Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Homílie M. Bubáka

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Náš most k Bohu

Ilustračná snímka - AP

28/10/2017 12:46

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 30. nedeľu cez rok A (Mt 22, 34-40): Náš most k Bohu

Viete, milí priatelia, ktoré mesto sa rozkladá na dvoch kontinentoch? Je to Turecké mesto Istanbul, dávny Konštantínopol alebo po našom Carihrad. Jedna časť Istanbulu sa nachádza na európskom kontinente a druhá v Malej Ázii. Medzi nimi sa nachádza morská úžina Bospor. A táto úžina tvorí medzník nielen medzi dvomi časťami mesta, ale aj medzi dvoma svetadiel­mi. Obyvateľom mesta robila táto úžina vždy problém. Bol to problém komunikácie – ako sa čo najrýchlejšie a čo najpohodlnejšie dostať z jednej časti mesta na druhú? Iste najlepším riešením by bol most. Ale ako ho postaviť? Bosporský priesmyk má totiž 1,5 km a preklenúť takýto priestor mostom bolo pre ľudí nemožné. Uspokojovali sa teda s tým, čo mali: v dávnych časoch s kompami a lodičkami, v modernejších trajektami. Medzníkom a vyriešením tohto problému bol až rok 1973, kedy dol daný do prevádzky visutý most projektantov Gilberta Robertsa a jeho asistenta Williama Browna. Most má dĺžku 1560 m a po jeho 6-prúdovej vozovke prejde denne asi 200.000 vozidiel.

Problém spojenia dvoch častí nebol a nie je problémom len pre Istanbul. Boria sa s ním mnohé mestá sveta, napríklad aj Bratislava. No je to problém iba miest? A je problém spojenia dvoch brehov aktuálny iba v doprave? Nemohol by byť problém mosta problémom aj v duchovnej oblasti človeka?

Veru, mohol, a nie malým. Jestvuje veľa ľudí, ktorí by sa radi dostali do hlbšieho kontaktu a komunikácie s Bohom a pritom nevedia, ako na to. Skúšajú všeličo a všeličo sa im aj darí, no nič z toho ich naplno neuspokojuje. Všetko sú to len akési bárky alebo kompy, ktoré ich síce kdesi trocha posunú, no oni by mali radi nejaký pohodlný most. Nejestvuje taký most? Ak áno, kde je? Ak nie, nedal by sa postaviť?

Presne toto sú otázky, ktoré položil v dnešnom evanjelium Ježišovi učiteľ zákona. Jeho otázka: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?” je presne o tomto. Aj keď evanjelium o ňom hovorí, že za Ježišom prišiel, aby ho pokúšal, skúsme byť voči nemu trocha milosrdní a zhovievavejší. Možno to slovo „pokúšať“ znamenalo skorej „skúšať“, alebo aj „skúsiť“. Skúsiť sa opýtať  niekoho ďalšieho (možno už po toľkých iných pokusoch) na tú istú otázku: „Ktoré prikázania z toho množstva, ktoré máme v Zákone je najdôležitejšie? Najdôležitejšie v tom zmysle, že by ma bolo schopné ono jediné, bez pomoci ostatných priviesť na samý prah Božieho príbytku?“ Možno tento zákonník bol človek, ktorý strašne túžil dostať sa do blízkosti Boha. A ako každý pravoverný žid, aj on toho veľa robil, aby sa mu to podarilo: modlil sa, postil, prinášal obete, zachovával všetky predpisy a prikázania do bodky. No čím viac toho robil, tým viac cítil, že Boh je od neho stále ďaleko, že Boh sa nachádza stále na druhom brehu. A hoci plnením všetkých tých prikázaní a predpisov chcel stavať akési mostíky, prípadne kompy alebo člnky, ktoré ako tak fungovali k Bohu sa predsa nedostal.

A tak jedného dňa prichádza za  Ježišom a „skúša“ pochodiť u neho: „Učiteľ, prosím ťa, povedz mi, ako sa dostať na druhú stranu rieky života, na tú stanu, kde býva Boh. Nejestvuje tam nejaký most?“ A čuduj sa svete, Ježiš mu ho ukazuje. „Most, cez ktorý sa ľahko a s istotou dostaneš k Bohu a to nie len k dverám jeho domu, ale priamo do  jeho srdca, jestvuje! Je ním tvoj blížny!“ „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!“ ... a „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ hovorí mu Ježiš. Milovať Boha, to je tvoj cieľ. K tomuto cieľu však vedie iba jediná cesta: a to je tvoj blížny. Inej cesty a iného mosta k Bohu ako je tvoj blížny niet.

Nevieme, milí priatelia, ako tento zákonník na to, čo mu Ježiš povedal reagoval. Evanjelista Matúš o tom nehovorí. No vieme jedno, že vždy jestvovalo a až do dnešného dňa stále jestvuje veľa duchovne žijúcich ľudí, kresťanov, ktorí aj napriek jasnosti týchto slov, vo svojej snahe nájsť Boha a dostať sa tesnejšie do jeho blízkosti stále hľadajú rôzne okľuky a skratky, no žiaľ neúspešne.

Peknou ilustráciou na toto je príbeh zo života sv. Vincenta de Paul. Raz na nim prišla istá zámožná parížska dáma. Vincent bol vtedy už uznávaný spovedník a duchovný vodca. Vyrozprávala mu celý svoj život. Rozprávala pohnuto, smutne a pomaly. Vincent pozorne počúval. Rozprávala o tom, ako je vydatá a ako má syna Michala, ku ktorému z celej sily lipne a stará sa o jeho výchovu, a ako robí čo len môže, avšak aj tak nenachádza duševný pokoj. Jej srdce je prázdne, cíti sa vyhorená, zúfalá, plná opustenosti a neustálych múk z výčitiek svedomia.

Vincent sa jej pýta, čo podnikla, aby to odstránila. „Snažila som sa byť paňou sama sebe skutkami pokánia. Odopierala som si aj tie najnutnejšie jedlá a nápoje. Prebdela som celé noci na modlitbách. Ale pokoj som nenašla. Znova a znova som si spytovala svedomie, konala som jednu generálnu spoveď za druhou, ale pokoj neprišiel. Boh bol stálo ďaleko. Pochodila som mnohých spovedníkov a duchovných vodcov, ale ani jeden mi nepomohol. A to je dôvod, prečo som dnes aj tu.“

„Nechajte to všetko tak“, hovorí jej Vincent. „Nechajte pôsty, odriekania, pokánia, spytovania svedomia... V tomto Boha nenájdete. Pretože vy sa stále krútite len okolo seba.“ „Verte mi, nehľadám seba, hľadám Boha, jedine jeho, ale nemôžem ho nájsť“, bráni sa dáma. „Nájdete ho,“ hovorí jej Vincent. „Môžete ho stretnúť na každom rohu parížskych  ulíc, pod mostmi Seiny, v biednych kútoch Bannmeille, v nemocniciach, v starobincoch, vo väzniciach. Nájdete ho v každej bytosti, ktorá trpí. Je to Pán, ktorý na vás hľadí očami hladujúcich, ľudí bez prístrešia, mrzákov, chorých a trestancov na ceste ku galejám. Čaká na vás. Ó, a ako čaká! A vy hovoríte, že ho nena­chádzate? Či nám nedal svoj program, keď hovoril: Čo ste urobili najmenšiemu z mojich bratov, mne ste to urobili?“ Lujza de Marillac pochopila, začala hľadať Boha v tých, o ktorých je povedal Vincent a Boha aj našla.

Pochopili sme aj my, bratia a sestry?  Nesťažujeme sa aj my na suchopárnosť a nepokoj vo svojej duši? Necítime nekonečné výčitky svedomia? Nechceme to aj my, podobne ako Lujza de Marillac (inak neskoršia zakladateľka sestier vincentiek) riešiť iba pokániami, pôstmi, modlitbami a spoveďami? Iste, toto je dôležité, ale to všetko sú len ako pomocné mostíky toho hlavného mosta, ktorým je naša praktická láska k našim blížnym.

Milí priatelia, keď budeme nabudúce obdivovať nejaký veľkolepý most a pritom budeme v srdci cítiť podobnú suchopárnosť, čo zákonník z evanjelia alebo sv. Lujza, spomeňme si, kde je jej riešenie.  

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu. 

28/10/2017 12:46