Prvá adventná kázeň R. Cantalamessu: Všetko je stvorené skrze neho a pre neho

Vatikán 15. decembra – Za účasti Svätého Otca dnes ráno kázal vo vatikánskej kaplnke Redemptoris Mater pápežský kazateľ páter Raniero Cantalamessa OFMCap. Prvú adventnú kázeň venoval ústrednému miestu Ježiša Krista z pohľadu stvorenia i z pohľadu vykúpenia. Svoju meditáciu nazval slovami sv. Pavla: «Všetko je stvorené skrze neho a pre neho» (Kol 1,16).

Na úvod P. Cantalamessa predostrel celkový projekt svojich tohtoročných adventných kázní:

„Tohtoročné adventné meditácie - z dôvodu kalendára len dve - navrhujú prinavrátiť božsko-ľudskej osobe Krista jej centrálne miesto uprostred dvoch veľkých zložiek, ktoré spoločne konštituujú „realitu“, čiže kozmos a dejiny, priestor a čas, tvorstvo a človek. V skutočnosti musíme vziať na vedomie, že napriek tomu, že sa o ňom veľa rozpráva, Kristus je v našej kultúre vysunutý na okraj. Celkom absentuje – a z dôvodov viac než pochopiteľných – v troch hlavných dialógoch, v ktorých je zaangažovaná viera v súčasnom svete: v dialógu s vedou, v dialógu s filozofiou a v dialógu medzi náboženstvami.

Cieľový zámer nie je však v rovine teoretickej, ale praktickej. Ide predovšetkým o to, aby sme opäť dali Krista „do centra“ nášho osobného života a nášho pohľadu na svet, do stredu troch božských čností viery, nádeje a lásky. Vianoce sú najvhodnejším obdobím pre takúto reflexiu, keďže si v nich pripomíname okamih, keď sa Slovo stalo telom, vstúpiac aj fyzicky do stvorenia a do dejín, v priestore a čase.“

Po týchto slovách sa už P. Raniero Cantalamessa sústredil na svoju dnešnú pripravenú tému:

„V tejto prvej meditácii sa zamyslíme nad prvou časťou ohláseného programu, čiže nad vzťahom medzi Kristom a kozmom. «Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami» (Gn 1,1-2). Stredoveký autor, anglický opát Alexander Neckam (1157-1217) takto komentuje vo svoje poéme tieto úvodné verše Biblie:

«Zem bola prázdna, pretože Slovo sa ešte nestalo telom. Naša zem bola prázdna, pretože tam ešte neprebývala plnosť milosti a pravdy. Bola prázdna, pretože sa ešte nestala pevnou a stabilnou spojením s božskosťou. Náš pozemský príbytok bol prázdny, pretože neprišla plnosť času. „Tma bola nad priepasťou“. Neprišlo ešte totiž to „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prichádzajúceho na tento svet“» (A. Neckam, De naturis rerum, I, 2 - ed. T. Wright 1863, p. 12 s).   

Myslím si, že vzťah, ktorý je medzi stvorením a vtelením, sa nedá vyjadriť biblickejšie a sugestívnejšie než je to pri paralelnom čítaní začiatku knihy Genezis so začiatkom Jánovho evanjelia, ako to robí tento autor. Encyklika Laudato si’ venuje tejto téme jeden odstavec, ktorý si pre jeho krátkosť môžeme celý zacitovať:

«Podľa kresťanského chápania reality osud celého stvorenia prechádza cez tajomstvo Krista, ktorý je prítomný od počiatku: „Všetko je stvorené skrze neho a pre neho“ (Kol 1, 16). Prológ Evanjelia podľa Jána (1,1-18) poukazuje na stvoriteľskú činnosť Krista ako Božieho Slova (Logos). Tento prológ však prekvapuje svojím tvrdením, že toto Slovo „sa telom stalo“ (Jn 1,14). Jedna osoba z Trojice vstúpila do stvoreného kozmu a mala účasť na jeho osude až na kríž. Od začiatku sveta, ale predovšetkým od začiatku vtelenia pôsobí Kristovo tajomstvo skrytým spôsobom v celku prirodzenej reality bez toho, aby tým narušilo jej autonómiu» (Laudato si’, 99).

Ide o to, aby sme pochopili, aké miesto má Kristova osoba v porovnaní s celým vesmírom. Toto je úloha, ktorá je dnes naliehavejšia než kedykoľvek predtým. Francúzsky filozof Maurice Blondel takto napísal istému priateľovi:

«Zoči-voči rozšíreným horizontom prírodných a humanitných vied nemôžeme bez toho, aby sme zradili katolicizmus, zostať pri priemerných vysvetleniach a obmedzených spôsoboch videnia, ktoré robia z Krista historickú náhodu, ktoré ho izolujú v kozme ako fiktívnu epizódu, a zdá sa, akoby z neho robili votrelca alebo kohosi strateného v ohromnej a nepriateľskej nesmiernosti vesmíru» (M. Blondel a A. Valensin, Correspondance, Aubier, Paríž 1965).

Biblické texty, na ktorých sa zakladá naša viera v kozmickú rolu Krista sú slová sv. Pavla a sv. Jána, citované v encyklike Laudato si’, a oplatí sa ich plne zacitovať. V Liste Kolosanom sv. Pavol píše:

«On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho. On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva» (Kol 1,15-17).

Ďalší text je od svätého Jána: «Všetko povstalo skrze neho [Slovo] a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo ... svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal» (Jn 1,3.10).

Napriek impresívnemu súzvuku týchto textov môžeme medzi nimi nájsť jeden rozdiel v dôraze, ktorý má vplyv na neskorší vývoj teológie. Pre Jána spojovacím článkom, ktorý zjednocuje stvorenie a vykúpenie je moment, v ktorom «sa Slovo telom stalo a prebývalo medzi nami». Pre Pavla je to moment na kríži. Pre prvého je to vtelenie, pre druhého paschálne tajomstvo. List Kolosanom vskutku pokračuje takto:

«Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi» (Kol 1, 19-20).

Patristická reflexia [cirkevných otcov] pri čelení tlaku heréz docenila takmer len jednu časť týchto tvrdení: tie, ktoré hovoria o osobe Krista a o ním vykonanej spáse človeka. Naopak, málo alebo nič o tom, čo hovoria o ich kozmickom význame, to znamená o význame Krista pre zvyšok stvorenstva.“

Toľko z úvodnej časti dnešnej prvej adventnej meditácie P. Cantalamessu. V ďalších bodoch sa Raniero Cantalamessa predložil tzv. „kozmickú víziu“ Teilharda de Chardin, úlohu Ducha Svätého pri stvorení a zamyslel sa nad Kristovým konaním vo stvorenstve.

Druhú a záverečnú meditáciu prednesie pápežský kazateľ na budúci piatok 22. decembra. -jb, ab-