Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Vatikán \ Udalosti

Cirkev po prvý raz slávila Svetový deň chudobných – homília Svätého Otca

Vatikánska audienčná aula sa v dnešný Svetový deň chudobných premenila na jedáleň - REUTERS

19/11/2017 17:49

Vatikán 19. novembra - V dnešnú nedeľu Cirkev vôbec po prvý raz slávila Svetový deň chudobných. V Ríme sa pri tejto príležitosti konalo viacero podujatí za účasti niekoľko tisíc zástupcov chudobných celého sveta a dobrovoľníkov, ktorí sa venujú službe ľuďom v núdzi. Viac ako 4000 núdznych z Talianska i ďalších krajín v sprievode dobrovoľníkov zúčastnilo na  svätej omši, ktorú Svätý Otec František dopoludnia celebroval v Bazilike sv. Petra spolu s kardinálmi a biskupmi.

V homílii sa Svätý Otec zameral na „evanjeliovú povinnosť“ ujať sa chudobných, ktorí sú naším pravým bohatstvom. Pre nebo totiž „nezaváži to, čo človek má, ale to, čo človek dáva“. Chudobní sú preto naším „pasom do raja“, povedal pápež. Vychádzajúc z Ježišovho podobenstva o talentoch osobitne vystríhal pred hriechom „zanedbávania dobrého“, ktorý sa vo vzťahu k chudobným prejavuje ako „ľahostajnosť“.

Pri slávnosti v zelenej liturgickej farbe s textami z 33. cezročnej nedele účinkoval spevácky zbor  Cappella Sistina pod vedením Mons. Massima Palombellu. Po omši zasadlo 1500 chudobných spolu so Svätým Otcom k prestretým stolom vo vatikánskej Aule Pavla VI. Ostatným asi 2500 ľuďom v núdzi pripravili obed v rôznych jedálňach, seminároch a cirkevných kolégiách v Ríme. Obsluhy pri stole sa ujalo 40 diakonov rímskej diecézy s ďalšími dobrovoľníkmi.

O vytvorení novej tradície Svetového dňa chudobných rozhodol pápež František v apoštolskom liste Misericordia et misera (č. 21), ktorý vydal na záver Jubilejného roka milosrdenstva. Touto formou pozval celé kresťanské spoločenstvo podať pomocnú ruku chudobným, slabým a tým, ktorých dôstojnosť je pošliapavaná. K tohtoročnému 1. svetovému dňu chudobných vydal Svätý Otec aj osobitné posolstvo s názvom „Nemilujme slovami, ale skutkami“.

Patrónom chudobných je rímsky diakon a mučeník sv. Vavrinec. V predvečer Svetového dňa chudobných sa v  rímskej Bazilike sv. Vavrinca konala modlitbová vigília za všetkých dobrovoľníkov, ktorí každodenne v tichosti a nenápadnosti prinášajú pomoc a radosť mnohým chudobným.

Nedeľné poludnie ako zvyčajne patrilo spoločnej modlitbe Anjel Pána. Svätý Otec v pozdravoch jednotlivým skupinám pútnikov spomenul aj Slovensko, keď pozdravil účastníkov charitatívneho štafetového behu z Košíc, ktorí včera úspešne dorazili do Ríma. Podujatie zacielené na pomoc chudobným už po druhý rok viedol kňaz Peter Gombita, zakladateľ košického centra Oáza – nádej pre nový život. V Ríme je na púti aj skupina z farnosti Staškov v okrese Čadca.

Príhovor Svätého Otca pri modlitbe Anjel Pána

Homília Svätého Otca pri svätej omši v Bazilike sv. Petra

Tešíme sa z našej účasti na lámaní chleba Božieho slova, i z toho, že budeme o chvíľu lámať a prijímať Eucharistický chlieb, dva pokrmy pre našu cestu životom. Potrebujeme ich všetci, bez výnimky, pretože všetci žobreme po tom podstatnom – po Božej láske, ktorá nám dáva zmysel života a prináša nám večný život. Preto i dnes vystierame ruku k Bohu, aby sme prijali jeho dary.

Sú to práve dary, o ktorých hovorí podobenstvo z Evanjelia. Chce nám povedať, že sme príjemcami talentov od Boha, „každý podľa svojich schopností“ (porov. Mt 25,15). V prvom rade si máme uvedomiť, že máme talenty, sme teda v Božích očiach „talentovaní“. Preto sa nikto nemôže cítiť neužitočný, nikto sa nemôže považovať za tak chudobného, aby nemohol darovať niečo ostatným. Sme vyvolení a požehnaní Bohom, ktorý nás túži naplniť svojimi darmi viac ako otec a mama túžia dať svojim deťom. A Boh, v očiach ktorého žiadne jeho dieťa nemôže byť odsunuté bokom, zveruje každému isté poslanie.

Skutočne, ako Otec, ktorý je milujúci a zároveň i prísny nás vedie k zodpovednosti. Vidíme, že v podobenstve, boli každému sluhovi zverené talenty, aby ich znásobil. No zatiaľ čo prví dvaja si splnili svoje poslanie, tretí sluha talenty nezúročil; vracia len to, čo mu bolo dané: „Bál som sa“ – hovorí – „preto som išiel a ukryl tvoj talent v zemi. Hľa, tu máš, čo je tvoje“ (v. 25). Sluhovi sa dostalo na oplátku tvrdých slov: ty „zlý a lenivý“ (v. 26). Čo sa Pánovi na sluhovom konaní nepáčilo? Povedané jedným slovom, možno už trochu zastaraným, no stále veľmi aktuálnym: zanedbanie. To zlo u sluhu spočívalo v tom, že nekonal dobro.

I my si často myslíme, že keď sme nevykonali nič zlé, môžeme byť spokojní, domnievajúc sa, že sme dobrí a spravodliví. Takto sa ale vystavujeme riziku, že naše správanie bude ako správanie onoho zlého sluhu: ani on nevykonal nijaké zlo, veď talent nepoškodil, dokonca ho dobre uchoval pod zemou. Avšak nekonať zlo nestačí. Boh totiž nie je revízor, čo hľadá, kto nemá orazený lístok, ale je Otcom, ktorý hľadá svoje deti, ktorým by zveril svoje dobrá a svoje plány (porov. v. 14). Je smutné, keď sa milujúcemu Otcovi nedostáva láskyplnej odpovede od detí, ktoré sa obmedzujú iba na dodržiavanie pravidiel, vyplnenie príkazov, akoby boli iba obyčajnými platenými nádenníkmi v Otcovom dome (porov. Lk 15,17).

Zlý sluha, napriek tomu, že si talent, ktorý dostal od Pána – toho, ktorý miluje zdieľanie a rozmnožovanie darov –, starostlivo chránil, uspokojil sa iba s jeho chránením. Verným Bohu však nie je ten, komu záleží iba na uchovávaní, na udržiavaní pokladov minulosti. Skôr naopak, ako hovorí podobenstvo, skutočne „verným“ je ten, kto pridáva nové talenty (v. 21.23), pretože zmýšľa podobne ako Boh a nezostáva nehybným: riskuje kvôli láske, nasadzuje svoj život kvôli iným, neuspokojuje sa s vecami ako sú. Je iba jedna vec, čo zanedbáva: svoj vlastný prospech. To je jediné zanedbanie, ktoré je správnym.

Zanedbanie je tiež veľkým hriechom vo vzťahu k chudobným. Tu už dostáva presné pomenovanie: ľahostajnosť. Je to ako povedať: „Netýka sa ma to, nie je to moja vec, je to vina spoločnosti“. Znamená to odvrátiť sa na druhú stranu, keď je brat v núdzi; prepnúť program práve vtedy, keď pociťujeme, že nás seriózna téma začína obťažovať; znamená to tiež rozhorčovať sa nad zlom, ale bez toho, by sme niečo urobili. Boh sa nás ale nebude pýtať, či sme sa spravodlivo rozhorčili, ale či sme vykonali nejaké dobro.

Ako konkrétne sa teda môžeme páčiť Bohu? Keď chce niekto potešiť nejakú osobu, ktorá je mu drahá, napr. tým, že jej kúpi dar, potrebuje najskôr spoznať, čo sa jej páči, aby nakoniec nekúpil niečo, čo sa viac páči jemu, ako obdarovanej osobe. Keď chceme niečo ponúknuť Pánovi, to, čo sa mu páči, nájdeme v Evanjeliu. Hneď po úryvku, ktorý sme si dnes vypočuli, Pán hovorí: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25,40). Týmito najmenšími bratmi, ktorých najviac miluje, sú hladní a chorí, cudzinci a väzni, chudobní a opustení, trpiaci bez pomoci a núdzni odsunutí bokom. V ich tvárach môžeme vidieť odtlačok jeho tváre; na ich perách, hoci sú kvôli utrpeniu zavreté, môžeme vnímať jeho slová: „Toto je moje telo“ (Mt 26,26).

V chudobnom Ježiš klope na naše srdce a vysmädnutý nás úpenlivo prosí o lásku. Keď víťazíme nad ľahostajnosťou a v Ježišovom mene sa odovzdávame v službe jeho najmenším bratom, sme jeho dobrými a vernými priateľmi, v ktorých spoločnosti sa rád zdržiava. Boh si to veľmi váži, váži si postoj, o ktorom sme počúvali v prvom čítaní, je to postoj „statočnej ženy“, ktorá „bedárovi svoje dlane otvára a k chudobnému ruky vystiera“ (Prís 31,10.20). V tomto spočíva tá pravá statočnosť: nie zaťaté päste a založené ruky, ale ruky pracovité a vystreté k chudobným, k doráňanému Pánovmu telu.

Tam, v chudobných, sa zjavuje prítomnosť Ježiša, ktorý hoci bol bohatý, stal sa chudobným (porov. 2 Kor 8,9). Preto práve v nich, v ich bolesti, spočíva „spásna sila“. A ak aj v očiach sveta neznamenajú takmer nič, sú to práve oni, čo nám otvárajú cestu do neba, sú naším „pasom do raja“. Je našou evanjeliovou povinnosťou ujať sa tých, ktorí sú naším pravým bohatstvom; a robiť to nielen tak, že im iba dáme chlieb, ale aj tým, že s nimi budeme lámať chlieb Slova, ktorého najprirodzenejšími adresátmi sú práve oni. Milovať chudobného znamená bojovať proti akejkoľvek chudobe, duchovnej i materiálnej.

Bude to pre nás len dobre, keď sa priblížime k tomu, kto je chudobný, lebo sa to dotkne nášho života. Pripomenie nám to, na čom skutočne záleží: milovať Boha a blížneho. Iba toto jediné pretrvá naveky. Všetko ostatné sa pominie. To, čo investujeme do lásky, zostane; ostatné vyprchá. Dnes sa môžeme samých seba spýtať: „Na čom mi v mojom živote záleží, do čoho investujem?“ Investujem do bohatstva, ktoré pominie a ktorého sa svet nevie nasýtiť, alebo do bohatstva Božieho, čo dáva večný život?

Máme pred sebou túto voľbu: buď žiť pre majetok na zemi, alebo dávať pre získanie neba. Pre nebo totiž nezaváži to, čo človek má, ale to, čo človek dáva; a „kto si hromadí poklady, pred Bohom nie je bohatý“ (Lk 12,21). Neusilujme sa preto o nadbytok pre nás samých, ale o dobro pre druhých, a nič skutočne vzácne nám nebude chýbať. Pán, ktorý má súcit s našou chudobou a dáva nám svoje talenty, nech nás obdarí múdrosťou usilovať sa o to, na čom naozaj záleží, a odvahou milovať, a to nie slovami, ale skutkami.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mk, jb-

 

19/11/2017 17:49