Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Homílie M. Bubáka

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Spytovanie svedomia

Socha Sokrata (469-399 pr. Kr.) v Aténach - AP

02/12/2017 15:11

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 1. adventnú nedeľu rok B (Mk 13, 33-37): Spytovanie svedomia

Možno ste sa niektorí, milí priatelia, stretli s výrokom, ktorý vyslovil dávny grécky filozof Sokrates (469 pr.Kr. — 399 pr.Kr.) pred aténskym súdom, ktorý ho súdil za to, že vraj svojím učením kazí aténsku mládež. Doslovný prepis tohto súdu nachádzame v diele Apológia od Sokratovho žiak Platóna (427 pr.Kr. — 347 pr.Kr.). Sokrates pred sudcami na svoju obranu medzi inými výrokmi vyslovuje aj túto vetu: „ δὲ ἀνεξέταστος βίος οὐ βιωτὸς ἀνθρώπῳ“ (hó dé ánexétastos bíos ou biótos anthrópoi); čo po slovensky znamená doslovne „Nepreverovaný život nie je životom človeka“, alebo vo voľnom preklade: „Život, ktorý človek neskúma, nie je hodný žitia.“ Tento výrok sa počas dejín vykladal rozlične, no nie vždy správne. Na to, aby sme pochopili jeho skutočný zmysel, treba poznať Sokratov život a kontext, v ktorom tento výrok zaznel.

Ako vieme Sokrates rád chodil medzi ľudí a dával im otázky, ktoré sa týkali ich života. Používal na to špeciálnu metódu, v ktorej položil náhodnému človeku otázku. Z odpovede, ktorú mu človek na jeho otázku dal, akoby prirodzene vypadla jeho ďalšia otázka, a z odpovede na ňu potom ďalšia a ďalšia a to až do bodu, kedy človek, s ktorým sa zhováral, už nemal kam uhnúť. Výsledkom bolo to, že Sokratovi otvoril svoje vnútro a porozprával mu nielen o tom, aký život vedie teraz, ale aj o tom, aký život viedol v minulosti. Takto Sokrates viedol ľudí k tomu, aby sa naučili nad svojím životom uvažovať a vydávať z neho počet. Sokrates považoval uvažovanie človeka nad svojím životom za najvyššie dobro. Samozrejme, nie každému sa takéto niečo páčilo a tak mal aj veľa nepriateľov.

Traja z nich (Meletus, Anytus a Lycon) ho obvinili, že svojou filozofiou kazí aténsku mládež a Sokrates sa dostal pred súd, kde vo svojej obhajobe vyslovuje náš spomínaný výrok. Súd ho uznal vinným a ako rozsudok mu ponúkol, aby si vybral jednu z dvoch možností: buď smrť alebo vyhnanstvo, kde by mu bolo zakázané diskutovať s ľuďmi a šíriť svoje myšlienky. Sokrates však tú druhú možnosť – teda vyhnanstvo s povinnosťou mlčať – odmieta so slovami: „Nikomu som nikdy úmyselne neublížil. Nemôžete teda odomňa žiadať, aby som teraz ublížil sebe samému. Aj keby som bol vo vyhnanstve, aj tam najväčším dobrom pre človeka je viesť každý deň rozhovory o čnostiach a iných veciach, o ktorých ma aj tu počujete rozprávať vždy, keď skúmam seba aj iných, lebo život bez takéhoto skúmania nie je pre človeka hodný žitia.“

Z tohto vidíme, že podľa Sokrata najsilnejším znakom múdrosti je to, keď človek svoj život pravidelne skúma a prípadné odchýlky potom upravuje. Ak takéto skúmanie v živote človeka chýba, potom jeho život nie je hodný toho, aby ho žil. Teda ešte raz: „Život nepreverovaný, nie je hodný žitia.“

Všetci asi uznáme, milí priatelia, že tieto slová Sokratove sú múdre, lebo inak človekovi hrozí, že svoj život buď neprežije dobre, alebo ho úplne premárni. To, že väčšina ľudí svoj život neskúma, je každému zrejmé. A my sa môžeme pýtať: Prečo to ľudia nerobia? Môže na to byť niekoľko dôvodov. Napríklad niektorí svoj život neskúmajú, lebo im je jedno ako ho prežijú. Im nejde o to, aby svoj život prežili dobre, ale aby v ňom bolo čo najviac pôžitkov. Iní to nerobia preto, lebo si na to nenájdu čas. „Toľko vecí máme robiť“, povedia „kde vziať čas ešte na toto?“ Iní by aj chceli, ale  nevedia, ako na to. No sú aj takí, a myslím, že medzi nami veriacimi ich je asi väčšina, ktorí to nerobia preto, lebo nemajú k tomu odvahu. Pre nich skúmanie svojho života je ako ísť k lekárovi. Málokto z nás má odvahu pozrieť sa pravde do očí a počuť, že sme chorí. Lenže bez správnej diagnózy nie je možné liečenie a teda ani  uzdravenie.

Nech už to nerobíme z akéhokoľvek dôvodu, Božie slovo dnešnej, prvej adventnej nedele nás pozýva k tomu, aby sme sa do skúmania svojho života predsa len pustili. Robí to cez dve čítania, cez prvé od proroka Izaiáša a cez evanjelium. Prvé sa zameriava na našu minulosť a druhé na našu budúcnosť.

Ľudia u Izaiáša uvažujú nad svojím životom a zistia, že veru nebol celkom dobrý. Začnú lamentovať: „Prečo si nám, Pane, dal zablúdiť z tvojich ciest, srdcu zatvrdnúť, aby sme nemali bázeň pred tebou?“ a  konkrétne menovať všetky svoje omyly a neprávosti, ktorých sa v živote dopustili. Ich modlitba však končí nádejou: „A predsa, Pane, ty si náš otec! My sme hlina, ty si náš tvorca; všetci sme dielo tvojich rúk.“ Veríme, že po takomto skúmaní svojho života a priznaní si svojich chýb a hriechov, zo strany Boha určite nasledovalo očistenie týchto ľudí a udelenie im novej budúcnosti.

Lenže v budúcnosti by už mali byť múdrejší, než boli v minulosti. Múdry človek by sa mal zo svojej minulosti nielen kajať, ale sa aj učiť. Čo robiť, aby sme svoj život, ktorý máme pred sebou prežili teraz už dobre? Odpovedá Ježiš v evanjeliu; tri krát nám hovorí, aby sme bdeli. Na čo nám je dobré bdieť? Počujme odpoveď: „Bdejte ..., lebo neviete, kedy príde pán domu: či večer, či o polnoci, či za spevu kohúta, alebo ráno. Aby vás nenašiel spať, keď príde nečakane!“ Kto je ten pán, ktorý môže prísť nečakane? Môže to byť Boh, ktorý si nás môže kedykoľvek z tohto sveta povolať. Ale môže to byť aj „Zlý“. Lebo mnohé veci, ktoré z dobrých ľudí nakoniec urobia ľudí zlých prichádzajú do životov ľudí nečakane, pomaly a nenápadne. Človek sa nestane alkoholikom z večera do rána, ani zlodejom, grobianom, klamárom či chlipníkom. Najúčinnejším nástrojom, ktorý používa Zlý, aby nás dostal tam, kde on chce, je naklonená rovina. Človek ani nevie ako, a zrazu sa ocitne tam, kde byť nechcel. Preto je dôležité, aby sme neprestajne bdeli.

Filozof Sokrates toto bdenie nazýval skúmaním svojho života, katolícki učitelia duchovného života to zasa nazývajú spytovanie svedomia. Tí, ktorí sú naučení denne si konať spytovanie svedomia, sotva skončia tam, kde nechceli. Máme veľa spôsobov spytovania si svedomia. Jezuitskí autori nám odporúčajú dve: partikulárne a všeobecné. Partikulárne sa robí uprostred dňa, všeobecné na záver dňa. V partikulárnom sa  zameriavame iba na jednu oblasť, s ktorou sa potrebujeme vyrovnať. Keďže toto spytovanie sa robí uprostred dňa, máme možnosť vidieť, ako sa nám v tejto oblasti darilo dopoludnia a čo by sme mali urobiť, aby sa nám darilo aj odpoludnia. Pri všeobecnom spytovaní svedomia večer pred spaním porovnávame svoj život so životom Ježiša Krista. Ak sme v niečom zlyhali, prosíme o odpustenie, ak sme zasa obstáli, Bohu ďakujeme.

Ak sa, milí priatelia, naučíme takto si preverovať svoj život, staneme sa ľuďmi bdelými, ktorých jednak nič neprekvapí ale ktorých život bude aj hodný žitia. 

02/12/2017 15:11