Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Ján hlásal krst pokánia

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 2. adventnú nedeľu rok B (Mk 1, 1-8):  Ján hlásal krst pokánia

Nebol by to ani advent bez typického adventného kazateľa Jána Krstiteľa. A nebol by to ani Ján Krstiteľ bez svojej najobľúbenejšej témy, témy pokánia. Ján kázal Židom krst pokánia. Aj my sme toto jeho kázanie počuli už toľkokrát. Dodnes sme však na tomto poli neurobili veľa. Príčina? Nevieme možno, čo to znamená konať pokánie. K čomu to je dobré? Táto otázka je dôležitá. Robíme iba to, čo potrebujeme a čo má pre nás zmysel. Odpoveď: Konať pokánie znamená žiť život v plnosti. Možno málokto z nás by mohol povedať, že žije život v plnosti. Svedčia o tom spovednice, linky dôvery, návštevy psychológov a psychiatrov. Prežívame veci, ktoré nás oberajú o vnútorný pokoj a radosť a tak často zatúžime žiť život bez vnútorných a vonkajších napätí a konfliktov. A správne, ak máme takéto túžby, túžime po živote v plnosti. Ako ho však dosiahnuť?

My nie sme iní, ako boli súčasníci Jána Krstiteľa. K Jánovi prichádzali ľudia zo všetkých strán Júdska a z Jeruzalema. Boli to ľudia, ktorí prežívali v sebe túžbu žiť život v plnosti. Aj oni, podobne ako my, prežívali množstvo vnútorných napätí, ktoré ich kvárili a ťažili a teda hľadali ich riešenie. Problémov, ktoré mali, bolo veľa. Ján však každému z nich odpovedal jedno a to isté: Obráť sa! Zmeň sa! Konaj pokánie! Slovo, ktoré im opakoval, znie v gréčtine metanoia. Na niektorých asi zapôsobilo presne. Toto slovo zasiahlo presne stred ich problému. A adresát tohto slova si to aj uvedomoval. Ak bol napríklad nemravníkom, alebo lakomcom, namyslencom, násilníkom, lenivcom, či klamárom, v každom tomto prípade si uvedomil: Je to tak! Potrebujem obrátenie, potrebujem konať pokánie. Moje hriechy mi komplikujú život a spôsobujú, že môj život nie je životom v plnosti, ale je životom žobráka, ktorý už pomaly nežije ani len z odrobiniek.

Lenže čo v prípade, keď príčina ich problému ležala niekde inde? Nie v ich neobrátenom srdci, ale v neobrátenom srdci napríklad iného človeka, s ktorým majú konflikty, alebo v situácii, z ktorej nevidia východisko? Čo v takomto probléme? Nedávno som sa stretol s človekom, ktorý mal dlhoročný spor so svojím bratom. Po čase začal cítiť, že žiť v tomto spore je pre neho neúnosné, lebo ho to oberá o pokoj. Chcel ho skončiť, ale jeho brat o to nestál. A pritom príčina ich konfliktu, bola podľa neho nie na jeho strane ale na strane jeho brata. Napriek tomu bratovi chcel všetko odpustiť a všetko zabudnúť. Brat bol však tvrdý. Ja som mu prečítal úryvok z proroka Ezechiela o novom srdci (Ez 36, 26). Nepochopil ma. „Toto poznám,“ hovorí. „Môj brat potrebuje nové srdce.“ Povedal som mu, že nie jeho brat, ale on potrebuje nové srdce. Zdalo sa mu to absurdnosťou. Jeho srdce bolo predsa nevinné. Prečo by sa malo obracať!? Ako by ste mu poradili?

Možno problém s naším obrátením spočíva v nesprávnom chápaní slova, ktoré použil Ján Krstiteľ pri svojej kázni. Obrátenie, po grécky metanoia neznamená len morálnu zmenu. Znamená omnoho viac. Znamená „Zmenu pohľadu človeka alebo spôsobu myslenia, zmenu zmýšľania.“[1] Slovo metanoia je zloženinou slov meta a noos. Meta znamená ponad, noos znamená rozum alebo myseľ. Metanoia tak doslova znamená „ísť ponad myseľ“. Možno si tu teraz spomenieme na iné slovo, ktoré sa na metanoiu podobá, a to slovo paranoia. A naozaj, tieto dve slová majú spoločné slovo noos – myseľ. No kým paranoia jej myseľ chorá, metanoia je známkou mysle zdravej. Paranoia v preklade znamená „ísť mimo myseľ“, metanoia však znamená „ísť ponad myseľ“, to jest urobiť si odstup, veci zhodnotiť a na základe takéhoto zhodnotenia svoj život potom buď oľutovať (ak tam boli hriechy) alebo sa naň pozrieť z nadhľadu, alebo z iného zorného uhla. A  presne toto je tá zmena zmýšľania, ktorú ohlasoval Ján.

Pre niektorých ľudí východiskom z problémov je teda konať pokánie za svoje hriechy, pre iných je to zmenu zmýšľania, nový uhol pohľadu na to, čo sa v ich živote odohráva.

Zmeň svoje zmýšľania, zmeň svoje srdce, zmeň svoj pohľad! S takýmto novým pohľadom nie je možné, aby si neprežíval život v plnosti. Ak by napríklad spomínaný pán, ktorý má problém so svojim bratom, zmenil svoje srdce, jednak by sa dokázal zrieknuť vecí, ktoré sú predmetom  ich sporu a tiež by si vedel nájsť spôsoby, ako sa v tejto situácii nezlomiť, ale naopak rásť. S takýmto novým pohľadom bude potom možné žiť napríklad v manželstve so sebcom, alebo mať na pracovisku šéfa narcistu, alebo byť chorý na ťažkú chorobu a pri tom všetkom sa nerozložiť.

Na tejto myšlienke sa vyvinula aj jedna z najúspešnejších psychoterapeutických metód, ktorú poznáme pod názvom logoterapia. Jej autorom je profesor viedenskej univerzity Viktor Frankl. Frankl túto svoju metódu nevyvinul za pracovným stolom, ale v koncentračnom tábore, kde sa ako Žid počas 2. svetovej vojny ocitol. V rozličných koncentračných táboroch mu zahynuli takmer všetci členovia jeho rodiny. Ostala mu len jedna sestra. Hovorí, že keď teda bol v tom koncentráku, a keď si uvedomoval hrôzostrašnosť celej tej situácie, v ktorej sa nachádzal, bolo mu na umretie. Bolo to peklo. Mnohí ľudia sa pod vplyvom toho, čo zažívali lámali. Frankl začal premýšľať nad tým, ako ako sa nezlomiť. Hovorí si: „Ak moje telo zabijú, nevadí, môjho ducha však zabiť nemôžu.“ A začal si uvedomovať silu, ktorú mal v svojom vnútri, silu hľadať vo všetkom zmysel. A toto ho zachránilo. Keď neskôr vyšiel z koncentráku, metódu, ktorú tam objavil začal ešte viac rozvíjať a učiť jej svojich žiakov. Po rokoch sa ňou stal známy. Čo táto metóda urobila s ním samým, nám hovorí nasledujúci úryvok z reči, ktorú predniesol pred viedenskou radnicou r. 1988: „Prosím vás, aby ste si v tejto chvíľke spomínania zaspomínali so mnou: na môjho otca. Zahynul v Terezíne. Na môjho brata. Zahynul v Osvienčime. Na moju matku. Zahynula v plynovej komore v Osvienčime. Na moju prvú ženu. Stratila svoj mladý život v tábore Bergen-Belsen. Napriek tomu vás však musím poprosiť, aby ste odo mňa neočakávali nenávisť. A koho by som aj mal nenávidieť? Poznám síce obete, ale nepoznám páchateľa...“[2] Frankl odpustil všetkým, lebo tak bol vnútorne naladený.

Franklov prístup vysvetľuje spisovateľ Stephen Covey prirovnaním človeka k počítaču. Hovorí: Zvieratá a ostatná živá príroda, okrem človeka, majú vo svojich génoch akoby zakódovaný istý program. Ak sú okolnosti priaznivé, zviera prežije. Ak nie sú, zviera hynie. Zviera sa len ťažko dokáže prispôsobiť zmeneným okolnostiam. Inak je to ale s človekom. Ten ako keby si bol schopný prepísať si svoj vnútorný program, keď sa mu zmenia okolnosti či prostredie jeho života. Môže to ísť až tak ďaleko, že sa dokáže prispôsobiť na takmer každú situáciu. Pre zdravo vyvinutého človeka by nemala byť situácia, z ktorej by nedokázal vnútorne vyťažiť a prospievať.[3]

Frankl, však, nie je v skutočnosti vynálezcom metódy logoterapie, teda hľadania zmyslu. On snáď iba vedecky a inými slovami sformuloval to, čo už kedysi dávno pred ním kázal Ján Krstiteľ, praktizoval Ježiš Kristus a po ňom, podľa jeho vzoru a s jeho pomocou aj ostatné veľké osobnosti evanjelia.

A čo my, brat, sestra? Kde by sme my potrebovali metanoiu? V pokání od hriechu, alebo v zmene pohľadu na vec, ktorú nám bráni žiť život v plnosti?