Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Svätý Otec \ Apoštolské cesty

Pápež v homílii vo Villavicencio: Zmierenie musí byť konkrétne, nie abstraktné

Pápež zdraví veriacich, ktorí sa zišli vo Villavicencio na omšu spojenú s blahorečením miestneho biskupa a kňaza (Kolumbia, 8. septembra 2017) - AP

08/09/2017 16:43

Kolumbia 8. septembra – Svätý Otec dnes v rámci svojej 20. apoštolskej cesty v Kolumbii odletel z Bogoty do viac než pol miliónového mesta Villavicencio, ktoré sa nachádza takmer 90 kilometrov na juh od hlavného mesta Kolumbie. Petrovho nástupcu už od ranných hodín napriek zlému počasiu očakával na priestranstve Catama takmer pol miliónový zástup veriacich.

Na úvod liturgie pápež vyhlásil za blahoslavených biskupa Araucy Mons. Jesúsa Emilia Jaramilla, zavraždeného v roku 1989 ľavicovými povstalcami zo skupiny Národná oslobodzovacia armáda (ELN) a kňaza Pedra Maríu Ramíreza Ramosa, známeho tiež ako farár z Armera, zavraždeného pre svoju vieru v roku 1948.

Mottom dnešného dňa je „Zmierenie s Bohom, s Kolumbijčanmi a s prírodou“, ktoré sa ako červená niť tiahlo homíliou pápeža Františka. Svätý Otec hneď na úvod pripomenul, že Cirkev dnes slávi sviatok Narodenia Panny Márie, z ktorej „sa zrodilo slnko spravodlivosti, Kristus, náš Boh“

„Sviatok Narodenia Panny Márie vrhá svoje svetlo na nás tak, ako zlatisté svetlo úsvitu osvecuje širokú kolumbijskú rovinu, nádhernú krajinu, do ktorej bránou je Villavicencio, ako aj na bohatú rozmanitosť jej domorodých národov.

Mária je prvá žiara, ktorá zvestuje koniec noci a najmä blížiaci sa deň. Jej narodenie nám dáva tušenie o milujúcej, nežnej a súcitnej iniciatíve lásky, ktorou sa Boh skláňa až k nám, a povoláva nás do obdivuhodnej zmluvy s ním, ktorú nič a nikto nemôže zničiť.“

Svätý Otec našiel podnet k svojej úvahe aj v dnešnom Evanjeliu podľa Matúša (Mt 1,1-16. 18-23), ktoré hovorí o Ježišovom rodokmeni. Ten podľa pápežových slov „nie je iba akýmsi zoznamom mien, ale živými dejinami ľudu, s ktorým Boh putoval a stanúc sa jedným z nás nám chcel oznámiť, že v jeho krvi prúdia dejiny spravodlivých i hriešnikov“:

„Tento dlhý zoznam nám hovorí, že sme malou súčasťou jedných veľkých dejín a pomáha nám nedomáhať sa prehnanej potreby vyniknúť, pomáha nám odolať lákadlám únikových spiritualizmov a neodpútavať sa od konkrétnych dejinných súradníc, v ktorých nám prichodí žiť. A navyše zahŕňa do našich dejín spásy i tie temnejšie alebo smutnejšie stránky, chvíle neútechy a opustenosti porovnateľné s vyhnanstvom.“

Pápež František si ďalej všimol prítomnosť žien v Ježišovom rodokmeni, ktorých mená nepatria do „hierarchie veľkých žien Starého zákona“. To potvrdzuje, že „v žilách Ježiša prúdi krv pohanov“ a tak nám tieto ženy „pripomínajú príbehy o vyraďovaní zo spoločnosti a o podrobení sa“:

„V spoločnosti, s ktorou sa dodnes vlečú postoje patriarchálnosti a mužskej dominancie (šovinizmu), je dobre ohlasovať, že Evanjelium sa začína zvýraznením žien, ktoré vytýčili istý smer a utvárali dejiny.

A uprostred toho všetkého je Ježiš, Mária a Jozef. Mária svojim šľachetným „áno“ dovolila, aby si Boh vzal na seba tieto dejiny. Jozef, muž spravodlivý, nedovolil, aby ho pýcha, vášne a horlivosť uvrhli mimo tohto svetla.“

Šľachetnosť srdca vedie podľa pápeža Františka Jozefa k tomu, aby „podriadil láske to, čo sa naučil cestou zákona“. „A dnes, v tomto svete, v ktorom je psychické, verbálne a fyzické násilie páchané na ženách evidentné,“ vysvetlil Svätý Otec, „sa Jozef predstavuje ako postava muža úctivého, ohľaduplného“:

„Tento ľud Kolumbie je ľudom Božím; aj tu môžeme vytvárať rodokmene plné príbehov, mnohé plné lásky a svetla, iné zas potýčok, urážok, a aj smrti... Koľkí z vás by mohli rozprávať o zakusovaní vyhnanstva a opustenosti! Koľké ženy, v tichosti, išli ďalej samé, a koľko slušných mužov sa snažilo dať bokom zlobu a nevraživosť, lebo chceli skĺbiť spravodlivosť s dobrotou!

Ako dosiahneme, aby sme nechali vstúpiť dnu svetlo? Aké sú cesty zmierenia? Tak ako Mária, povedať „áno“ úplným dejinám, nie iba jednej ich časti; tak ako Jozef, odložiť bokom vášne a pýchu; tak ako Ježiš Kristus, vziať na seba bremeno, prijať, objať tieto dejiny, lebo tu v nich ste vy všetci Kolumbijčania prítomní, tu je to, čím sme... a to, čo Boh môže urobiť s nami, ak povieme „áno“ pravde, dobrote, zmiereniu. A toto je možné iba vtedy, ak zaplníme svetlom Evanjelia naše dejiny hriechu, násilia a potýčok.“

Nových blahoslavených predstavil Svätý Otec ako „znakom, prejavom ľudu, ktorý chce vyjsť von z marazmu násilia a nenávisti“. Okrem zmierenia s Bohom a medzi sebou navzájom, pápež vyzval Kolumbijčanov vo svojej dnešnej homílii k zmiereniu s prírodou. Na záver liturgie vyjadril duchovnú blízkosť ľuďom v Mexiku, ktoré dnes postihlo najsilnejšie zemetrasenie za posledných 100 rokov. Zatiaľ si vyžiadalo najmenej 33 obetí.  

Homília Svätého Otca Františka pri beatifikačnej slávnosti 8. septembra 2017 vo Villavicencio v Kolumbii, v deň liturgickej spomienky Narodenia Panny Márie

„Zmieriť sa v Bohu, s Kolumbijčanmi a so stvorenstvom“

Tvoje narodenie, Panna, Božia Rodička, je novým úsvitom, ktorý zvestoval radosť celému svetu, lebo z teba sa zrodilo slnko spravodlivosti, Kristus, náš Boh! (porov. Antifóna na Benediktus). Sviatok Narodenia Panny Márie vrhá svoje svetlo na nás tak, ako zlatisté svetlo úsvitu osvecuje širokú kolumbijskú rovinu, nádhernú krajinu, do ktorej bránou je Villavicencio, ako aj na bohatú rozmanitosť jej domorodých národov.

Mária je prvá žiara, ktorá zvestuje koniec noci a najmä blížiaci sa deň. Jej narodenie nám dáva tušenie o milujúcej, nežnej a súcitnej iniciatíve lásky, ktorou sa Boh skláňa až k nám, a povoláva nás do obdivuhodnej zmluvy s ním, ktorú nič a nikto nemôže zničiť.

Mária vedela prežarovať Božie svetlo a odzrkadľovala záblesky tohto svetla vo svojom dome, o ktorý sa delila spolu s Jozefom a Ježišom, a tiež vo svojom ľude, vo svojom národe, i v spoločnom domove celého ľudstva, ktorým je stvorený svet.

V Evanjeliu sme si vypočuli rodokmeň Ježiša (porov. Mt 1,1-17), ktorý nie je iba akýmsi zoznamom mien, ale živými dejinami, dejinami ľudu, s ktorým Boh putoval a stanúc sa jedným z nás nám chcel oznámiť, že v jeho krvi prúdia dejiny spravodlivých i hriešnikov; že naša spása nie je spásou neosobnou, z laboratória, ale konkrétnou, spásou plnou života, ktorý napreduje. Tento dlhý zoznam nám hovorí, že sme malou súčasťou jedných veľkých dejín a pomáha nám nedomáhať sa prehnanej potreby vyniknúť, pomáha nám odolať lákadlám únikových spiritualizmov a neodpútavať sa od konkrétnych dejinných súradníc, v ktorých nám prichodí žiť. A navyše zahŕňa do našich dejín spásy i tie temnejšie alebo smutnejšie stránky, chvíle neútechy a opustenosti porovnateľné s vyhnanstvom.

Zmienka o ženách – žiadna z tých, čo sa spomínajú v rodokmeni nepatrí do hierarchie veľkých žien Starého zákona – nám umožňuje všimnúť si osobitne zblízka, že práve ony, prítomné v rodokmeni oznamujú, že v žilách Ježiša prúdi krv pohanov, a pripomínajú nám tak príbehy o vyraďovaní zo spoločnosti a o podmaňovaní si. V spoločnosti, s ktorou sa dodnes vlečú postoje patriarchálnosti a mužskej dominancie (šovinizmu), je dobre ohlasovať, že Evanjelium sa začína zvýraznením žien, ktoré vytýčili istý smer a utvárali dejiny.

A uprostred toho všetkého je Ježiš, Mária a Jozef. Mária svojim šľachetným „áno“ dovolila, aby si Boh vzal na seba tieto dejiny. Jozef, muž spravodlivý, nedovolil, aby ho pýcha, vášne a horlivosť uvrhli mimo tohto svetla. Zo spôsobu, akým je príbeh vyrozprávaný sa dozvedáme skôr ako Jozef to, čo sa udialo Márii; a on pri svojom rozhodovaní demonštruje svoju ľudskú kvalitu ešte skôr, ako mu anjel pomôže pochopiť všetko, čo sa dialo okolo neho. Šľachetnosť srdca ho vedie k tomu, aby podriadil láske to, čo sa naučil cestou zákona; a dnes, v tomto svete, v ktorom je psychické, verbálne a fyzické násilie páchané na ženách evidentné, sa Jozef predstavuje ako postava muža úctivého, ohľaduplného, ktorý – hoci nedisponuje všetkými informáciami – sa rozhoduje pre zachovanie dobrého mena, dôstojnosti a života Márie. A v jeho pochybách ako konať čo najlepšie mu Boh pomohol urobiť rozhodnutie, keď mu osvietil jeho úsudok.

Tento ľud Kolumbie je ľudom Božím; aj tu môžeme vytvárať rodokmene plné príbehov, mnohé plné lásky a svetla, iné zas potýčok, urážok, a aj smrti... Koľkí z vás by mohli rozprávať o zakusovaní vyhnanstva a opustenosti! Koľké ženy, v tichosti, išli ďalej samé, a koľko slušných mužov sa snažilo dať bokom zlobu a nevraživosť, lebo chceli skĺbiť spravodlivosť s dobrotou! Ako dosiahneme, aby sme nechali vstúpiť dnu svetlo? Aké sú cesty zmierenia? Tak ako Mária, povedať „áno“ úplným dejinám, nie iba jednej ich časti; tak ako Jozef, odložiť bokom vášne a pýchu; tak ako Ježiš Kristus, vziať na seba bremeno, prijať, objať tieto dejiny, lebo tu v nich ste vy všetci Kolumbijčania prítomní, tu je to, čím sme... a to, čo Boh môže urobiť s nami, ak povieme „áno“ pravde, dobrote, zmiereniu. A toto je možné iba vtedy, ak zaplníme svetlom Evanjelia naše dejiny hriechu, násilia a potýčok.

Zmierenie nie je slovo, ktoré by sme mali považovať za abstraktné; ak by to tak bolo, viedlo by len k sterilite, viedlo by k väčšiemu odstupu. Zmieriť sa znamená otvoriť dvere všetkým a každému jednému z tých, čo zažili dramatickú skutočnosť konfliktu. Keď obete zvíťazia nad pochopiteľným pokušením k odvete, stávajú sa vierohodnejšími protagonistami procesov budovania mieru. Je potrebné, aby niektorí mali odvahu urobiť prvý krok týmto smerom bez čakania na to, že tak urobia iní. Jeden dobrý človek stačí na to, aby tu bola nádej! Nezabudnite na to. Jeden dobrý človek stačí na to, aby tu bola nádej! A každý z nás môže byť týmto človekom! Neznamená to nevšímať si alebo zastierať rozdiely a konflikty. Nejde o konkrétne ospravedlňovanie osobných alebo štrukturálnych nespravodlivostí. Volanie po zmierení nemôže slúžiť prispôsobovaniu sa situáciám nespravodlivosti. Skôr, ako to učil sv. Ján Pavol II., „je to stretnutie bratov pripravených na prekonávanie pokušenia egoizmu a vzdanie sa pokusov o pseudo-spravodlivosť; je ovocím silných, ušľachtilých a veľkodušných citov, ktoré vedú k nastoleniu spolužitia založeného na úcte ku každému jednotlivcovi a k pravým hodnotám každej občianskej spoločnosti“ (List biskupom Salvádora, 6. augusta 1982). Zmierenie sa preto konkretizuje a upevňuje za prispenia všetkých, dovoľuje budovať budúcnosť a dáva rásť tejto nádeji. Každá snaha o pokoj bez úprimného úsilia o zmierenie bude vždy zlyhaním.

Text Evanjelia, ktorý sme počuli, vrcholí nazvaním Ježiša Emanuel, čo znamená: Boh s nami. Tak ako Matúš začína, rovnako i uzatvára svoje evanjelium: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (28,10). Ježiš je Emanuel, ktorý sa narodil a Emanuel, ktorý nás sprevádza každý deň, Boh s nami, ktorý sa narodil a Boh, ktorý s nami kráča až do skončenia sveta. Uvedený prísľub sa uskutočňuje aj v Kolumbii: Mons. Jesús Emilio Jaramillo Monsalve, biskup Arauky (Arauca), a kňaz Pedro María Ramírez Ramos, mučeník z Armera, sú toho znamením; sú prejavom ľudu, ktorý chce vyjsť von z marazmu násilia a nenávisti.

V tomto nádhernom prostredí je rad na nás povedať „áno“ konkrétnemu uzmiereniu sa; nech toto „áno“ obsiahne i našu prírodu. Nie je náhodou, že aj na nej sme rozpútali naše majetnícke túžby, našu túžbu po vládnutí. Jeden váš rodák to krásne ospieval slovami: „Stromy plačú, sú svedkami mnohých rokov násilia. More je hnedé, mieša sa v ňom krv so zemou“ (Juanes, Minas piedras). Násilie, ktoré je v ľudskom srdci, zranenom hriechom, sa prejavuje aj v príznakoch choroby, ktoré badáme v pôde, vo vode, vo vzduchu a v živých bytostiach (porov. Encyklika Laudato si’, 2). Je rad na nás povedať „áno“ tak ako Mária a spolu s ňou ospevovať „zázraky Pánove“, pretože – ako sľúbil našim otcom – on pomáha všetkým národom a pomáha každému jednému z nich, pomáha Kolumbii, ktorá sa dnes chce uzmieriť, i jej potomstvu naveky.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, jb- 

08/09/2017 16:43