Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Od NIE k ÁNO

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 26. nedeľu cez rok A (Mt 21, 28-32): Od NIE k ÁNO

Písmo sväté je plné ľudí, ktorí povedali najprv svoje „nie“ a potom ho zmenili na svoje „áno“. Reálny život ich je ešte plnší. Menujme aspoň niektorých aj z jedného aj z druhého súdka. Z Písma nám vyčnieva napríklad Mojžiš, potom proroci Jonáš a Jeremiáš, ďalej pochybujúci Tomáš, márnotratný syn, či násilnícky Šavol. A ktovie, ako skončil bohatý mladík? Osobne si myslím, že aj on nakoniec dal Bohu svoje áno.

Čo sa týka ľudí z bežného života, tých je naozaj neúrekom. Uvediem tu iba tri „nie“, ktoré sa zmenili na „áno“. Všetky tieto príbehy – či z Písma alebo z reálneho života – majú jedného spoločného menovateľa, presne toho, ktorý sa nachádza aj v dnešnom evanjeliu: totiž, že minulosť nie je našou kliatbou. Minulosť nemusí byť naším osudom. Všetko sa dá zmeniť. Vo chvíli, keď svoje zátvrdlivé „nie“ zmeníme na „áno“, do nášho života začne prúdiť pokoj ako rieka a my zrazu nájdeme svoj domov.

Započúvajme sa do tých troch príbehov. Prvý je o mužovi, ktorého mnohí z nás určite poznáme. Mal šestnásť rokov, keď sa stal sirotou, keď mal osemnásť začal sa potulovať Európou, vedúc roztopašný a nemravný život. Keď mal dvadsať stal sa komunistom a potom v dvadsiatich štyroch reportérom novín New York Times. V dvadsiatich šiestich nastal obrat: stal sa trapistickým mníchom. „Jedného večera,“ píše tento mních, ktorého meno bolo Thomas Merton, „sa mi stala zvláštna vec. Ako keby som v jenom momente celý svoj život videl v celej jeho nahote. To, čo som videl, ma vydesilo k smrti. Videl som svoju dušu, ako sa rozkladá v biede a skazenosti. A jediné, čo si táto moja duša v tomto momente želala a to strašne, bolo ujsť z tohto všetkého preč. Sila tejto jej túžby bola taká silná, že som jej nevládal vzdorovať. A ja som sa po prvý raz v mojom živote začal modliť. A po prvý raz som povedal Bohu svoje „áno“ po toľkých „nie“.“

Druhý príbeh je o Eddym. Rozpráva ho jeden jeho spolužiak so seminára. „Keď Eddy nastúpil do seminára, porozprával nám, svojím spolužiakom svoj bolestný príbeh. Keď mal šesť rokov, jeho matka – veľmi zmätená mladá žena – sa rozhodla, že ho už nebude vychovávať ona, ale že ho odnesie do sirotinca. A tak aj urobila. Eddy si pamätá, ako stál zmätený aj s istou cudzou paňou, ktorá ho držala za ruku, na schodišti sirotinca a ako hľadel na svoju matku, ako mu so slzami v očiach máva naposledy z taxíka, ktorý ju odvážal preč. Zrazu ho premohol pocit opustenosti a hnevu. Vytrhol sa z ruky tej panej a rozbehol sa za taxíkom, bežal a kričal čo mu pľúca vládali: „Mama, mama, prečo si ma opustila. Nenávidím ťa. Mama, nenávidím ťa. Nikdy ti to neodpustím!“ Eddy na túto chvíľu nikdy nezabudol. Obraz matky, utekajúcej od neho v taxíku sa mu navždy vryl do pamäti.

Roky utekali. Eddy rástol a aj napriek chýbajúcim blízkym rodinným zväzkom, nikdy sa u neho nevyvinul ten známy pocit siroty, na ktorý deti z domova často po celý svoj život trpia. Bol jedným z tých obdivuhodných ľudí, ktorí sa k životu, nech si prežili čokoľvek, postavili ako k výzve. Ako mladík sa stal úspešným športovcom. Potom uznávaným ekonómom a audítorom. Nakoniec si sám založil svoju vlastnú audítorskú firmu. Po mnohých rokoch svojej úspešnej kariéry však kdesi v hĺbke svojho vnútra začal cítiť akúsi zvláštnu túžbu slúžiť ľuďom nejakým iným spôsobom, než tomu bolo doteraz. Po hlbšom rozlišovaní a porade s inými rozpoznal v sebe povolanie ku kňazstvu. Vstúpil teda do seminára a práve to bolo to miesto, kde sa spolu stretli,“ hovorí jeho spolužiak.

„Čas potom utekal a Eddy sa pohrúžil do svojich štúdií i do svojej vlastnej kňazskej formácie. Blížila sa vysviacka. A v tom Eddy urobil čosi, čo nás všetkých,“ hovorí spolužiak, „vskutku ohromilo. Jedného dňa zdvihol telefón a zavolal na číslo, po ktorom dlhý čas pátral. „Hallo?“, ozvalo sa z druhej strany. „Mama, to som ja, tvoj syn Eddy. Chcem ti povedať, že ťa milujem a že ti odpúšťam.“ Plakali obaja. Telefonát trval dlho. A bol to telefonát, ktorý konečne ukončil najdlhšiu naháňačku jeho života. Celých 35 rokov Eddy vo svojej mysli bežal za taxíkom a kričal za matkou, že jej nikdy neodpustí. Jeho „nie“ sa dnes konečne zmenilo na „áno“ a on mohol s pokojom v srdci pristúpiť k oltáru.“

Tretí príbeh, možno trocha bizarný, rozpráva istá rehoľná sestra, ktorá sa stará o starých, chorých a opustených ľudí v krízovom centre svojej rehole.

„Jedného dňa,“ hovorí, „sa pri dverách nášho centra objavila istá žena a prosila o prijatie. Volala sa Hela. Bola otrhaná a špinavá. V ruke držala uzavretú hliníkovú plechovku. Pozvala som ju dnu, vybavili sme nevyhnutné formality a ukázala som jej jej posteľ a ostatné priestory zariadenia. Zvláštne bolo, že tú plechovku mala stále pri sebe. Nech sme šli kamkoľvek, vždy ju mala vo svojich rukách. Zobrala si ju do jedálne, do kaplnky, do sprchy, dokonca i na WC a nakoniec aj do postele. Keď som sa jej spýtala, čo to je táto jej plechovka, iba krátko odsekla: „Je moja!“ „Tvoja? A nemohla by si mi povedať, čo je vo vnútri?“ „Nie. Dnes nie!“ Nechala som ju.

Dni utekali. Hela sa pomaly zabývala. Svojej plechovky sa však nikdy nevzdávala. Ona a jej plechovka to boli dve nerozlučné dvojičky. Všetky moje pokusy dostať z nej, čo v tej plechovke je a prečo ju stále nosí so sebou, boli márne. Až do jedného dňa.

Sedela sama v kútiku chodby a zdalo sa, že sa s plechovkou rozpráva. Prisadla som si a pýtam sa: „Hela, naozaj mi nepovieš, čo je v tej plechovke?“ „Je tam moja mama,“ hovorí. „Čóóó?“, vyrazilo zo mňa. „Ó, áno. To je popol mojej mamy. Vypýtala som ho z krematória. Viete, ja som moju mamu nikdy nestretla. Keď ma porodila a ja som mala dva dni hodila ma do odpadového koša. Tam ma našli ľudia. Celý život som sa takto pretĺkala. Až som sa rozhodla, že ju vyhľadám. Našla som ju, ťažko chorú na AIDS v nemocnici. Naše zvítanie bolo strašne bolestné. Strašne plakala. Povedala mi, že ma miluje. Deň na to zomrela. Ja som sa rozhodla, že chcem túto moju mamu, ktorá ma miluje, mať stále pri sebe. A preto som si jej popol vypýtala z krematória.“

Ďalší príbeh, kde „nie“ sa zmenilo na áno. „Nie“ matky svojej dcére, ktoré sa zmenilo na „áno“ aspoň v hodinu jej smrti. A to jej dcére stačilo, aby sa po prvý raz v živote cítila milovaná.

Brat, sestra, nejestvuje aj v tvojom živote nejaké „nie“, ktoré sa potrebuje konečne zmeniť na „áno“?