Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Byť pripravený

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 32. nedeľu cez rok A (Mt 25, 1-13): Byť pripravený

My ľudia sme akosi od prirodzenosti prokrastinátormi. Toto moderné slovo označuje tých, ktorí odkladajú vážne veci na neskoršie a radšej sa zaoberajú vecami menej podstatnými. Je to, ako keď čakáme na autobus, ktorý ale mešká. Na svetelnej tabuli na stanici je vypísané, že koľko asi minút. A my sa rozhodneme namiesto čakania na nástupišti, využiť čas radšej inak, príjemnejšie; a odídeme. Keď sa potom vrátime, autobus je preč. Takto nejako to môže dopadnúť aj s naším životom ako celkom. Stále si myslíme, že máme ešte čas, veď „autobus“ tu ešte nie je. Koľkí však s prekvapením zistili, že keď autobus prišiel, oni tam neboli. Jeho dvere sa ale zatvorili a on odišiel bez nich.

Preto buďme radšej pripravení, aby nám nie autobus, ale Boh, keď raz príde – ako nám to hovorí dnešné evanjelium v podobenstve o desiatich pannách – nezatvoril pred nosom dvere a my – aj napriek tomu, že sme na tento moment čakali – ostaneme navždy vonku.

Čo to ale konkrétne znamená byť pripravený? Je iste veľa spôsobov ako byť pripravený, ja tu spomeniem iba dva. Prvým je žiť verne v rutine a maličkostiach každodenného života. V obyčajnosti každého dňa máme množstvo príležitostí na robenie dobra: láskavé slovo, dobrý skutok, nepatrná pomoc. Nič dobrého, čo urobíme, nám nebude nikdy zabudnuté. Naše dobré skutky okrem toho, že pomôžeme nimi iným, nám samým pomôžu spoznať lepšie Boha a tak sa pripraviť na stretnutie s ním.

Pred mnohými rokmi  (bolo to r. 1932) sa v kinách premietal film s názvom Človek, ktorý sa hral na Boha (The Man Who Playd God). Bol o istom bohatom a veľmi talentovanom hudobníkovi, ktorý však uprostred svojej kariéry začal strácať sluch. Bol z toho pochopiteľne frustrovaný a tak postupne zanevrel na život. Stal sa z neho zatrpknutý a cynický človek. Zanevrel na všetkých a na každého; nielen na ľudí, ale aj na Boha. Nasťahoval sa do podkrovia istého domu a tam chcel v trpkosti dožiť svoj život.

Postupne však objavil v sebe jednu záľubu. Keďže celé dni nemal čo robiť, hodiny pozoroval z okna svojho podkrovného bytu ľudí, ktorí prechádzali neďalekým parkom. Aby ich videl lepšie, dal si na oči ďalekohľad. Zvlášť sa zameriaval na ich pery a snažil sa z nich uhádnuť, čo títo ľudia hovoria.

Raz sa zameral na pery istého mladíka. Zistil, že sa modlí. Snažil sa z perí vyčítať, o čo presne Boha prosí. Keď to zistil, rýchlo poslal svojho sluhu, aby mladíkovi tú vec, o ktorú Boha prosil dal. Inokedy sa zameral zasa na dve ženy, ktoré spolu kráčali a kde jedna hovorila a druhá ju počúvala. Z perí jej vyčítal, že strašne túži po istej veci, ale že je to pre ňu vec nedosiahnuteľná. A znova, nakoľko on práve tú vec mal, žene ju poslal a tak jej túžbu splnil. Toto sa mu darilo čím ďalej tým lepšie a on sa na tom začal strašne zabávať. A nielen to; začal sa dokonca s pohŕdaním pozerať hore do nebies a vysmievať Bohu s tým, že nie Boh, ale on pomáha ľuďom v ich potrebách.

Postupne, ako čas utekal a on sa čím ďalej tým viac hral na Boha, sa však stalo čosi zvláštneho. Tento človek, ktorý si myslel, že neverí Boha zrazu Boha našiel. Našiel ho cez to, čo robil. Keďže sa snažil ľuďom nezištne pomáhať a plniť ich túžby, skutočný Boh, ten Boh, v ktorého on neveril sa cez tieto jeho skutky stal pre neho samého Bohom skutočným, pretože kde je láska a služba, tam je Boh. Tu vidíme, milí priatelia, ako sa človek môže pripraviť na stretnutie s Bohom dobrotou svojho srdca.

Druhý spôsob pripravenosti môže byť trocha dramatickejší. Popíšem ho príbehom. Bol raz jeden právnik, ktorý sa volal Krištof. Raz mu ponúkli jedno veľmi lukratívne miesto vo vzdialenom meste. Neodolal. Vidina kariéry, lepšieho platu a mnohých iných výhod ho mámila. Povedal to manželke a svojim trom deťom. Chcel, aby sa presťahovali. Neboli nadšení. Znamenalo by to zanechať miesto, kde im bolo dobre, priateľov a známych a ísť do neznáma. Krištof ich však presvedčil. Ich hlavne presvedčil poukazom na hrubú čiaru a možnosť nového začiatku. Bol totiž abstinujúci alkoholik. Pred tým pil strašne. Nebolo takmer dňa, kedy by nebol býval opitý. A na to sa samozrejme nabaľovali aj iné neduhy: nevery, klamstvá, podvody. Manželka ho uprosila a on sa konečne rozhodol s tým čosi urobiť. Teraz abstinuje a už je niekoľko mesiacov od vtedy, čo nevypil žiaden alkohol. Myšlienka nového začiatku na úplne inom mieste nakoniec zabrala aj u jeho manželky a u detí.

Na novom mieste sa im začínalo ťažko. Nielen jeho rodine, ale aj jemu samému. Zistil, že mal veľké oči. Je pravda, niečo bolo lepšie, ale nie všetko. A výhody, ktoré dostal neboli zadarmo. Bol viac v práci, než doma. Veci ho začali prerastať. A čo bolo najtrpkejšie bolo to, že zistil, že svoj najväčší problém – seba samého – si so sebou zobral aj na nové miesto. Po čase začal znova piť. A bolo to horšie, než predtým.

Na predchádzajúcom mieste mu veľmi pomáhalo stretávanie sa v skupine Anonymných Alkoholikov. Jeho nešťastná manželka mu jedného dňa – keď sa zdalo, že je triezvy – navrhla, že zavolá niekoho z miestnej skupiny Anonymných alkoholikov, aby prišiel k nim a aby sa s ním porozprával. Súhlasil. No keď ten muž prišiel, on si na nič nepamätal. Muža však nevyhodil. Rozprávali sa vyše dve hodiny. Zdalo sa, že sa znova rozhodne – tak, ako na ich predchádzajúcom mieste – že s alkoholom prestane a že sa podvolí terapii. Nestalo sa však. Bolo mu to  jedno.

Vtom sa však stala zvláštna vec. Jeho manželka ukladala vo vedľajšej izbe ich najmladšieho synčeka do postele a pri tom sa ho pýta: „Paľko, prečo sa už nechodíš hrávať von s chlapcami futbal?“ „Vieš, mama, hanbím sa za ocka. Keby tak prišiel opitý medzi nás, chlapci by sa mi vysmievali, že mám otca opilca,“ odpovedá chlapec.

To bol pre Krištofa šok. V tej chvíli vstal z kresla, na ktorom sedel a vykročil do nového života. Cesta to nebola ľahká. No bez toho prvého rozhodného kroku by nezačala. Dnes už nepije.

„Buď pripravený!“, hovorí mne i tebe, brat, sestra, Ježiš. Dvere nebudú pre teba otvorené stále. Jedného dňa sa zatvoria. Dnes sú však ešte otvorené. Vojdi teda. Napríklad tým, že budeš žiť svedomito tú všednosť každého jedného dňa. Alebo tým, že si naladíš uši pre hlas tých, ktorí ti chcú dobre. Niekedy môže byť ten hlas silný, tvrdý a prísny. Inokedy jemný, láskavý ba až vystrašený. Ako napríklad hlas dieťaťa z nášho príbehu.

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.