Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Vatikán \ Udalosti

Pápež František: Náuka sa vyvíja, trest smrti je dnes neprípustný

Pápež František na podujatí pri 25. výročí Katechizmu Katolíckej cirkvi - AFP

12/10/2017 17:30

Vatikán 11. októbra – Veľký význam vydania Katechizmu Katolíckej cirkvi, ktorý pred 25 rokmi odovzdal celej Cirkvi pápež sv. Ján Pavol II. pripomenulo slávnostné podujatie v stredu 11. októbra vo Vatikáne organizované Pápežskou radou na podporu novej evanjelizácie. Po Mons. Fisichellovi ako predsedovi Rady, kard. Schönbornovi ako bývalom tajomníkovi redakčného tímu Katechizmu a ďalších rečníkoch mal hlavný príspevok Svätý Otec František.

Vo svojom príhovore pripomenul slovami sv. Jána XXIII., že Cirkev má vo vzťahu k posvätnému dedičstvu právd prijatých od otcov úlohu nielen ho uchovávať, ale aj ďalej rozvíjať. Citujúc sv. Vincenta Lérinského vysvetlil, že učenie Cirkvi sa neustále rozvíja v odpovedi na nové a nové výzvy. Pápež František to konkretizoval na dnešnom jednoznačne odmietavom postoji Cirkvi k trestu smrti, napriek tomu, že v minulých dobách aj sama Cirkev za určitých okolností hrdelné tresty pripúšťala.

Celý príhovor pápeža Františka pri 25. výročí vydania Katechizmu Katolíckej cirkvi

„Páni kardináli, drahí bratia v biskupskej a kňazskej službe, bratia a sestry, srdečne vás zdravím a ďakujem Mons. Fisichellovi za zdvorilé slová.

Dvadsiate piate výročie Apoštolskej konštitúcie Fidei depositum, ktorou sv. Ján Pavol II. promulgoval Katechizmus Katolíckej cirkvi tridsať rokov od otvorenia Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu, je významnou príležitosťou na preverenie doteraz prejdenej cesty. Sv. Ján XXIII. si želal a prial koncil nie v prvom rade na odsúdenie chýb, ale hlavne na umožnenie Cirkvi, aby konečne dospela k predstaveniu krásy svojej viery v Ježiša Krista obnoveným jazykom. Ako povedal pápež Ján XXIII. vo svojom otváracom príhovore: «Je potrebné, aby sa Cirkev nevzdialila od svätého dedičstva právd prijatých od otcov, ale zároveň musí hľadieť aj na súčasnosť, na nové podmienky a spôsoby života, ktoré otvorili nové cesty katolíckemu apoštolátu» (11. okt. 1962). A ďalej pokračoval: «Našou povinnosťou nie je iba uchovávať tento vzácny poklad, ako keby sme boli starostliví len o dávnu minulosť, ale venovať sa s neúnavnou vôľou a bez obáv tomu dielu, ktoré si naša doba vyžaduje, pokračujúc tak na ceste, po ktorej Cirkev kráča skoro 20 storočí» (tamže).

Chrániť“ a „pokračovať“ – to je to, čo prislúcha Cirkvi vzhľadom na jej podstatu, aby pravda vtlačená Ježišom do ohlasovania Evanjelia mohla dosiahnuť svoju plnosť až do konca vekov. To je tá milosť, ktorá bola zverená Božiemu ľudu, avšak je zároveň úlohoumisiou, za ktorú sme zodpovední, aby sme ohlasovali Evanjelium vždy novým a úplnejším spôsobom našim súčasníkom. S radosťou, ktorá pochádza z kresťanskej nádeje, a obdarovaní «liekom milosrdenstva» (tamže), sa preto priblížme k mužom a k ženám našej doby, aby sme im pomohli objaviť nevyčerpateľné bohatstvo ukryté v osobe Ježiša Krista.

Sv. Ján Pavol II. pri predstavení Katechizmu katolíckej cirkvi tvrdil, že «má náležite brať do úvahy náukové vyhlásenia, ktoré Duch Svätý v priebehu storočí vnukol svojej Cirkvi. Okrem toho má pomáhať osvecovať svetlom viery nové situácie a problémy, ktoré sa v minulosti ešte neobjavili» (Apoštolská konštitúcia Fidei depositum, 3). Tento Katechizmus preto znamená dôležitý nástroj nielen preto, lebo predstavuje veriacim stálu náuku tak, aby rástli v porozumení viery, ale tiež, a to predovšetkým chce našich súčasníkov s ich novými a rôznymi problematikami priblížiť k Cirkvi, ktorá sa snaží predstaviť vieru ako podstatnú odpoveď pre ľudskú existenciu v tejto osobitnej historickej chvíli.

Nestačí teda nájsť nový jazyk na komunikovanie nemennej viery, ale je nevyhnutné a naliehavé, aby – tvárou v tvár novým výzvam a perspektívam, ktoré sa otvárajú ľudstvu – Cirkev mohla vyjadriť novosti Kristovho evanjelia, ktoré – síce ukryté v Božom slove – sa ešte nedostali na svetlo. To je ten poklad «vecí nových i starých», o ktorom hovoril Ježiš, keď posielal svojich učeníkov, aby učili to nové, čo priniesol, bez toho, aby opomenuli to staré (porov. Mt 13,52).

Evanjelista Ján ponúka jednu z tých najkrajších pasáží svojho Evanjelia, keď uvádza takzvanú „kňazskú modlitbu“ Ježiša. Ešte predtým, než stojí tvárou v tvár umučeniu a smrti, obracia sa na Otca prejavujúc svoju poslušnosť splnením poslania, ktoré mu bolo zverené. Jeho slová sú hymnou na lásku a obsahujú tiež žiadosť o zachovanie a ochránenie učeníkov (porov. Jn 17,12-15). Zároveň sa Ježiš modlí za tých, ktorí v budúcnosti v neho uveria vďaka ohlasovaniu jeho učeníkov, aby aj oni boli prijatí a zachovaní v jednote (porov. Jn 17,20-23). Vo vyjadrení: «A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista» (Jn 17,3), sa dotýkame vrcholu poslania Cirkvi.     

Poznať Boha, ako veľmi dobre vieme, nie je na prvom mieste teoretickým cvičením ľudského rozumu, ale neuhasiteľnou túžbou vtlačenou do srdca každého človeka. Je to poznanie, ktoré pochádza z lásky, lebo sme sa na našej ceste stretli s Božím Synom (porov. Encyklika Lumen fidei, 28). Ježiš z Nazaretu s nami kráča, aby nás svojim slovom a svojimi znameniami uviedol do hlbokého tajomstva Otcovej lásky. Toto poznanie silnie každým dňom istotou viery, že sme milovaní, a tak včlenení do zmysluplného plánu. Ten, kto miluje, chce stále viac poznať milovanú osobu, aby objavil bohatstvo, ktoré v sebe skrýva a ktoré sa každý deň vynára ako vždy nová skutočnosť.

Z toho dôvodu sa náš Katechizmus ukazuje vo svetle lásky ako skúsenosť poznania, dôvery a odovzdania sa tajomstvu. Katechizmus Katolíckej cirkvi pri načrtnutí štrukturálnych bodov vlastnej kompozície preberá text z Rímskeho katechizmu; osvojuje si ho, ponúkajúc ho ako kľúč k čítaniu a k aplikácii: «Celá podstata náuky a učenia musí byť nasmerovaná na lásku, ktorá nikdy nezanikne. Či sa totiž niečo predkladá veriť alebo dúfať, alebo konať, má sa v tom vždy tak odporúčať láska nášho Pána, aby každý zbadal, že všetky skutky dokonalej kresťanskej čnosti pochádzajú iba z lásky a nemajú iný cieľ, iba lásku» (KKC, č. 25).

V tomto horizonte myslenia by som rád pripomenul jednu tému, ktorá by mala mať v Katechizme Katolíckej cirkvi primeranejší priestor a jednotný s týmito vyjadrenými cieľmi. Mám na mysli trest smrti. Túto problematiku nemožno zúžiť čisto na pripomenutie historického učenia bez toho, aby vystúpil na povrch nielen vývoj doktríny v dielach posledných pápežov, ale tiež meniace sa povedomie kresťanského ľudu, ktorý odmieta súhlasný postoj voči trestu, ktorý ťažko uráža ľudskú dôstojnosť. 

Treba silne zdôrazniť, že odsúdenie na trest smrti je nehumánnym opatrením, ktoré ponižuje ľudskú dôstojnosť, nech by sa vykonal akýmkoľvek spôsobom. Sám osebe je v protiklade k Evanjeliu, pretože sa ním dobrovoľne prijíma rozhodnutie zlikvidovať ľudský život, ktorý je vždy posvätný v očiach Stvoriteľa a ktorého skutočným sudcom a ručiteľom je v konečnom dôsledku jedine Boh.

Nikdy a nijaký človek, «ani vrah, nestráca svoju osobnú dôstojnosť» (List prezidentovi Medzinárodnej komisie proti trestu smrti, 20. marca 2015), pretože Boh je Otec, ktorý vždy očakáva návrat syna, ktorý uvedomujúc si, že pochybil, prosí o odpustenie a začína nový život. Nikomu teda nemôže byť odňatý nielen život, ale ani samotná možnosť morálnej a existenciálnej záchrany, aby sa napravil v prospech komunity.

V uplynulých storočiach, keď sme boli konfrontovaní s nedostatočnosťou obranných prostriedkov a keď sociálna zrelosť ešte nepoznala svoj pozitívny rozvoj, uchýlenie sa k trestu smrti sa zdalo byť logickým dôsledkom aplikovania spravodlivosti, ktorej sa treba držať. Žiaľ, aj v samotnom Pápežskom štáte sme sa uchýlili k tomuto extrémnemu a neľudskému prostriedku, zanedbajúc prednosť milosrdenstva pred spravodlivosťou.

Postavme sa zodpovedne k minulosti a uznajme, že tieto prostriedky boli diktované viac zákonnou mentalitou ako kresťanskou. Starosť o zachovanie integrity moci a materiálneho bohatstva viedlo k preceneniu hodnoty zákona, brániac tak ísť do hĺbky v chápaní Evanjelia. Jednako, ak by sme dnes zostali neutrálnymi pred novými požiadavkami na znovupotvrdenie osobnej dôstojnosti, robilo by nás to viac vinnými.

Tu nestojíme pred nejakým rozporom s minulým učením, pretože obrana dôstojnosti ľudského života od prvého okamihu počatia až po prirodzenú smrť vždy nachádzala v učení Cirkvi svoj koherentný a smerodajný hlas. Harmonický vývoj doktríny si predsa však vyžaduje zanechať obrannú pozíciu argumentov, ktoré sa javia už rozhodne v protiklade k novému chápaniu kresťanskej pravdy.

Napokon, ako to už pripomínal sv. Vincent Lérinský: «Možno niekto povie: teda v Kristovej Cirkvi nebude nikdy žiaden pokrok náboženstva? Určite bude, a veľmi veľký. Ozaj, ktorý človek by bol taký zaujatý, tak proti Bohu, že by sa pokúšal tomu brániť?» (Commonitorium, 23.1, PL 50). Je nevyhnutné preto zopakovať, že akokoľvek ťažkým by mohol byť spáchaný zločin, trest smrti je neprijateľný, pretože útočí na nedotknuteľnosť a dôstojnosť ľudskej osoby.

«Cirkev vo svojom učení, živote a kulte zachováva a všetkým pokoleniam odovzdáva všetko, čím sama je, a všetko, čo verí» (Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 8). Konciloví otcovia nemohli nájsť lepší syntetický výraz na vyjadrenie podstaty a poslania Cirkvi. Nielen v „učení“, ale tiež v „živote“ a v „kulte“ sa kresťanom ponúka schopnosť byť Božím ľudom. S následnosťou slovies Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení vyjadruje dynamiku pochádzajúcu z procesu: «Táto tradícia sa zveľaďuje [...], rastie [...], neprestajne smeruje k plnosti Božej pravdy, kým sa na nej nesplnia Božie slová» (tamže).

Tradícia je živou skutočnosťou a iba čiastočné videnie môže chápať „poklad viery“ ako niečo statické. Božie slovo nemôže byť uložená v naftalíne, akoby išlo o starú prikrývku, ktorú treba chrániť proti parazitom! Nie. Božie slovo je dynamickou skutočnosťou, vždy živou, ktorá sa zveľaďuje a rastie, lebo smeruje k naplneniu, ktoré ľudia nemôžu zastaviť. Tento zákon pokroku podľa šťastného vyjadrenia sv. Vincenta Lérinského: «annis consolidetur, dilatetur tempore, sublimetur aetate» (Commonitorium, 23.9: PL 50), je špecifickou podmienkou pravdy zjavenej vo svojom bytí a odovzdávanej Cirkvou, a vôbec neznamená nejakú zmenu náuky.

Náuku nemožno uchovať bez toho, aby sa jej umožnilo napredovať, ani ju nemožno spájať s rigidným a nemenným výkladom bez toho, aby sa znižovalo pôsobenie Ducha Svätého. «Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov» (Hebr 1,1); «neprestajne sa zhovára s nevestou svojho Syna» (Dei Verbum, 8). Sme povolaní osvojiť si tento hlas v postoji «zbožného načúvania» (tamže, 1), umožniac tak nášmu cirkevnému životu napredovať s tým istým zápalom ako v počiatkoch, smerom k novým horizontom, ku ktorým nás chce Pán doviesť.

Ďakujem vám za toto stretnutie a za vašu prácu, prosím vám, modlitbe sa za mňa a zo srdca vás žehnám. Ďakujem.“  

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab, jb-

12/10/2017 17:30