Tretí deň pápeža Františka v Kolumbii - Medellín: „Kresťanský život ako učeníctvo“

Homília Svätého Otca Františka pri svätej omši v Medellíne na letisku Enrique Olaya Herrera 9. septembra 2017

„Život kresťana ako učeníctvo“

Drahí bratia a sestry!

Vo štvrtok, počas sv. omše v Bogote sme počuli ako Ježiš povolal svojich prvých učeníkov; dnešná stať Evanjelia podľa Lukáša, ktorú otvára predošlý príbeh, vrcholí v povolaní Dvanástich. Čo nám Evanjelisti medzi týmito dvomi udalosťami pripomínajú? Pripomínajú, že cesta nasledovania si od prvých Ježišových učeníkov vyžadovala veľké úsilie o očistu. Niektoré predpisy, zákazy a príkazy im dávali pocit istoty; plnenie určitých rituálov a praktík ich oslobodzovalo od nepokoja pýtať sa: Čo sa páči nášmu Bohu? Ježiš, Pán, im ukazuje, že poslúchať znamená kráčať za ním, a že týmto spôsobom budú mať pred sebou malomocných, ochrnutých a hriešnikov. Tieto skutočnosti si vyžadovali oveľa viac ako len vlastniť recept, stanovenú normu. Učili sa, že ísť za Ježišom znamená iné priority, iné uvažovanie pre službu Bohu.

Pre Pána - ako aj pre prvé spoločenstvo – je mimoriadne dôležité, aby sme my všetci, čo sa nazývame učeníkmi nelipli na určitom štýle, na určitých praktikách, ktoré nás priblížia skôr k životnému prístupu niektorých vtedajších farizejov, než k tomu Ježišovmu. Sloboda Ježiša je v protiklade s chýbajúcou slobodou učiteľov Zákona tej doby, ktorí boli paralyzovaní striktným výkladom a praktizovaním Zákona. Ježiš sa nezastavuje nejakom zdanlivo „korektnom“ plnení [Zákona]; on privádza Zákon k jeho naplneniu, k svojej plnosti, a preto nás chce nasmerovať k takému štýlu nasledovania, ktorý predpokladá ísť k podstate, obnoviť sa a zaangažovať sa. Sú to tri prístupy, ktoré musíme formovať v našom živote učeníkov.

Po prvé, ísť k podstate. Nemyslí sa tým „skoncovať so všetkým“, skoncovať s tým, čo nám nesedí, lebo ani Ježiš neprišiel „Zákon zrušiť, ale ho naplniť“ (porov. Mt 5,17); ide skôr o to, aby človek išiel do hĺbky; k tomu, čo má význam a hodnotu pre život. Ježiš učí, že vzťah s Bohom nemôže byť chladným priľnutím k normám a zákonom, o to menej len plnením istých vonkajších úkonov, ktoré nevedú k skutočnej zmene života. Ani naše učeníctvo (bytie učeníkmi) nemôže byť motivované len istou zvykovosťou, tým, že máme krstný list, ale musí vychádzať zo živej skúsenosti s Bohom a jeho láskou.

Byť učeníkom nie je niečo statické, ale neustály pohyb smerom ku Kristovi; nie je to iba prilipnutie k obsahom nejakej náuky, ale skúsenosťou priateľskej, živej a činnej prítomnosti Pána, permanentným učením sa cez počúvanie jeho Slova. A toto Slovo, ako sme to počuli, sa uplatňuje v konkrétnych potrebách našich bratov: buď je to hlad tých naokolo, ako to zaznelo v dnešnom texte (porov. Lk 6,1-5), alebo choroba, ako to Lukáš podáva v ďalšej časti.

Druhé slovo: obnoviť sa. Tak ako Ježiš „otriasol“ učiteľmi Zákona, aby sa dostali zo svojej skostnatenosti, teraz aj samotnou Cirkvou „trasie“ Duch Svätý, aby zanechala svoje pohodlia a svoje naviazanosti. Obnova nám nemá naháňať strach. Cirkev je vždy v procese obnovy ­– Ecclesia semper reformanda. Neobnovuje sa z vlastného rozmaru, ale robí to „upevnená a stála vo viere, neodkloniteľná od nádeje Evanjelia, ktoré počula“ (porov. Kol 1,23). Obnova si vyžaduje obetu a odvahu, nie aby sme sa cítili lepšími či bezchybnými, ale aby sme lepšie odpovedali na volanie Pána. Pán nad sobotou, ktorý je zmyslom existencie všetkých našich prikázaní a predpisov, nás pozýva starostlivo zvažovať normy, keď je v hre jeho nasledovanie; keď jeho otvorené rany, jeho výkrik hladu a smädu po spravodlivosti na nás naliehajú a vyžadujú si od nás nové odpovede. V Kolumbii jestvuje veľa situácií, ktoré žiadajú od učeníkov spôsob života podľa Ježiša, zvlášť lásku pretlmočenú do činov nenásilia, zmierenia a pokoja.

Tretie slovo: zaangažovať sa. Hoci sa to pre niekoho môže zdať ako zašpinenie sa, zamazanie sa. Tak ako Dávid a jeho družina, ktorí vstúpili do chrámu, lebo boli hladní a ako Ježišovi učeníci, ktorí vošli do obilného poľa a jedli klásky, tak sa i dnes od nás žiada, aby sme rástli v odvahe, v evanjeliovej odvahe, ktorá vychádza z vedomia, že sú mnohí, čo majú hlad, hlad po Bohu – koľkí ľudia majú hlad po Bohu! –, hlad po dôstojnosti, lebo toho boli pozbavení. A kladiem si otázku, či azda hlad po Bohu u toľkých ľudí nenastáva preto, že sme ich takto pozbavili práve my naším postojom. A ako kresťania im máme pomáhať sýtiť sa Bohom; nesťažovať, ako sa to stáva, či zakazovať im toto stretnutie. Bratia, Cirkev nie je akási colnica. Žiada si mať otvorené dvere, pretože srdce jej Boha je nielen otvorené, ale je prebodnuté láskou, ktorá na seba prijala bolesť.

Nemôžeme byť ako kresťania tými, čo neustále zdvíhajú ceduľu „zákaz vstupu“, ani nesmieme považovať tento priestor za naše súkromné vlastníctvo, prisvojujúc si niečo, čo vôbec nie je naše. Cirkev nie je naša, bratia, je Božia; on je pánom chrámu i žatvy; pre všetkých je tu miesto, všetci sú pozvaní, aby si tu a medzi nami našli svoju obživu. Všetci. A ten, ktorý pripravil svadbu pre svojho syna, posiela pozývať všetkých: zdravých i chorých, dobrých i zlých. Všetkých.

My sme iba obyčajnými „služobníkmi“ (porov. Kol 1,23) a nemôžeme byť tými, čo prekážajú takémuto stretnutiu. Naopak, Ježiš nás žiada, tak ako žiadal svojich učeníkov: „Vy im dajte jesť“ (Mt 14,16); toto je naša služba. Jesť Boží chlieb, jesť Božiu lásku, jesť chlieb, ktorý nám pomáha prežiť. Dobre to pochopil Peter Claver (Klaverský), ktorého si dnes pripomíname v liturgii a ktorého si zajtra uctím v Cartagene. „Navždy otrok černochov“, to bolo mottom jeho života, lebo pochopil ako Ježišov učeník, že nemôže zostať ľahostajným voči utrpeniu tých najopustenejších a hanobených svojej doby, ale že musí niečo urobiť, aby ho zmiernil.

Bratia a sestry, Cirkev v Kolumbii je povolaná, aby sa zasadila s väčšou odvahou za formáciu učeníkov-misionárov, ako sme na to poukázali my biskupi, zhromaždení v Aparecide (v roku 2007). Učeníkov, ktorí dokážu vidieť, posúdiť a konať, tak ako to navrhoval latinskoamerický dokument, ktorý sa zrodil práve tu, v týchto krajoch (porov. Medellín, 1968). Učeníkov-misionárov, ktorí dokážu vidieť, bez dedičnej krátkozrakosti; ktorí preverujú skutočnosti Ježišovými očami a srdcom, a tak ich posudzujú. A ktorí riskujú, konajú, zasadzujú sa.

Prišiel som až sem práve pre to, aby som vás utvrdil vo viere a nádeji v Evanjelium: zostaňte pevní a slobodní v Kristovi. Pevní a slobodní v Kristovi, pretože každá pevnosť v Kristovi dáva slobodu. Tak, aby ste o ňom premýšľali vo všetkom, čo robíte; objímte zo všetkých svojich síl nasledovanie Ježiša, poznávajte ho, nechajte sa Ním povolať a vyučovať, vyhľadávajte ho v modlitbe a nechajte sa ním vyhľadať pri modlitbe; ohlasujte ho s veľkou radosťou.

Prosme, na príhovor našej Matky, Panny Márie „z Candelarie“, aby nás sprevádzala na našej ceste učeníkov, aby sme, odovzdajúc svoj život Kristovi, boli jednoducho misionármi, ktorí prinášajú všetkým svetlo a radosť Evanjelia všetkým národom.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, jb-