Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Homílie M. Bubáka

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Hodnovernosť kazateľa

Ilustračná snímka - RV

04/11/2017 13:00

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 31. nedeľu cez rok A (Mt 23, 1-12): Hodnovernosť kazateľa

Keď som si prečítal dnešné evanjelium, zarezonovala mi v mysli otázka, ktorú nám kedysi dávno, keď som bol ešte seminarista položil pri jednej večernej príprave na ranné rozjímanie náš špirituál. Pýtal sa nás, či by kňaz mal kázať len o tom, čo sám zachováva, alebo aj to, čo nezachováva. Zazneli rozličné odpovede, no väčšinou sme sa zhodli v tom, že kňaz by mal kázať len o tom, čo sám zachováva. On nám na to odpovedal: „To by potom po krátkom čase nemal čo kázať.“ Hoci nám to povedal tak napoly s úsmevom, myslel to vážne. A dnes som mu vďačný za tento výrok, lebo nás vtedy ešte horlivých idealistov priviedol ním tak trochu k zemi, navyše život nám všetkým ukázal, že mal pravdu.

No mohli by sme namietať, že dnešné evanjelium hovorí predsa o opaku? Ježiš v ňom ostro kára zákonníkov a farizejov, ktorí si zasadli na Mojžišovu stolicu a ktorí hovoria a nekonajú. Z toho potom vyplýva, že kazateľ či učiteľ by mal naozaj hovoriť iba to, čo aj sám koná a čo nekoná, o tom by mal radšej pomlčať. Skúsme si vyriešiť tento problém.

Počas kresťanských dejín sa vyskytlo viacero reformátorov, ktorí vystupovali proti skorumpovaným a často aj proti nie až tak veľmi skorumpovaným autoritám presne týmto spôsobom: „Ak nekonáš, čo učíš, tvoje slovo je neplatné. Nemáš hodnovernosť“. Toto sa aplikovalo nielen na slovo kazateľov, ale dokonca aj na sviatosti, ktoré vysluhovali. Takíto vysluhovatelia podľa mienky týchto reformátorov boli vnútorne nehodnými. Snáď najvýraznejším spomedzi nich bol Čech Ján Hus. Podľa neho predstavený, keď je v ťažkom hriechu, stráca svoju moc a má sa svojho úradu zrieknuť. (Dr. Jozef Špirko, Cirkevné dejiny II., Neografia Martin, 1943, str. 77). Toto prirodzene viedlo potom k presvedčeniu, že aj sviatosti, ktoré vysluhuje vysluhovateľ nachádzajúci sa v ťažkom hriechu, nie sú platné. Toto jeho učenie (ako aj iné články z jeho učenia) bolo však odsúdené (hoci dnes vieme, že nie celkom adekvátnym spôsobom).

V čom ležal problém? V dvoch veciach: po prvé, ak by to tak bolo, kto by si potom mohol byť istý, že vysluhovateľ, od ktorého prijme veriaci sviatosť, či je to krst, alebo eucharistia, alebo pokánie alebo ktorákoľvek iná, sa nachádza v stave „milosti“, teda že nie je práve v ťažkom hriechu? Ako by potom človek mohol mať istotu, že prijal sviatosť účinne a platne? Po druhé, žiaden vysluhovateľ, ani kazateľ predsa nerozdáva zo svojho. Ja nekážem svoje slovo, ja nerozdávam svoje sviatosti. Sviatosti a slovo sú predsa znakmi Kristovej milosti a nie milosti vysluhovateľa alebo kazateľa. A je jasné, že na sprostredkovanie svojich milostí môže Boh použiť aj nehodné nádoby, alebo – ako sa to často vtipne hovorí podľa jedného príbehu v Starého zákona – dokonca aj „balaámovu oslicu“ (pozri Nm 22, 22-35).

Avšak pravdou aj napriek tomu predsa len ostáva, že hriešny alebo rozporuplný život kazateľa alebo vysluhovateľa sviatostí silne znižuje hodnovernosť toho, čo hovorí alebo vysluhuje. Nie každý má žalúdok na to, aby počúval reči – hoc ako dobré alebo platné – človeka, ktorý si šliape po jazyku.

Ako teda postupovať? Slovo dnešného evanjelia je slovom aj pre kazateľov aj pre ich poslucháčov. V prvom rade treba rozlišovať. Treba jasne uznať, že žiaden kazateľ nie je svätec. Zatiaľ. Hoci svätosť života musí byť jeho cieľom, predsa na to, aby tento svoj cieľ naplnil má k dispozícii celý svoj život. Svätosť v plnosti môže dosiahnuť až vo večnosti, tu na zemi sa môže k nej iba približovať. Každý kazateľ bude mať teda počas celého svojho života na sebe dosť toho, čo musí ešte vylepšovať. A je dôležité, aby toto aj kňaz (kazateľ) aj jeho poslucháči uznali. Toto presvedčenie by potom mohlo viesť k tomu, že poslucháči budú na svojho kazateľa (kňaza) pozerať milosrdnejšie, ba že mu v jeho snahe o rast budú dokonca aj pomáhať, podľa slov apoštola Pavla: „Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon“ (Gal 6, 2). A zo strany kňaza by to viedlo k tomu, že by necítil potrebu sa tváriť, že on všetko to, o čom káže aj zachováva.

Musím sa vám vyznať, že my kňazi mnoho ráz máme v tomto zmysle pokušenie rozhodnúť sa pre také správanie, ktoré nás v konečnom dôsledku môže viesť až k neuveriteľnej vnútornej i vonkajšej izolácii. Akosi dosť často mnohí z nás prichádzame k tomu, že si osvojíme to, čo na nás premietajú niektorí z našich veriacich: že totiž my kňazi a kazatelia musíme byť automaticky svätí. No my vieme, že svätí nie sme. Sme ľudia a k podstate človečenstva bude vždy patriť hriešnosť. Pokiaľ žijeme budú tu pokušenia, pády, nevernosti a hriechy. Toto nás potom často vedie do veľkého vnútorného konfliktu. A často, žiaľ, až k dvojtvárnosti. Možno až takej, akú v dnešnom evanjeliu odsúdil Ježiš.

A tak naším postojom voči, veriacim, ktorým kážeme, by malo byť toto: „Všetci sme na jednej lodi. Aj my, kňazi, aj vy, veriaci. Všetci sme volaní nasledovať Krista a rasť vo svätosti. Všetci rovnako. A všetci v sebe nosíme k tomu rovnaký potenciál, ale aj rovnaké slabosti. Preto poďme za ním spolu a počúvajme jeho. V niečom som lepší ja, váš kazateľ, v niečom zasa vy, moji poslucháči. V niečom môžem byť nápomocný ja vám a v niečom zasa vy mne.“ No takýto postoj bude na obidvoch stranách potrebovať pokoru. Na mojej strane pokoru k tomu, aby som uznal, že nie som ešte ani svätý, ani anjel. Jeden môj známy z dávnych čias, írsky františkán, by takýto objav u mnohých kňazov, totiž že pokiaľ budú na tejto zemi, budú stále hriešnikmi, vtipne komentoval takýmito slovami: „Welcome to the human race“ – „Vitaj v ľudskej rase“. „Konečne si zostúpil na zem.“ A veriacich by zasa pokora mala viesť k tomu, že konečne privítajú medzi sebou človeka, o ktorom si mysleli, že medzi nich nepatrí, že patrí medzi anjelov.

Avšak, Ježišove prísne slová budú aj napriek tomuto všetkému predsa len mať svojich adresátov. Budú nimi budú tí, ktorí túto pokoru nemajú. Budú patriť tým, ktorí žijú v spomínanej pretvárke, ktorí budú kázať o krásnych ideáloch a tieto ideály budú na sebe aj navonok ukazovať, no vo svojom vnútri budú ľuďmi, ktorým ani najmenej nezáleží na tom, aby vo svojom živote čosi zmenili. Všetko to bude len navonok. Vo svojom vnútri to budú ľudia úmyselnej pretvárky a chceného herectva.

Prosme Pána aj pri dnešnej eucharistii – a to všetci, nielen my kazatelia –, aby sme vo svojom živote vedeli byť úprimní, pokorní a pravdiví. 

04/11/2017 13:00