Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Svätý Otec \ Apoštolské cesty

Pápež František v Cartagene vyzval ku kultúrnej zmene a odsúdil drogovú zločinnosť

Svätý Otec pri záverečnej svätej omši svojej 20. apoštolskej cesty v Cartagene. Ceremoniár po jeho pravej ruke je slovenský kňaz Mons. Ján Dubina. - EPA

11/09/2017 11:02

Kolumbia 11. septembra – V nedeľu 10. septembra zakončil Svätý Otec František svoju apoštolskú návštevu Kolumbie mocným povzbudením všetkým obyvateľom krajiny odvážne „urobiť prvý krok“ k zmiereniu po dlhých desaťročiach konfliktov.

Pri záverečnej svätej omši, ktorú Svätý Otec slávil v pobrežnej zóne Cartageny za polmiliónovej účasti veriacich, svoju homíliu zameral na evanjeliové motívy k angažovanosti za dôstojnosť človeka a ľudské práva.

Pápež ostro odsúdil drogovú zločinnosť a ďalšie formy moderného otroctva. Ako vzory kresťanského postoja v zápase s pošliapavaním ľudskej dôstojnosti pripomenul sv. Petra Klavera a sv. Máriu Bernardu Bütlerovú, ktorí na pôde Cartageny zasvätili svoj život službe vydedencom.

Zmierenie po rokoch konfliktov musí v Kolumbii podľa pápeža Františka vychádzať nielen od inštitúcií, ale aj iniciatívne zdola, na úrovni medziosobných a komunitných vzťahov. V procese národného zmierenia má podľa jeho slov rozhodujúcu úlohu samotný ľud, aby sa dosiahla skutočná kultúrna zmena.

Po slávení omše sa Svätý Otec presunul na cartagenské letisko, odkiaľ sa po rozlúčkovej ceremónii vydal na spiatočný let do Ríma. Jeho prílet sa očakáva o 12:40 na medzinárodnom letisku Ciampino. -jb-

Homília Svätého Otca pri svätej omši v Cartegene v nedeľu 10. septembra 2017

„Dôstojnosť človeka a ľudské práva“

V tomto meste, ktoré bolo nazvané „hrdinským“ pre svoju vytrvalosť, s akou si pred 200 rokmi bránilo dosiahnutú slobodu, slávim poslednú eucharistiu počas tejto cesty. Okrem toho už 32 rokov je Cartegena de Indias v rámci Kolumbie ústredným miestom pre ľudské práva, keďže celý národ má v úcte skutočnosť, že «vďaka misionárskej skupine zloženej z jezuitských kňazov Petra Klavera (Pedro Claver y Corberó), Alonsa de Sandovala a brata Nicolása Gonzálesa, sprevádzaných mnohými synmi mesta Cartagena de Indias sa v 17. storočí zrodil uvedomelý záujem o uľahčenie situácie utláčaných tej doby, čiže predovšetkým otrokov, pre ktorých požadovali úctu a slobodu» (Kongres Kolumbie, 1985, zákon 98, čl. 1).

Tu vo Svätyni sv. Petra Klavera, kde sa nepretržite a systematicky uskutočňujú kontakty, reflexia a kontrola rozvíjania a dodržiavania ľudských práv v Kolumbii, nám dnes Božie slovo hovorí o odpustení, napomenutí, spoločenstve a modlitbe.

Vo štvrtej reči v rámci Matúšovho evanjelia sa Ježiš prihovára nám, ktorí sme sa rozhodli dbať o spoločenstvo, ktorí oceňujeme život vo vzájomnosti a snívame o projekte, ktorý zahrnie všetkých. Tento text (Mt 18,15-20) nasleduje po stati o dobrom pastierovi, ktorý zanechá 99 oviec, aby šiel hľadať tú stratenú, a vôňa tejto atmosféry preniká celú reč, ktorú sme práve počuli. Nikto nie je tak stratený, aby nebol hodný našej starostlivosti, našej blízkosti a nášho odpustenia. Z tejto perspektívy sa teda rozumie, že určitý nedostatok, určitý hriech spáchaný jedným človekom je výzvou pre všetkých, ale kladie nároky v prvom rade na obeť hriechu onoho brata; táto je pozvaná prevziať iniciatívu, aby ten, ktorý jej spôsobil zlo, nebol stratený. Chopiť sa iniciatívy... kto sa ujíma iniciatívy, je vždy ten odvážnejší.

Počas týchto dní som počul mnohé svedectvá ľudí, ktorí vyšli v ústrety tým, ktorí im ublížili. Strašné zranenia, ktoré som mohol vnímať na ich vlastnom tele; nenapraviteľné straty, pri ktorých sa ešte i dnes tlačia slzy do očí, a napriek tomuto títo ľudia vykročili, urobili prvý krok po ceste odlišnej od tých doposiaľ prejdených. Pretože Kolumbia už desaťročia hľadá pokoj, pokúša sa o to, a ako učí Ježiš, nestačilo, že sa dve strany priblížili, viedli dialóg; bolo potrebné, aby vstúpili mnohí ďalší účastníci do tohto dialógu odčiňujúceho hriechy. «Ak ťa tvoj brat nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch» (porov. Mt 18,16), hovorí nám Pán v evanjeliu.

Naučili sme sa, že tieto cesty zmierovania, prevahy rozumu nad pomstou, chúlostivého súladu medzi politikou a právom, nesmú prekážať v procese, ktorý koná samotný ľud. Nepostačuje vytváranie právnych rámcov a inštitucionálnych dohôd medzi politickými alebo ekonomickými skupinami dobrej vôle. Ježiš nachádza riešenie na vykonané zlo v osobnom stretnutí strán. Okrem toho je vždy dobré zapojiť do našich mierových procesov skúsenosti z tých oblastí, ktoré sa v mnohých prípadoch dávali mimo povšimnutia, aby tak práve ľudské komunity udávali tón procesom kolektívnej pamäte. «Hlavným protagonistom a historickým subjektom tohto procesu je ľud a jeho kultúra, nie nejaká trieda, frakcia, skupina či elita. Všetok ľud a jeho kultúra. Nepotrebujeme projekt niekoľkých zameraný na niekoľkých alebo projekt osvietenej či zástupnej menšiny, ktorá sa zmocňuje kolektívneho cítenia. Ide tu o dohodu pre spoločný život, o sociálny a kultúrny pakt» (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 239).

Môžeme výrazne prispieť k tomuto novému kroku, ktorý chce Kolumbia urobiť. Ježiš nám ukazuje, že táto cesta opätovného začlenenia do spoločnosti začína v dialógu medzi štyrmi očami. Nič nemôže nahradiť toto odčiňujúce stretnutie, žiaden kolektívny proces nás neoslobodzuje od výzvy, ktorou je vzájomné stretnutie, vysvetlenie a odpustenie. Hlboké historické zranenia si nutne vyžadujú inštancie, kde sa zadosťučiní spravodlivosti, kde sa umožní obetiam spoznať pravdu, škoda sa patrične nahradí a bude sa reagovať s jasnosťou, aby sa vylúčilo opakovanie takýchto zločinov. Ale pri tomto všetkom zostávame ešte len na prahu kresťanských požiadaviek.  Od nás kresťanov sa žiada, aby sme „počínajúc zdola“ vytvárali kultúrnu zmenu: na kultúru smrti, násilia, odpovedáme kultúrou života, stretnutia. To už hovoril spisovateľ, ktorý patrí rovnako vám ako aj všetkým: «Táto kultúrna katastrofa sa nemôže napraviť ani guľkami ani peniazmi, ale výchovou k mieru, budovanému s láskou na troskách rozpálenej krajiny, kde vstávame skoro ráno, aby sme pokračovali vo vzájomnom zabíjaní... legitímnou pokojnou revolúciou, ktorá nasmeruje v prospech života tú obrovskú kreatívnu energiu, ktorú sme skoro dve storočia používali na vzájomné ničenie, a ktorá uplatní a vyzdvihne prevahu fantázie» (Gabriel García Márquez, Posolstvo o mieri, 1998).

Koľko sme vykonali v prospech stretnutia, v prospech pokoja? Koľko sme zanedbali a tak dovolili, aby sa brutalita stelesnila v živote nášho ľudu? Ježiš nám prikazuje konfrontovať sa s tými modelmi správania, s tými životnými štýlmi, ktoré poškodzujú telo spoločnosti, ktoré ničia komunitu. Koľko krát sa ako čosi „normálne“ berú násilné procesy, sociálne vylúčenie, bez toho, aby sme pozdvihli hlas či ruky v prorockom geste obvinenia! Popri Petrovi Klaverovi boli tisíce kresťanov, mnohí z nich boli zasvätenými osobami... len hŕstka ľudí začala ísť proti prúdu – budovať kultúru stretnutia. Svätý Peter Klaver vedel obnovovať dôstojnosť a nádej státisícov černochov a otrokov, ktorí prichádzali v absolútne neľudských podmienkach, plní hrôzy, zbavení všetkej nádeje. Nebol držiteľom renomovaných akademických titulov, dokonca sa tvrdilo, že bol intelektovo „podpriemerný“, avšak bol „géniom“ v žití Evanjelia naplno, v stretávaní sa s tými, ktorých ostatní pokladali len za odpad. O niekoľko storočí neskôr stopu tohto misionára a apoštola zo Spoločnosti Ježišovej nasledovala sv. Mária Bernarda Bütlerová, ktorá zasvätila svoj život službe chudobným a odsunutým na okraj v tomto istom meste Cartagene.[1]

Vo vzájomnom stretnutí objavujeme naše práva, obnovujeme  život, aby sa opäť stal autenticky ľudským. «Spoločný domov všetkých ľudí sa musí naďalej budovať na správnom chápaní univerzálneho bratstva a na rešpekte voči posvätnosti každého ľudského života, života každého muža a každej ženy; života chudobných, starých, detí, chorých, nenarodených, nezamestnaných, opustených, tých, čo sú posudzovaní ako súci na vyradenie, pretože sa nepovažujú za iné než iba čísla tej či onej štatistiky. Spoločný domov všetkých ľudí sa musí budovať aj na chápaní istej posvätnosti stvorenej prírody.» (Príhovor v sídle OSN, 15. septembra 2015).

Aj Ježiš v evanjeliu nás upozorňuje na možnosť, že sa ten druhý uzavrie, odmietne sa zmeniť, bude zotrvávať vo svojom zle. Nemôžeme poprieť, že existujú ľudia, ktorí zotrvávajú v hriechoch, ktoré ubližujú spolužitiu a komunite: «Mám na mysli zdrvujúcu tragédiu drog, z ktorej zisky privádzajú na posmech morálne i občianske zákony» (porov. Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 2014, 8); toto zlo zasahuje priamo dôstojnosť ľudskej osoby a postupne rozbíja obraz, ktorý v nás Stvoriteľ sformoval. Odsudzujem s rozhodnosťou túto pliagu, ktorá vyhasila toľké životy a je podporovaná a živená ľuďmi bez škrupúľ. Neslobodno sa zahrávať so životom našich bratov, ani manipulovať s ich dôstojnosťou. Apelujem, aby sa hľadali spôsoby ako skoncovať s drogovým obchodom, ktorý robí len jediné: rozsieva smrť a deštrukciu, zotínajúc toľké nádeje a nivočiac toľké rodiny.         

Myslím aj na iné drámy: «na devastáciu prírodných zdrojov a prebiehajúce znečistenie, ako aj drámu vykorisťovania práce. Myslím na nelegálne peňažné obchody a na finančné špekulácie, ktoré často nadobúdajú koristnícky a škodlivý charakter v celých ekonomických a spoločenských systémoch, vystavujúc chudobe milióny ľudí. Myslím aj na prostitúciu, ktorá každý deň žne mnohé nevinné obete, predovšetkým medzi tými najmladšími, ktorým kradne budúcnosť. Mám na mysli ohavný obchod s ľuďmi, zločiny proti mladistvým a ich zneužívanie, hrôzu otroctva, stále prítomného v mnohých častiach sveta, ako aj na často prehliadanú tragédiu migrantov, ktorí sú obeťami nedôstojnej ilegálnej manipulácie» (porov. Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 2014, 8), ba dokonca sa špekuluje aj o istej pacifistickej „sterilnej legálnosti“, ktorá neberie do úvahy človečenstvo brata, ktorý je Kristovým telom. Aj preto musíme byť pripravení a pevne postavení na princípoch spravodlivosti, ktoré nič neuberú láske. Nie je možné spolunažívať v mieri bez toho, aby sme prichádzali do kontaktu s tým, čo korumpuje život a útočí naň. História nás žiada vziať na seba definitívny záväzok obhajoby ľudských práv, tu, v Cartagene de Indias, na mieste, ktoré ste si sami zvolili za celonárodné ústredie ich ochrany.

Nakoniec Ježiš nás pozýva spoločne sa modliť, aby naša modlitba bola „symfonickou“, s osobnými tónmi, rôznymi dôrazmi, ale ktorá sa svorným spôsobom dvíha do jednotného volania. Som si istý, že dnes sa spoločne modlíme za oslobodenie tých, čo žili v pomýlenosti, a nie za ich zničenie, za spravodlivosť a nie za odplatu, za odčinenie v pravde, a nie v zábudlivosti. Modlime sa, aby sme vyplnili motto tejto cesty: «Urobme prvý krok!», a aby bol tento prvý krok v spoločnom smere.

„Urobiť prvý krok“ je predovšetkým ísť v ústrety iným s Kristom, Pánom. A on nás žiada vždy urobiť rozhodný a pevný krok smerom k bratom, vzdajúc sa nárokovania si odpustenia bez toho, aby sme sami odpustili, lásky bez toho, aby sme sami milovali. Ak chce Kolumbia stabilný a trvalý mier, musí bezodkladne urobiť krok týmto smerom, to znamená k spoločnému dobru, k rovnosti, k spravodlivosti, k rešpektu voči prirodzenosti človeka a k jeho potrebám. Len ak pomôžeme rozviazať uzly násilia, rozmotáme zložité klbko konfliktov: žiada sa od nás urobiť krok k stretnutiu s bratmi, majúc odvahu k naprávaniu, ktoré nechce vylučovať, ale integrovať. Žiada sa od nás, aby sme boli, a to s láskou, pevní v tom, z čoho nemožno zjednávať ústupky; koniec koncov, nevyhnutné je budovať pokoj, «rozprávať nie jazykom, ale rukami a činmi» (sv. Peter Klaver) a zdvihnúť spoločne zrak k nebu: On je schopný rozuzliť to, čo sa pre nás zdá byť nemožné, On nás prisľúbil sprevádzať až do konca vekov, On nenechá neplodnou takú veľkú snahu.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab, jb-
 

[1] Aj ona mala inteligenciu lásky a vedela nachádzať Boha v blížnom. Ani jeden z nich nezostal paralyzovane stáť pred nespravodlivosťou a ťažkosťami. Pretože «niektorí sa na konflikt len pozrú a idú ďalej, akoby sa nič nestalo; umyjú si ruky, aby mohli pokračovať vo vlastnom živote. Iní do konfliktu vstúpia takým spôsobom, že sa stanú jeho väzňami; stratia horizont a svoj vlastný zmätok i nespokojnosť projektujú voči inštitúciám, čím znemožňujú jednotu. Existuje však ešte tretí spôsob, ktorý je na riešenie konfliktov najvhodnejší. Jeho obsahom je konflikt prijať a strpieť; vyriešiť ho a premeniť na ohnivko spájajúce s novým procesom.» (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 227).

 

11/09/2017 11:02