Peter Dufka SJ: Tvoje srdce ťa povedie

P. Peter Dufka SJ v rubrike venovanej spiritualite predstavuje skúsenosť duchovných autorov kresťanského Východu. Autor je prorektorom Pápežského kolégia Russicum a prednáša na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme .

AUDIO: 

V týchto dňoch častejšie ako inokedy navštevujeme cintoríny. Prechádzame pomedzi náhrobné dosky známych i menej známych ľudí. Pri pohľade na mená a životné údaje niekedy zachytávame isté citové rezonancie, hnutia srdca. Ľudia, ktorých sme poznali a mali radi, už niekoľko rokov nie sú na tomto svete. Tieto jemné záchvevy nášho vnútra nás niekam posúvajú a upozorňujú na svet duchovných hodnôt, ktorý presahuje do večnosti.

S týmito pocitmi súvisia výrazy, ktoré sa u duchovných autorov bežne používajú: pozorné srdce, čisté srdce, myšlienky a rozhodnutia srdca, modlitba srdca, poznávanie srdcom. Srdce človeka uvažuje, reflektuje, vytvára plány, robí rozhodnutia a preberá zodpovednosť. Všetky hnutia srdca, ktoré zachytávame, nemajú tú istú hodnotu. Teofan Zatvornik, ruský mních žijúci v 19. storočí, v snahe orientovať sa lepšie v tejto oblasti hovorí o trojakosti citov v ľudskom srdci. Hovorí, že sú city telesné, dušené a duchovné. Podľa tohto autora môžeme teda zachytávať tri úrovne citov v ľudskom srdci:

• Nižšie, telesné city
• Vyššie, duševné city
• Najvyššie, duchovné city

Skúsme si ich všimnúť trochu bližšie.

1. Telesné city vnímame ako najnižšie, ktoré sa do istej miery podobajú zvieracím citom či pudom. Ich zvýšená intenzita narúša ľudskú jednotu a často je dôsledkom hriechu. Keď Evagrio Pontico hovorí o zlých duchoch, dotýka sa telesných citov, ktoré sa môžu v srdci človeka zakoreniť, narásť do veľkých rozmerov tak, že zmenia život človeka na nepoznanie. Evagrio hovorí o maškrtnosti, lenivosti, nadradenosti, zmyselnosti, lakomstve, hneve a smútku. Každý z týchto nízkych, telesných citov môže prerásť do nečnosti a zlých návykov. Podľa neho každá prirodzená potreba človeka, každý bežný telesný  pocit by si mal zachovať istú mieru. Ak sa miera citlivosti zväčší natoľko, že človek si napríklad neustráži množstvo jedla, požitého alkoholu či iných hnutí srdca, Evagrio hovorí o zlom duchu, ktorý sa človeka zmocnil. Tento duch cez uvedené telesné tendencie v človeku zabíja vyššie city srdca.  

2. K vyšším citom patria city duše, ktoré Teofan Zatvornik delí do troch skupín. Teoretické, praktické a estetické.

Teoretické city v srdci človeka vzplanú vtedy, keď pociťuje nadšenie za isté ideály, ako je pravda, dobro alebo spravodlivosť. Človek si ich môže zamilovať do takej miery, že je ochotný za ne položiť i vlastný život.

Praktické city sa človeku podarí zasiať do srdca vtedy, ak tieto ideály premení na konkrétne činy. Táto druhá kategória duševných citov má teda podľa Teofana Zatvornika charakter konkrétnych skutkov. Tu nájdeme v minulosti i v súčasnosti nemálo ľudí, ktorí obetujú svoje sily v službe iným. I po dlhom čase, keď si človek na vykonané dobro spomenie, zažije vo svojom srdci pocit, ktorý kultivuje dušu človeka.   

Estetické city sú vnútorným hnutím, ktoré človek zažíva pri pohľade na veci, ktoré sú krásne. Rozvíjanie zmyslu a citlivosti pre krásu človeka postupne mení. Rozvíjané city pre skutočné estetické hodnoty človeka vedú k večným hodnotám. Takýto cit krásy, hovorí Teofan Zatvornik, je spomienkou na stratený raj a predtuchou budúceho, nebeského kráľovstva[1].

3. Na najvyššiu úroveň citov tento asketický mních radí duchovné city. Prítomnosť  Božieho Ducha a aktívny duchovný život dá vyrásť v našom srdci duchovným citom. Takýto človek sa v duchovnom svete cíti ako vo svojom vlastnom prostredí. Človeka s prirodzenou náklonnosťou voči Bohu a duchovnému svetu označujeme výrazom homo religiosus. Je nemálo duchovných prostriedkov, ktoré vedú k nadobudnutiu duchovných citov. Podľa sv. Augustína najúčinnejším z nich je kontemplatívna modlitba, v ktorej ochutnávame Božiu prítomnosť a kultivujeme duchovné city. I sv. Ignác bol presvedčený o tom, že duchovné city v srdci človeka rastú predovšetkým vďaka kontemplatívnej modlitbe, pri ktorej človek vniká do Božích tajomstiev prostredníctvom jednoduchého nazerania, zakusovania Božej prítomnosti. 

Človek by sa mal predovšetkým ozdobiť duchovnými citmi, mal by ich kultivovať a prehĺbiť vo svojom srdci, a tak nechať rozvinúť svoju prirodzenú náklonnosť voči Bohu. Teofan Zatvornik je presvedčený o tom, že tak, ako je zrenička oka kontaktom medzi vonkajším a vnútorným svetom človeka, podobne je tomu i so srdcom človeka. Ono je kontaktom medzi človekom a Bohom. Je to miesto, cez ktoré tajomne vstupuje do života človeka Boh[2]. Evanjelista Matúš vo svojom evanjeliu píše: „Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. Tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“ (Mt 6, 6). Táto izba je ľudské srdce. Modlitba je povzdych srdca k Bohu. Ona by mala byť ako prirodzené dýchanie srdca, ktoré spontánne vníma  jednotu s Bohom, cíti prítomnosť Božieho Ducha vo všetkom, čo človek robí, uvažuje a po čom túži[3].

Teofan Zatvornik ďalej hovorí: „Rýchlo sa dosiahne to, čo sa nám páči, avšak koľko ťažkostí človek zažíva, keď má robiť to, čo nehovorí k srdcu človeka.“[4] Preto je potrebné krásu duchovných citov chrániť a zveľaďovať. Nechať sa ňou osloviť.  

Milí priatelia, v živote často pociťujeme, že srdce je zmietané protikladnými citmi. Preto nám askéza ukladá isté nároky. Mali by sme mať city srdca pod kontrolou, akoby pevne v rukách, a podriaďovať ich občasnej analýze. Podľa Teofana Zatvornika city by sa mali postupne zduchovňovať. Kresťanský život vo svojej podstate spočíva v premene duše i tela, v ich postupnom uvedení do sféry ducha. Toto je istá spiritualizácia duše i tela a o toto ide pri pestovaní duchovných citov, ktoré nás celkom isto povedú správnym smerom.