád a svoje narodeniny oslavuje spolu s celou Bratislavou a cez média aj s celým Slovenskom. Zdá sa nám to ako veľmi dobrá lekcia aj pre tieto deti a chceme byť súčasťou tej jeho radosti.“ Keď sa vodiča pýtali, prečo to robí povedal, že táto myšlienka mu napadla kedysi dávno, keď videl, ako ľudia, hlavne ráno, cestujú zachmúrení, bez nálady a mnohoráz aj ufrflaní. Chcel ich teda na začiatku dňa dobre naladiť. A zdá sa, že sa mu to aj podarilo. Väčšina cestujúcich vystupovala z električky v dobrej nálade a s úsmevom. Určite sa zhodneme, že myšlienka obveseľovať a rozveseľovať ľudí je naozaj dobrý nápad.

Radosť je témou aj dnešnej nedele. Nie je to však náhoda; tretia adventná nedeľa sa tradične nazýva nedeľou radosti. Svoje meno dostala nielen od antifóny, ktorá otvára jej liturgiu, ale aj od jej čítaní. „Radujte sa neprestajne v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!“, hovorí antifóna. A v čítaniach počujeme: „Radosťou jasám v Pánovi, duša mi plesá v mojom Bohu...“ a tiež „Ustavične sa radujte...!“

Priznajme sa však úprimne, že pre mnohých z nás, ktorí v túto nedeľu na sv. omši budeme, budú všetky tieto slová znieť možno akosi čudne. Vo väčšine našich kostolov to bude v dnešnú nedeľu vyzerať tak, ako to vyzerá v električkách alebo autobusoch mestskej dopravy vždy ráno. Budeme síce počúvať slová a povzbudenia o radosti a možno budeme o radosti aj spievať, no naše tváre a možno aj naše správanie bude vyzerať úplne inak.

Istá pani rozpráva o tom, čo raz zažila v jednom kostole. Hovorí, že na omši bola prítomná aj jedna mamička s malým dieťatkom. Dieťa sa naširoko usmievalo na všetky strany. Ľuďom to bolo ale veľmi nepríjemné a pociťovali rozpaky, pretože nevedeli, ako majú na tieto úsmevy dieťaťa v kostole reagovať. Keď to zazrela jeho matka, rázne ho upozornila: „Prestaň sa vycierať! Si predsa v kostole!“ Tento príbeh ilustruje presvedčenie mnohých kresťanov, že Cirkev a kostol sú vážne veci a že sa tam teda nemáme čo usmievať. A naozaj, koľko je takých, ktorí smiech a radosť v kostole považujú za nepatričné. A vlastne nielen v kostole; pre mnohých tento postoj vplýva z presvedčenia, že tento náš svet je len slzavým údolím a že kresťan ho teda má prejsť čo najrýchlejšie a čo najtrúchlivejšie.

Lenže, aký to je veľký omyl! Ten omyl je až tak veľký, že byť kresťanom a byť smutným, neveselým a bez nálady to je vlastne protirečenie. Sme totiž poslucháčmi a stúpencami radostnej zvesti. To, čo v dnešnom prvom čítaní ohlasoval Izaiáš sa splnilo v Ježišovi Kristovi, ktorého nám prestavuje v evanjeliu sv. Ján Krstiteľ. Slová Izaiášove sú presne tie isté slová, ktorými sa neskôr predstavil Ježiš na začiatku svojho verejného účinkovania u evanjelistu Lukáša. „Duch Pána, Boha, je nado mnou, pretože ma Pán pomazal: poslal ma hlásať radostnú zvesť chudobným, uzdraviť skrúšených srdcom, oznámiť zajatým slobodu, väzneným prepustenie, ohlásiť rok milosti Pána.“ Podstatou našej viery je teda radostná zvesť. Otázka potom znie: ako je možné, že túto radosť tak málo prežívame, ba často že dokonca to, čo prežívame je presný opak.

Dôvodov môže byť niekoľko. Prvým je ten, ktorý uvádza vo svojej nedávnej exhortácii Radosť evanjelia pápež František. Je ním konzumizmus a skúpe sebectvo. Hovorí: „Veľkým nebezpečenstvom v dnešnom svete, poznačenom rôznorodou a vtieravou ponukou konzumizmu, je sebecký smútok, ktorý vyviera z pohodlného a skúpeho srdca, z horúčkovitého vyhľadávania povrchných radostí, z izolovaného svedomia. Keď sa vnútorný život uzavrie do vlastných záujmov, nezostane v ňom miesto pre druhých, chudobní tam už nemajú priestor, Boží hlas nepočuť, ustane sladká radosť z jeho lásky, vyhasne zápal pre konanie dobra. Aj veriacim tu hrozí vážne a trvalé riziko. Mnohí mu prepadnú a premenia sa na hnevlivých, nespokojných ľudí bez života. Toto nie je cesta plného a hodnotného života; toto nie je Božia vôľa pre nás; toto nie je život v Duchu, ktorý vyviera zo srdca vzkrieseného Krista. Pozývam každého kresťana, nech už sa nachádza na akomkoľvek mieste a v akejkoľvek situácii, na nové osobné stretnutie s Ježišom Kristom alebo aspoň k ochote nechať sa stretnúť; na každodenné, neprestajné hľadanie Krista. Niet dôvodu na to, aby si niekto myslel, že takéto stretnutie nie je preňho, pretože „nikto nie je vylúčený z radosti, ktorú daruje Pán.“ (čl. 2, 3) Z týchto slov sv. otca ako vidíme vyplýva, že problémom nášho smútku a nervozity sú naše bezbrehé potreby a vnútorná vyprázdnenosť.

Druhým dôvodom, prečo nie sme ľuďmi radosti sú naše pošpinené duše. Každý z nás máme v sebe hriechy a pády, s ktorými sme sa nikdy nevyrovnali. Sme zaseknutí v rôznych závislostiach, popletených vzťahoch, klamstvách, podvodoch, nepoctivostiach a pretvárkach. Čas plynie a my sa do tohto všetkého stále viac ponárame. Naše hriechy nám prerástli cez hlavu. Postoj chronického negativizmu, pesimizmu, alebo zlej nálady otravuje nás i naše okolie. Ak by sme si svoje duše a srdcia očistili od hriechov, naše tváre by ožili a konečne sa rozsvietili.

Samozrejme nie každý, kto vyzerá navonok smutný je naozaj aj smutný a nie každý, kto vtipkuje je v skutočnosti človekom hlbokej radosti. Máme veľa komikov a vtipkárov, ktorí sú v skutočnosti nemožnými ľuďmi. Ich výhodou je len to, že to vedia hrať. No každý herec sa raz odhalí.

Na druhej strane máme ľudí, ktorí sú síce navonok zadumaní alebo robia dojem smútku, no v skutočnosti sú to ľudia hlbokého pokoja a nefalšovanej radosti, pretože sa vedia tešiť z maličkostí a ich správanie je obetavé, ústretové, nikdy nie jedovaté.

Dnešná nedeľa nás veriacich kresťanov vyzýva, aby sme sa, každý jeden z nás podrobili testu, či naša viera a náš život sú zdravé. Zdravé sú, ak je v nich radosť. Ak nám radosť chýba, mali by sme hľadať príčinu a svoj stav riešiť. Tento proces môže byť pre niektorých z nás náročný, no jeho výsledok bude určite stáť za to. Radosť Pánova nech jej našou silou!