2017-11-27 17:03:00

Sr. Veronika Terézia Rácková je medzi mučeníkmi v Bazilike sv. Bartolomeja


Rím/Slovensko 27. novembra – V Bazilike sv. Bartolomeja v Ríme dnes slávnostne uložia predmety spomienky na sr. Veroniku Teréziu Ráckovú SSpS. Profesiou lekárka a členka Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého pred rokom obetovala život v misijne službe v Južnom Sudáne.

Bazilika sv. Bartolomeja na Tiberskom ostrove v Ríme je známa tým, že od Jubilea 2000 z vôle sv. Jána Pavla II. uchováva pamiatku súčasných mučeníkov z rôznych kresťanských cirkví. Pobožnosť so začiatkom o 19.30 zorganizovala Komunita sv. Egídia v spolupráci so sestrami.

Sväté písmo v slovenčine a fonendoskop sestry Veroniky Terézie budú pripomínať slovenskú misionárku všetkým návštevníkom Baziliky sv. Bartolomeja. Počas ich umiestnenia na oltári určenom pre mučeníkov zomrelých v Afrike a na Madagaskare zaznie jej najobľúbenejšia pieseň Tebe žijem Ježiš môj v podaní spolusestier a veriacich zo Slovenska.

Členka Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého zomrela v máji minulého roku počas svojej služby v Južnom Sudáne, kde pracovala ako vedúca zdravotného strediska sv. Bakhity v meste Yei. Jej auto sa v noci 16. mája 2016, keď sa vracala z nemocnice, do ktorej odviezla pacientku, stalo terčom streľby ozbrojencov. Po štyroch dňoch sr. Veronika ťažkým zraneniam podľahla. Jej telesné pozostatky odpočívajú na cintoríne v meste Yei, tam, kde konala svoju službou lásky.

Na dnešnej slávnosti v Ríme sa zúčastňuje aj sestra Pavla Peštová SSpS, ktorá spolupracovala so sr. Veronikou počas jej služby provinciálnej predstavenej na Slovensku. Pre Vatikánsky rozhlas si na ňu zaspomínala týmito slovami:

AUDIO: 

„Sestru Veroniku Teréziu som spoznala, keď prišla na Slovensko ako provinciálna predstavená. Spolu sme pracovali šesť rokov v tíme. A ťažko mi je povedať, že si na ňu spomínam. Stále žije v mojich spomienkach, v mojej pamäti.

Bola to sestra, ktorá bola sestrou hlbokej modlitby, hlbokej túžby nasledovať Krista úplne celým svojím srdcom. Bola plná energie a ťažkosť nebola pre ňu prekážkou, ale bola to cesta za Ježišom. Poznala som ju ako veľmi energickú, veľmi dynamickú, veľmi živú a veľmi zapálenú za Ježiša a bola pre mňa a je pre mňa svedectvom hlbokej viery v Boha. Hlbokej modlitby. Hlbokej dôvery, že nikdy človek nie je sám, aj keď sú situácie veľmi ťažké, Boh je stále blízko nás.

Takým mottom jej práce bola Konštitúcia 104, ktorú žila naplno, a táto naša konštitúcia znie: «Šírením blahozvesti slúžime predovšetkým tam, kde ešte vôbec nebola, alebo nie je dostatočne hlásaná viera a kde miestna cirkev nie je sebestačne životaschopná.» To vlastne spôsobilo, že ona, keď videla v Ghane, že misia je už dostatočná, že nie je potrebná jej práca tam, tak odpovedala na výzvu Ježiša ísť pomáhať ľuďom, ktorí sú chorí na AIDS. Ísť a robiť niečo preto, aby mohla pomáhať týmto ľuďom.

Ďalšou takou veľkou výzvou alebo svedectvom jej života bolo - citujem z Konštitúcií: «Každá sestra musí byť ochotná pre to misionárske nasadenie, pre ktoré bude určená, aj keď by to vyžadovalo zrieknuť sa materinskej reči, vlasti a kultúrnej oblasti. Táto ochota je podstatným znakom nášho misionárskeho povolania». Veronika Terézia stratila všetko, odišla, emigrovala. Nemala nádej, že sa vráti naspäť na Slovensko, a napriek tomu stále viacej a viacej bola upevňovaná vo svojom povolaní. Žila to svoje povolanie. A tiež neváhala potom, keď skončila svoj úrad, ísť na najťažšiu misiu aká bola v Kongregácii, a to bola misia v Južnom Sudáne.“

Na dnešnú udalosť prišla do Ríma aj rodná sestra zosnulej rehoľníčky pani MUDr. Pavla Rácková. Pre Vatikánsky rozhlas prezradila, v čom jej bola sestra Veronika Terézia inšpiráciou:

AUDIO: 

„Sestra Veronika Terézia bola veľmi radostná. Každý, kto ju poznal si ju pamätá s úsmevom a svoj rehoľný misijný život prežívala radostne. Bola veľkou vizionárkou. Vo svojej práci odovzdávala sa celkom tým najchudobnejším. Teraz na tej poslednej misii to bolo v Južnom Sudáne, predtým to bolo sedem rokov v Ghane.

Takou jej inšpiráciou bolo, keď sme oslavovali nejaké výročie, jej jubileum alebo keď bola za ňu slúžená sv. omša, chcela aby sa počas svätého prijímania spievala pieseň: «Tebe žijem Ježiš môj, tebe Ježiš, umieram - tvoja som v živote i v smrti. Amen». Teda mala v srdci veľkú lásku k Pánu Ježišovi a túto veľkú lásku k Pánu Ježišovi prenášala aj na tých najchudobnejších tou svojou službou lekárky.

Môžem povedať - tá jej vízia v Južnom Sudáne - keďže bola vedúca kliniky, videla dopredu, čo treba pre chorých urobiť. Hlavne sa starala o malomocných a potom o psychiatrických pacientov, ale tiež aj o malé deti, ktoré trpeli epilepsiou. Snažila sa robiť projekty, aby získala finančné prostriedky pre týchto chorých a tieto finančné prostriedky sa snažila naozaj využiť tak, aby týmto všetkým pomohla.

Pre mňa bolo tiež takou inšpiráciou od nej, že bola obetavá a na tak ťažkej misii, na akej bola v Južnom Sudáne, ona sa dokázala radovať. Videla naozaj v každom tom chudobnom, v každom človeku, v každom pacientovi videla Ježiša. To ma tak povzbudzovalo, že ona na takej ťažkej misii, ako to znáša, tú horúčavu, ako znáša všetky tie ťažkosti s tým spojené a hlavne tú vojnu, ktorá tam prebiehala.

Zo všetkého toto asi bolo to najťažšie: vojna. Ale i vtedy, keď sa mali tieto sestry možnosť rozhodnúť, čo urobia vzhľadom na začatú ďalšiu občiansku vojnu, či zostanú na tomto území Južného Sudánu, alebo odídu. Keď ich vyzvala sestra generálna predstavená, že sa môžu rozhodnúť, tak po modlitbe a úvahe pred Ježišom sa rozhodli, že neopustia týchto chudobných,  ale zostanú s nimi, zostanú im slúžiť. To bolo pre mňa takým veľkým mementom, že bola takto obetavá. Tá jej veľká láska k Pánu Ježišovi, a teda k tým chudobným.“

Na podujatí v Bazilike sv. Bartolomeja sa podieľa aj sestra Laura Vlčáková SSpS, ktorá si tiež zaspomínala na sr. Veroniku Teréziu a na jej lásku k ľuďom:

AUDIO: 

„So sestrou Veronikou Teréziou som sa spoznala tak osobne asi pred 14 rokmi. Bola provinciálnou predstavenou na Slovensku a ona ma zavolala späť z Filipín, kde som sa pripravovala na prácu vo formácii. Vlastne ona ma požiadala prebrať službu vo formácii a vrátila som sa na Slovensko. Bola mojou provinciálkou.

Dnes bol taký deň plný spomienok, keďže je tu aj jej rodná sestra. Tak sme veľa spomínali, a čo je také asi najsilnejšie, čo mi tak zostáva hlboko v srdci s Veronikou Teréziou je jej dôvera. Začínala som prácu aj službu vo formácii vlastne pri nej a ona mi dala takú plnú dôveru v čokoľvek čo som robila či podnikala v tejto službe. Tiež jej taká dobrosrdečnosť, veľmi rada sa delila.

Keďže každý človek má svoje vlastné aj dary aj slabosti, tak u Veroniky bolo veľmi silné, že jasne vyjadrila čo sa jej nepáči. Vedela to povedať aj tak ostrejšie, ale vzápätí sa vedela hneď ospravedlniť. To bolo také silné, že hneď prišla: «O, drahá prepáč!» To je pre mňa zážitok, ale aj niečo, čo nesiem vo svojom srdci a chcela by som sa od nej učiť.

Také plné nasadenie pre misiu a pre človeka. Ona bola naozaj človek orientovaný pre človeka. Možno, že to vychádza z takého jej osobného povolania, ale aj povolania lekárky. Vnímala som u nej, že jej veľmi záležalo na tom, ako sa máme, ako sa mám ja vo svojej službe, ako sa majú novicky či postulantky. Vedela sa prihovoriť sestrám, vedela sa prihovoriť ľuďom. Bola stále v kontakte s ľuďmi. Je to veľmi dôležité pre nás misionárov, taký ľudský kontakt s človekom.“

Pripravila sr. Alena Barvirčáková CJ








All the contents on this site are copyrighted ©.