Homília pápeža Františka v Bogote: Pozor na temnoty nenávisti a útoky na život

Kolumbia 8. septembra – Pápež František sa po stretnutí s členmi Rady biskupských konferencií Latinskej Ameriky (CELAM) presunul papamobilom do parku Simóna Bolívara, v centre Bogoty, kde na neho čakal viac než miliónový zástup veriacich. Pred 31 rokmi na tomto mieste slúžil omšu sv. Ján Pavol II.

Tentoraz sa pontifikátna liturgia slávila za pokoj a spravodlivosť v Kolumbii, ktorá pred rokom ukončila viac než 50 rokov trvajúci vojenský konflikt. Práve pokoj a zmierenie boli centrom prvého dňa 20. apoštolskej cesty Svätého Otca Františka, bohatého na stretnutia s verejnými činiteľmi i predstaviteľmi miestnej Cirkvi.

Pápež vo svojej prvej homílii, ktorú nazval „Budovatelia pokoja, podporovatelia života“, vychádzal z Lukášovho evanjelia piatej kapitoly. Apoštol v nej hovorí o tom, ako Ježiš kázal pri tzv. Galilejskom mori, a ako si povolal rybárov – prvých učeníkov (Lk 5,1-11). „Všetci ho prichádzajú počúvať,“ zamyslel sa Svätý Otec:

„Ježišovo slovo má v sebe čosi osobitného, čo nikoho neponecháva ľahostajným; jeho slovo má moc obrátiť srdcia, meniť plány a projekty. Je to slovo potvrdené skutkom, nie sú to uzávery napísané za stolom, výrazy chladné a odlúčené od bolesti ľudí, a preto je to slovo užitočné ako pre bezpečie brehu, tak aj pre vrtkavosť mora.“

Podľa pápežových slov Bogota ako aj samotná Kolumbia predstavujú „mnohé z ľudských scenárov opísaných v Evanjeliu. Nachádzajú sa tu zástupy prahnúce po slove života, ktoré by svojim svetlom osvietilo všetko úsilie a ukázalo zmysel a krásu ľudskej existencie“. Kolumbia má však aj temné stránky, pokračoval Svätý Otec:

„Aj tu, ako aj v iných častiach sveta, existujú hlboké temnoty, ktoré ohrozujú a ničia život: temnoty nespravodlivosti a spoločenskej nerovnosti; korupčné temnoty osobných či skupinových záujmov, ktoré egoisticky a bezuzdne konzumujú to, čo je určené pre blaho všetkých; temnoty chýbajúcej úcty k ľudskému životu, denne kosiace životy mnohých nevinných, ktorých krv volá do neba; temnoty prahnutia po pomste a nenávisti, ktorá poškvrňuje ľudskou krvou ruky tých, ktorí si vykonávajú spravodlivosť na vlastnú päsť; temnoty tých, čo sa robia necitlivými voči bolesti mnohých obetí.“

Všetky tieto temnoty však „Ježiš rozháňa a ničí ich svojim príkazom na Petrovej loďke: «Zatiahni na hlbinu» (Lk 5,4), vysvetlil pápež František a dodal: „Môžeme sa zamotať v nekonečných diskusiách, zrátavať neúspešné pokusy a vytvárať zoznam úsilia, ktoré vyšlo navnivoč; avšak ako Peter vieme, čo znamená skúsenosť práce bez akéhokoľvek výsledku“.

Svätý Otec zároveň pripomenul, že aj Kolumbia poznala túto skutočnosť, keď počas šiestich rokov mala 16 prezidentov a „draho platila za svoje rozdelenia“ a „aj kolumbijská cirkev mala skúsenosť s márnym a neúrodným pastoračným úsilím..., avšak ako Peter sme tiež schopní dôverovať Učiteľovi, ktoré slovo vzbudzuje plodnosť“.

Rozkaz spustiť siete, vysvetlil ďalej pápež František, „nie je adresovaný iba Šimonovi Petrovi; jemu prislúchalo zatiahnuť na hlbinu, tak ako tí, čo vo vašej vlasti ako prví rozpoznali to, čo je najurgentnejšie, tí, čo sa dali do iniciatív za pokoj, za život. Spúšťanie sietí v sebe zahŕňa zodpovednosť,“ objasnil Svätý Otec a dodal:

„V Bogote a v Kolumbii je na pochode jedno obrovské spoločenstvo, ktoré je povolané stať sa mohutnou sieťou zhromažďujúcou všetkých do jednoty, pracujúcou pre obranu a starostlivosť o ľudský život, osobitne, keď je najkrehkejší a najzraniteľnejší: v materskom lone, v detstve, v starobe, v stave postihnutia a v situáciách vysunutia na okraj spoločnosti. Aj zástupy ľudí žijúcich v Bogote a v Kolumbii sa môžu stať skutočnými živými, spravodlivými a bratskými komunitami, ak počúvajú a prijímajú Božie slovo.“

„A tak ako apoštoli sa potrebujeme navzájom volať,“ vyzval pápež František veriacich, „dávať si znamenia, tak ako rybári; vrátiť sa k tomu, aby sme sa považovali za bratov, za spoločníkov na ceste, za partnerov tejto spoločnej firmy, ktorou je vlasť“. Na záver včerajšej liturgie v parku Simón Bolívar v centre Bogoty Svätý Otec pozdravil skupinu kardinálov a biskupov z Venezuely. -ej-

Homília pápeža Františka pri slávení svätej omše v Bogote 7. septembra 2017 v parku Simona Bolívara

„Budovatelia pokoja, podporovatelia života“

Evanjelista pripomína, že povolanie prvých učeníkov sa uskutočnilo na brehoch Genezaretského jazera - tam, kde sa zhromažďoval ľud, aby počúval hlas schopný dať mu orientáciu a svetlo; je to tiež miesto, kde rybári ukončujú svoje namáhavé dni, počas ktorých hľadajú obživu, aby viedli život bez biedy, život dôstojný a šťastný. Je to jediný raz v celom Evanjeliu podľa Lukáša, kedy Ježiš káže pri takzvanom Galilejskom mori. Na otvorenom mori sa miešajú vytúžená výnosnosť práce a frustrácia zo zbytočnosti márne vynaloženého úsilia. A podľa starodávnej kresťanskej interpretácie more predstavuje aj nesmierny priestor, kde spolunažívajú všetky národy. Napokon, pre svoju nepokojnosť a temnosť evokuje všetko to, čo ohrozuje ľudskú existenciu a čo má moc zničiť ju.

My používame obdobné výrazy na označenie masy ľudí: záplava ľudí, more ľudí. V ten deň mal Ježiš za sebou more a pred sebou množstvo ľudí, ktorí ho nasledovali vediac o jeho pohnutí nad ľudskou bolesťou, ako aj o jeho správnych, hlbokých a spoľahlivých slovách. Všetci ho prichádzajú počúvať; Ježišovo slovo má v sebe čosi osobitného, čo nikoho neponecháva ľahostajným; jeho slovo má moc obrátiť srdcia, meniť plány a projekty. Je to slovo potvrdené skutkom, nie sú to uzávery napísané za stolom, výrazy chladné a odlúčené od bolesti ľudí, a preto je to slovo užitočné ako pre bezpečie brehu, tak aj pre vrtkavosť mora.

Toto milované mesto, Bogota, a táto nádherná krajina, Kolumbia, predstavujú mnohé z ľudských scenárov opísaných v Evanjeliu. Nachádzajú sa tu zástupy prahnúce po slove života, ktoré by svojim svetlom osvietilo všetko úsilie a ukázalo zmysel a krásu ľudskej existencie. Tieto zástupy mužov a žien, detí a starcov obývajú zem nepredstaviteľnej plodnosti, ktorá by mohla darovať plody pre všetkých. Ale aj tu, ako aj v iných častiach sveta, existujú hlboké temnoty, ktoré ohrozujú a ničia život: temnoty nespravodlivosti a spoločenskej nerovnosti; korupčné temnoty osobných či skupinových záujmov, ktoré egoisticky a bezuzdne konzumujú to, čo je určené pre blaho všetkých; temnoty chýbajúcej úcty k ľudskému životu, denne kosiace životy mnohých nevinných, ktorých krv volá do neba; temnoty prahnutia po pomste a nenávisti, ktorá poškvrňuje ľudskou krvou ruky tých, ktorí si vykonávajú spravodlivosť na vlastnú päsť; temnoty tých, čo sa robia necitlivými voči bolesti mnohých obetí. Všetky tieto temnoty Ježiš rozháňa a ničí ich svojim príkazom na Petrovej loďke: «Zatiahni na hlbinu» (Lk 5,4).

Môžeme sa zamotať v nekonečných diskusiách, zrátavať neúspešné pokusy a vytvárať zoznam úsilia, ktoré vyšlo navnivoč; avšak ako Peter vieme, čo znamená skúsenosť práce bez akéhokoľvek výsledku. Aj tento národ pozná túto skutočnosť, keď za obdobie šiestich rokov na svojom začiatku mal 16 prezidentov a draho platil za svoje rozdelenia (tzv. „patria boba“ – mrcha vlasť); aj kolumbijská cirkev mala skúsenosť s márnym a neúrodným pastoračným úsilím..., avšak tak ako Peter, sme tiež schopní dôverovať Učiteľovi, ktorého slovo vzbudzuje plodnosť dokonca aj tam, kde nehostinnosť ľudských temnôt spôsobuje neúrodnosť mnohých snáh a námah. Peter je mužom, ktorý s odhodlanosťou prijíma Ježišovo pozvanie, ktorý všetko zanecháva a nasleduje ho, aby sa premenil na nového rybára, ktorého misia spočíva v privádzaní svojich bratov do Božieho kráľovstva, kde sa život stáva plným a šťastným.

Avšak príkaz spustiť siete nie je adresovaný iba Šimonovi Petrovi; jemu prislúchalo zatiahnuť na hlbinu, tak ako tí, čo vo vašej vlasti ako prví rozpoznali to, čo je najurgentnejšie, tí, čo sa dali do iniciatív za pokoj, za život. Spúšťanie sietí v sebe zahŕňa zodpovednosť. V Bogote a v Kolumbii je na pochode jedno obrovské spoločenstvo, ktoré je povolané stať sa mohutnou sieťou zhromažďujúcou všetkých do jednoty, pracujúcou pre obranu a starostlivosť o ľudský život, osobitne, keď je najkrehkejší a najzraniteľnejší: v materskom lone, v detstve, v starobe, v stave postihnutia a v situáciách vysunutia na okraj spoločnosti. Aj zástupy ľudí žijúcich v Bogote a v Kolumbii sa môžu stať skutočnými živými, spravodlivými a bratskými komunitami, ak počúvajú a prijímajú Božie slovo. V týchto evanjelizovaných zástupoch ľudí povstanú mnohí muži a ženy, ktorí, stanúc sa učeníkmi, so skutočne slobodným srdcom môžu nasledovať Ježiša; mužovia a ženy schopní milovať život vo všetkých jeho fázach, ctiť si ho, podporovať ho.

A tak ako apoštoli, potrebujeme sa navzájom volať, dávať si znamenia, tak ako rybári, vrátiť sa k tomu, aby sme sa považovali za bratov, za spoločníkov na ceste, za partnerov tejto spoločnej firmy, ktorou je vlasť. Bogota a Kolumbia sú zároveň brehom, jazerom, šírym morom, mestom, cez ktoré prešiel a prechádza Ježiš, aby ponúkol svoju prítomnosť a svoje plodné slovo, aby nás vyviedol von z temnoty a priviedol nás ku svetlu a k životu. Aby volal ďalších, všetkých, aby nikto nezostal napospas búrkam; aby pomohol vstúpiť do loďky všetkým rodinám, ony sú svätyňami života; aby vytvoril priestor spoločnému dobru ponad nízke či individuálne záujmy, aby sa ujímal tých najkrehkejších podporujúc ich práva.

Peter zakúša svoju maličkosť, zakúša veľkosť Ježišovho slova a konania; Peter pozná vlastné slabosti, svoje trhanie sa dopredu a cúvanie vzad, tak ako to poznáme aj my, ako to poznajú dejiny násilia a rozdelenia vášho ľudu, ktorý nás nie vždy našiel ochotných zdieľať loďku, búrky, nešťastné udalosti. Avšak, Ježiš tak, ako to urobil aj so Šimonom, nás pozýva zatiahnuť na hlbinu, podnecuje nás zdieľať riziko, nemajte strach spoločne riskovať, pozýva nás zanechať naše sebectvá a nasledovať ho; opustiť strachy, ktoré nepochádzajú od Boha, ktoré nás paralyzujú a spomaľujú v naliehavej úlohe byť budovateľmi pokoja, podporovateľmi života. Vyplávajte na more, hovorí Ježiš. A učeníci si dali znamenie, aby sa všetci zhromaždili na lodi. Nech sa tak stane v tejto krajine.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-