Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Zatvrdilé srdce

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 23. nedeľu cez rok A (Mt 18, 15-20): Zatvrdilé srdce

Nestalo sa vám, milí priatelia, že ste sa ocitli v situácii, kedy ste vedeli, že by ste mali čosi cítiť a vy ste necítili vôbec nič? Boli ste ako stvrdnutá koža na vašich chodidlách; môžete do nej pichať ihlou koľko chcete, necítite nič. O človeku, ktorý necíti nič, hovoríme že je bezcitný a že má tvrdé srdce. Je to človek, do ktorého nepreniká už nič. Jeho srdce stratilo schopnosť naladiť sa aj na ľudí aj na Boha a  od nich prijímať podnety k nevyhnutným zmenám vo svojom živote. Ježiš takého jedného spomína v dnešnom evanjeliu. Je to človek, ktorý bol v sebe uzavretý tak, že odmietol počúvať úplne každého. Jeho myseľ bola vzdorovitá, jeho vnútro pyšné, jeho srdce tvrdé. Škoda, jeho tvrdé srdce mu je k ničomu; užitočné nám je len srdce citlivé. Preto sa nečudujme tomu, čo nám prízvukuje Kniha prísloví: „Veľmi stráž svoje srdce, lebo z neho (vyvierajú) žriedla života (4, 23) a čo nás necháva štyri krát opakovať dnešná liturgia slova v žalme po prvom čítaní: „Pane, daj, aby sme počúvali tvoj hlas a nezatvrdzovali si srdcia.“

Aké sú znaky, že máme tvrdé srdce? Spomeniem ich päť. Prvý znak: Odmietaš sa s ľuďmi rozprávať o sebe. Sv. Pavol hovorí: „Pre vás, Korinťania, otvorili sa naše ústa a rozšírilo naše srdce. Nie v nás máte málo miesta, ale vo svojom srdci máte málo miesta. Hovorím ako svojim deťom: odvďačte sa takisto, rozšírte sa aj vy.“ (2 Kor 6, 11-13). Jedným z najistejších znakov, že tvoje srdce je tvrdé je to, že nie si s nikým ochotný zapojiť sa do rozhovoru o nejakej vážnej téme. Akonáhle niekto začne pred tebou rozprávať o téme, ktorá je pre teba citlivá, rozhovor ukončíš. Je normálne, že každý z nás máme témy, o ktorých nám nie je ľahké rozprávať. No nie je normálne, keď sa uzatvoríme pred všetkým, čo by nám čo len troška mohlo ísť pod kožu.

O čo tu ide je otázka, či sa chceme dať ľuďom spoznať, alebo chceme zostať pred nimi úplne skrytí. Otvoriť svoje srdcia ľuďom dokorán, samozrejme nie je vždy dobrým riešením. No neotvárať svoje srdcia nikdy pred nikým bude v konečnom dôsledku znamenať, že v živote ostaneme sami – bez priateľov a bez skutočných vzťahov.

Aké tu je riešenie? Neboj sa zraniteľnosti. Nemaj strach otvoriť svoje srdce pre niekým. Nie pred každým! Iba pred niekým; tak, ako to odporúča dnešné evanjelium. A nehovorte len o počasí.

Druhý znak tvrdého srdca: Neprijímaš od nikoho rady. Nestalo sa ti niekedy, že ti viacerí známi poradili to isté a to dokonca v ten istý deň, a ty si aj napriek tomu ich rady odmietol? Žiadať priateľa o radu je jedným zo základných princípov nachádzajúcich sa vo sv. Písme. A predsa medzi ľuďmi nič nie je častejšie, ako šmahom ruky odmietnuť čokoľvek, čo by im mohlo uľahčiť a vylepšiť ich život, alebo čo by im mohlo pomôcť, aby neskončili v problémoch.

Čo je riešením? Riešením je pokora. V koľkých nepríjemnostiach sme nemuseli skončiť, keby sme tvárou-tvár ľuďom, ktorí to s nami myslia dobre prehltli svoju pýchu a vypočuli si ich dobre mienenú radu.

Tretí znak tvrdého srdca: Nie si schopný milovať nikoho. Poznal som človeka, ktorý býval vcelku milý a príjemný. Lenže to sa začalo meniť. Postupne sa stával hrubším, nejpríjemnejším a sarkastickejším. Ľudia, ktorí ho poznali, mu to vraveli. Nebolo to k ničomu.

Takéto niečo sa môže stať každému z nás. Je to stvrdnutie srdca, ktorého príčinou je prílišné upriamenie sa na seba. Každý z nás má sklon zamotať sa v sebe a skončiť v úplnej zahľadenosti do seba a v drsnom egoizme. Potreby iných nás budú iba znervózňovať a rozčuľovať. Ak teda zistíš, že na ľudí okolo seba si nevrlý a nepríjemný, vedz, že tvoj život začal ovládať egoizmus.

Aké je riešenie? Dobročinná láska. Rozšír si svoje srdce. Začni nielen brať, ale aj dávať. Nebuď ako škrečok, ktorý si uchmatne to najlepšie a odnesie do svojho úkrytu. Nauč sa zriekať sa vecí a o ľudí sa aj starať. A uvidíš, tvoje srdce ti znova zmäkne.

Štvrtý znak tvrdého srdca: Nedokážeš sa tešiť z úspechov iného, ale iba zo svojich. Pozrime sa, čo píše o tom sv. Pavol: „Veď ja som najmenší z apoštolov. Ba nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu cirkev. Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna. Veď som pracoval viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť so mnou.“ (1 Kor 15, 9-10). Pavol bol veľmi ambiciózny človek. Rád vynikal. Toto mu spôsobovalo nemálo problémov, no neskôr si ho Boh našiel a dorástol k tomu, že za všetkým úspechom, či svojím alebo iných videl prácu a dielo Božie.

Nič tak neničí charakter človeka a máločo mu zatvrdzuje srdce tak slepo ako, keď iným závidí ich úspechy. Namiesto toho, aby sa z nich tešil a ich obdivoval, svoju energiu vkladá do túžby, aby títo ľudia v niečom zlyhali.

Aké je tu riešenie? Dobromyseľný obdiv. Božie slovo nás na mnohých miestach učí (napr. Flp 2, alebo Žalm 73) a ľudskú skúsenosť dokazuje, akým šťastným sa človek stáva, keď sa naučí tešiť sa a vychutnávať úspechy iných. Okrem toho, že ho majú ľudia radi, v tomto všetkom získava inšpiráciu aj pre rozvoj svojich vlastných darov.

Piaty znak tvrdého srdca: Máš otupené svedomie. List Efezanom popisuje stav takéhoto človeka takto: „Preto hovorím a dosvedčujem v Pánovi: Už nežite, ako žijú pohania, v márnosti svojho zmýšľania, so zatemneným rozumom, odcudzení Božiemu životu pre nevedomosť, ktorá sa ich zmocnila, a pre zaslepenosť [zatvrdnutosť] ich srdca. Oni otupeli a oddali sa necudnosti a nenásytne žiadostivo páchajú každú nečistotu.“ (Ef 4, 17-19.) Tento posledný znak toho, že naše srdce je otupené je zo všetkých piatich snáď najdesnejší. A ako vidíme, jeho ovocie nie je ani trocha príťažlivé.

Normálnym pravidlom je, že keď človek vykoná niečo, čo je proti jeho svedomiu, pocíti pocit viny a hanby. Úlohou týchto dvoch pocitov je priviesť nás naspäť k Bohu. No citlivosť voči hanbe a vine sa môže aj stratiť a to postupným zľahčovaním a ospravedlňovaním si toho, čo sme spravili. Keď sa tak stane, máš problém! Spáchaš hriech, dosť často veľmi ťažký, a ty necítiš nič. Namiesto alarmu príde apatia.

Dôsledkom takéhoto stavu je to, čo hovorí Pavol v liste Efezanom: „strata citlivosti, oddanie sa zmyselnosti a záľuba vo všetkom čo je nečisté“ (voľné parafrázovanie v. 19). A tieto veci sa budú iba zhoršovať, lebo náš apetít je neuhasiteľný.     

Aké je riešenie? Tento stav nie je ľahké zmeniť, no riešenie predsa jestvuje: je to skutočné a dôsledné pokánie.

Milý brat a sestra, tak čo? Máš či nemáš tvrdé srdce? Ak nie, ďakuj zaň Bohu a chráň si ho aby nestvrdlo. Ak áno, možno bolo by na čase, aby si s tým čosi robil.