Svätý Otec slávil omšu aj za zosnulých biskupov Zlatňanského a Vrableca

Plné znenie homílie pápeža Františka

„Dnešná slávnosť nás opäť raz stavia pred skutočnosť smrti, oživujúc v nás bolesť z odlúčenia sa od ľudí, ktorí nám boli blízki a ktorí pre nás vykonali veľa dobra; liturgia však predovšetkým živí našu nádej pre nich a pre nás samých.  

Prvé čítanie vyjadruje silnú nádej vo vzkriesenie spravodlivých: «A mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa zobudia; niektorí na večný život, iní na hanbu a večnú potupu» (Dan 12,2). Tí, čo spia v krajine prachu, teda v zemi, sú celkom zjavne mŕtvi, a prebudenie zo smrti neznamená samo o sebe návrat do života: niektorí sa totiž prebudia pre večný život, iní pre večnú hanbu.

Smrť robí definitívnym to „rázcestie“, ktoré už tu, na tomto svete stojí pred nami: cesta života, teda tá, ktorá vedie k spoločenstvu s Bohom, alebo cesta smrti, ktorá vedie ďaleko od neho. «Mnohých», ktorí vstanú z mŕtvych pre večný život treba chápať ako tých «mnohých», za ktorých je vyliata Kristova krv. Sú zástupom, ktorý vďaka milosrdnej dobrote Boha môže zakúsiť skutočnosť života, ktorý sa nepominie, úplné víťazstvo nad smrťou vďaka zmŕtvychvstaniu.  

V evanjeliu Ježiš posilňuje našu nádej hovoriac: «Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta» (Jn 6,51). Sú to slová, ktoré odkazujú na Kristovu obetu na kríži. On prijal smrť, aby spasil ľudí, ktorých mu dal Otec a ktorí boli mŕtvi v otroctve hriechu.

Ježiš sa stal našim bratom a zdieľal náš stav až po smrť; svojou láskou zlomil jarmo smrti a otvoril nám bránu života. Keď sa sýtime jeho telom a jeho krvou, pripájame sa k jeho vernej láske, ktorá v sebe nesie nádej v definitívne víťazstvo dobra nad zlom, nad utrpením a nad smrťou. Na základe tohto Božieho spojenia s Kristovou láskou vieme, že spoločenstvo so zosnulými neostáva len túžbou, predstavou, ale stáva sa realitou. 

Viera vo vzkriesenie, ktorú vyznávame, nás vedie k tomu, aby sme boli ľuďmi nádeje, a nie beznádeje, ľuďmi života, a nie smrti, lebo nás utešuje prísľub večného života, ktorý korení v spojení so vzkrieseným Kristom.  

Táto nádej, ktorá sa v nás opätovne rozhára vďaka Božiemu slovu, nám pomáha prijať postoj dôvery tvárou v tvár smrti: vskutku Ježiš nám ukázal, že ona nemá posledné slovo, ale milosrdná láska Otca nás premieňa a umožňuje nám žiť večné spoločenstvo s ním.

Základnou charakteristikou kresťana je zmysel pre chvejúce sa očakávanie definitívneho stretnutia sa s Bohom. Pred chvíľou sme to opäť potvrdili v responzóriovom žalme: «Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom; kedyže už prídem a uzriem Božiu tvár» (Ž 42,3). Sú to poetické slová, ktoré dojímavým spôsobom interpretujú naše bdejúce a dychtivé očakávanie Božej lásky, krásy, šťastia a  múdrosti.

Tieto vyjadrenia Žalmu sa vryli do duše našich bratov kardinálov a biskupov, ktorých si dnes pripomíname: opustili nás po tom, ako slúžili Cirkvi a im zverenému ľudu, v perspektíve večnosti. Keď teda vzdávame vďaky za službu, ktorú štedro urobili pre evanjelium a pre Cirkev, zdá sa nám, akoby sme ich počuli opakovať s apoštolom: «Nádej nezahanbuje» (Rim 5,5). Áno, nezahanbuje! Boh je verný a naša nádej v neho nie je márna. Vyprosujme im na materinský príhovor Presvätej Panny Márie, aby boli účastní na večnej hostine, ktorej predchuť pocítili s vierou a láskou počas pozemskej púte.“