Ranná homília pápeža Františka: Majme odvahu nasledovať Ježiša zblízka

Vatikán 3. októbra – Ježiš kráčal spolu s učeníkmi do Jeruzalema, lebo „sa napĺňali dni, v ktoré mal byť vzatý zo sveta“. Píše sa v úvode dnešného čítania z Lukášovho evanjelia (Lk 9,51-56), z ktorého čerpal inšpiráciu pre homíliu v Dome sv. Marty pápež František. Podľa slov Svätého Otca Ježiš koná predovšetkým dve veci: po prvé, „robí pevné rozhodnutie vydať sa na cestu“, teda prijíma Otcovu vôľu a kráča vpred, a po druhé, „oznamuje to svojim učeníkom“:  

„Len jediný raz si [Ježiš] dovolil požiadať Otca, aby trochu vzdialil tento kríž, v Olivovej záhrade: ,Otče – ak je to možné, vezmi odo mňa tento kalich. No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane’. Poslušný: to, čo chce Otec. Rozhodný a poslušný, nič viac. A takto až dokonca. Pán vstupuje do trpezlivosti... Je trpezlivý. Je to príklad kráčania; nielen zomrieť trpiac na kríži, ale kráčať v trpezlivosti.“     

Avšak stojac pred týmto Ježišovým rozhodnutím, pokračoval v kázni Svätý Otec František, pred cestou smerom do Jeruzalema a smerom ku krížu učeníci nenasledujú svojho Učiteľa. Svedčia o tom viaceré miesta v evanjeliách, ktoré pápež František zacitoval. Učeníci niekedy „nechápali, čo chcel [Ježiš] povedať alebo nechceli pochopiť, lebo boli vystrašení“. Inokedy „zakrývali pravdu“ alebo sa rozptyľovali „inými vecami“. Alebo, ako sa píše v dnešnom evanjeliu, „hľadali alibi, aby nemuseli rozmýšľať“ nad tým, čo sa má stať Pánovi:

„Ježiš [ostal] sám. Nikto ho nesprevádzal v tomto rozhodnutí, lebo nikto nechápal jeho tajomstvo. Tá opustenosť Ježiša na ceste smerom k Jeruzalemu: [bol] sám. A takto až do konca. Pomyslime na opustenie učeníkmi, na Petrovu zradu... Sám. Evanjelium nám hovorí, že sa mu zjavil len anjel z neba, aby ho utešil v Olivovej záhrade. Jedine táto spoločnosť. Sám.“     

Svätý Otec povzbudil veriacich v Dome sv. Marty, aby „dnes trochu premýšľali“ o Ježišovi, ktorý „nás tak veľmi miloval“, ktorý kráčal „osamotený ku krížu“, nepochopený svojimi. „Premýšľajme“, „hľaďme“; „ďakujme“ Ježišovi, poslušnému a odvážnemu, a „zhovárajme sa s ním“:

„Koľkokrát sa snažím robiť toľko vecí a nehľadím na Teba, ktorý si toto urobil pre mňa? Ktorý si vstúpil s trpezlivosťou – človek trpezlivý, trpezlivý Boh –, ktorý s toľkou trpezlivosťou toleruješ moje hriechy, moje zlyhania? Takto sa rozprávajme s Ježišom. On je rozhodnutý vždy kráčať vpred, nastaviť tvár. Ďakujme mu. Zastavme sa dnes na niekoľko minút – päť, desať, pätnásť – možno pred krížom alebo si Ježiša predstavme, ako rozhodne kráča smerom k Jeruzalemu a prosme o milosť mať odvahu nasledovať ho zblízka.“ -ej-