Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Svätý Otec \ Apoštolské cesty

Príhovor pápeža Františka kolumbijským biskupom: Buďte strážcami pokoja

Pápež František v kruhu 130-členného zboru kolumbijských biskupov (Kolumbia, 7. septembra 2017) - ANSA

07/09/2017 18:00

Kolumbia 7. septembra – Nenazdávajte sa, že istota výsledku poslania, ktoré vám zveril Boh bude závisieť od súhrnu vašich biednych čností alebo od lichotenia tých, čo sú práve pri moci.“ Aj tieto slová dnes počas 20. apoštolskej cesty v Kolumbii adresoval pápež František miestnym biskupom. Pastierov Cirkvi povzbudil, aby boli vždy nablízku ľuďom a boli skutočnými pastiermi pre kňazov.

Príhovor Svätého Otca Františka pri stretnutí s kolumbijskými biskupmi 7. septembra 2017 v Bogote

Pokoj s vami

Vzkriesený takto pozdravil svoje malé stádo potom, ako premohol smrť; dovoľte mi, aby som vás pozdravil týmto spôsobom na začiatku mojej cesty.

Ďakujem vám za slová privítania. Som veľmi rád, pretože prvé kroky v tejto krajine ma priviedli na stretnutie s vami, biskupmi Kolumbie, aby som vo vás objal celú kolumbijskú Cirkev a privinul si váš ľud na moje srdce Petrovho nástupcu. Veľmi pekne vám ďakujem za vašu biskupskú službu a prosím vás, aby ste ju vykonávali s obnoveným nadšením. Osobitne pozdravujem emeritných biskupov a povzbudzujem ich, aby podporovali svojou modlitbou a diskrétnou prítomnosťou Kristovu nevestu, ktorej sa veľkoryso darovali.

Prichádzam, aby som ohlasoval Krista a aby som v jeho mene uskutočnil cestu pokoja a zmierenia. Kristus je našim pokojom! On nás zmieril s Bohom a s nami!

Som presvedčený, že Kolumbia má niečo originálne, niečo veľmi originálne, čo priťahuje veľkú pozornosť. Nikdy nebola kompletne zrealizovaným cieľom, ani úplne dosiahnutou métou, ani úplne získaným pokladom. Jej ľudské bohatstvo, množstvo prírodných zdrojov, jej kultúra, jej žiarivá kresťanská syntéza, dedičstvo jej viery a pamiatka jej evanjelizátorov, spontánna radosť jej ľudí, nezaplatiteľný úsmev jej mladých, jej originálna vernosť Kristovmu evanjeliu a jeho Cirkvi a predovšetkým jej nezničiteľná odvaha odolávať smrti, nielen vyhlasovanej, ale často aj rozsievanej. Toto všetko uniká, ako to robí nesmelý kvet mimózy v záhrade, a takpovediac zostáva skryté tým, čo majú postoj cudzincov, ktorí by si to chceli chamtivo podmaniť. No na druhej strane, [toto bohatstvo Kolumbie] sa štedro ponúka tomu, kto sa dotkne jej srdca s miernosťou pútnika. Kolumbia je presne takáto.

Preto sa ako pútnik obraciam na vašu Cirkev. Som váš brat, ktorý sa túži podeliť o Vzkrieseného Krista, pre ktorého nie je žiadny múr večným, žiaden strach nie je nezničiteľný, žiadna rana, žiaden vred nie je neliečiteľný.

Nie som prvým pápežom, ktorý k vám hovorí tu, vo vašom dome. Dvaja z mojich veľkých predchodcov tu boli hosťami: blahoslavený Pavol VI., ktorý prišiel krátko po skončení II. vatikánskeho koncilu, aby povzbudil ku kolegiálnej aktualizácii tajomstva Cirkvi v Latinskej Amerike; a sv. Ján Pavol II. pri svojej pamätnej apoštolskej návšteve v roku 1986. Slová obidvoch sú trvalým zdrojom; usmernenia, ktoré dali a vynikajúca syntéza, ktorú ponúkli ohľadom našej biskupskej služby sú naďalej dedičstvom, ktoré treba uchovávať. Nevyšli z módy. Chcel by som, aby to, čo vám poviem, bolo vnímané ako pokračovanie toho, čo oni učili.

Strážcovia a sviatosť prvého kroku

«Urobme prvý krok» je mottom mojej návštevy a zároveň je to moje prvé posolstvo pre vás. Viete dobre, že Boh je Pánom prvého kroku. On nás vždy predchádza. Celé Sväté písmo hovorí o Bohu ako o tom, ktorý zanechal seba samého kvôli láske. Bolo tomu tak vtedy, keď tu boli iba temnoty a chaos a On vyjdúc zo seba samého učinil, aby všetko prišlo k bytiu (porov. Gn 1,2-4); bolo tomu tak, keď sa prechádzal v záhrade počiatkov a uvedomil si nahotu svojho stvorenia (por. Gn 3,8-9); bolo tomu tak, keď sa ako pútnik zastavil v Abrahámovom stane a zanechal mu prísľub nepredstaviteľnej plodnosti (por. Gn 18,1-10); bolo tomu tak, keď sa predstavil Mojžišovi a uchvátil ho vtedy, keď on už nemal vo výhľade nič iné, len pasenie oviec svojho svokra (por. Ex 3,1-2); bolo tomu tak, keď neodvrátil svoj pohľad od milovaného Jeruzalema ani keď sa tento prostituoval na chodníku nevernosti (porov. Ez 16,15); bolo tomu tak, keď so svojou slávou emigroval za svojím ľudom, ktorý sa nachádzal v otrockom exile (porov. Ez 10,18-19).

A v plnosti času sa rozhodol zjaviť nám prvý krok, meno prvého kroku, svojho prvého kroku. Volá sa Ježiš a je to nezvratný krok. Pochádza zo slobody lásky, ktorá všetko predchádza. Pretože Syn, On sám, je žijúcim výrazom tejto lásky. Tí, ktorí ho uznávajú a prijímajú, dostávajú ako dedičstvo dar vovedenia do slobody, aby mohli urobiť vždy v Ňom ten prvý krok, nemajú strach, že sa stratia, keď vyjdú zo seba samých, pretože vlastnia záruku lásky, ktorá sa šíri z prvého Božieho kroku, kompas, ktorý im nedovolí zablúdiť.

Uchovávajte teda so svätou bázňou a pohnutím tento prvý krok Boha smerom k vám a prostredníctvom vašej služby aj smerom k ľuďom, ktorí vám boli zverení, vo vedomí, že ste živou sviatosťou tej božskej slobody, ktorá sa nebojí z lásky vyjsť zo seba samej, ktorá sa nebojí schudobnenia, keď sa rozdáva, ktorá nepotrebuje inú silu ako lásku.

Boh nás predchádza, sme výhonky, nie sme vinič. Preto konajte tak, aby hlas toho, ktorý nás povolal bolo počuť, a nenazdávajte sa, že istota výsledku poslania, ktoré vám zveril Boh bude závisieť od súhrnu vašich biednych čností – tých vašich – alebo od lichotenia tých, čo sú práve pri moci. Naopak, proste, proste v modlitbe, keď nedokážete ani dávať a ani vám nie je dané, aby ste mali čo ponúknuť tým, čo neustále prichádzajú k vášmu srdcu pastiera. Modlitba v živote biskupa je životodarnou miazgou, ktorá prúdi cez viničný kmeň a bez ktorej sa rastúci výhonok zvrháva a stáva neplodným. Preto zápaste s Bohom, a ešte viac v noci jeho neprítomnosti, pokiaľ vás nepožehná (porov. Gn 32,25-27). Rany z tohto každodenného a prioritného zápasu v modlitbe budú pre vás prameňom uzdravenia; budete zranení Bohom, aby ste sa stali schopnými liečiť.

Máte za úlohu zviditeľniť vašu identitu sviatosti prvého kroku Boha

Aby sa identita sviatosti prvého kroku Boha stala hmatateľnou, vyžaduje si to neustály vnútorný exodus (vychádzanie zo seba). „Niet účinnejšej výzvy k láske, ako keď sme prví, ktorí milujeme“ – povedal sv. Augustín (Augustín, De cat. rud., I, 4.7, 26: PL 40), a tak žiadna oblasť biskupskej služby nemôže byť bez tejto slobody vykonať prvý krok. Podmienkou umožňujúcou vykonávanie apoštolskej služby je ochota priblížiť sa k Ježišovi zanechajúc za sebou „to čím sme boli, aby sme mohli byť tým, čím sme neboli“ (Augustín, En. in ps., 121, 12: PL 36).

Odporúčam vám, aby ste bdeli nielen individuálne, ale aj kolegiálne, v poslušnosti Duchu Svätému, nad týmto trvalým východiskovým bodom. Bez tohto jadra sa Učiteľove línie slabo odrážajú na tvárach učeníkov, poslanie (misia) sa blokuje a zmenšuje sa pastoračná konverzia, ktorá nie je ničím iným, než odpoveďou na naliehavosť ohlasovania evanjelia radosti dnes, zajtra a nasledujúci deň (porov. Lk 13,33), ten zápal, ktorý stravoval Ježišovo Srdce, ponechávajúc ho bez útulku či skrýše, oddanému výlučne tomu, aby plnil až do konca Otcovu vôľu (porov. Lk 9,58.62). Akú inú budúcnosť môžeme sledovať? Po akej inej dôstojnosti môžeme túžiť?

Nemerajte sa metrom tých, ktorí by chceli, aby ste boli iba kastou funkcionárov, ohnutých pod diktatúrou prítomnosti. Vždy majte pohľad upretý na večnosť Toho, ktorý si vás vybral, pripravení prijať rozhodujúci súd z jeho úst.

V komplexnosti tváre tejto kolumbijskej Cirkvi, je veľmi dôležité uchrániť jedinečnosť jej rozdielnych a legitímnych síl, pastoračných citlivostí, regionálnych špecifík, historickej pamäti, bohatstvo osobitých cirkevných skúseností. Turíce umožňujú, aby všetci počúvali vo vlastnom jazyku. Z tohto dôvodu sa vytrvalo usilujte o vzájomnú jednotu spoločenstva. Neúnavne ju budujte prostredníctvom úprimného a bratského dialógu, odsudzujúc ako mor tajné plány, prosím. Usilovne robte prvý krok voči sebe navzájom. Predbiehajte sa ústretovo v ochote pochopiť dôvody toho druhého. Predchádzajte sa v ochote a pochopení dôvodov toho druhého. Nechajte sa obohatiť tým, čo vám druhý môže ponúknuť a budujte Cirkev tak, aby tejto krajine vydávala jasné svedectvo toho, ako veľmi sa dá pokročiť, keď sme ochotní nezostať v rukách niekoľkých. Úloha cirkevných provincií je vo veci samotného evanjelizačného posolstva zásadne dôležitá, aby rozličné hlasy, ktoré ho ohlasujú boli v harmónii. Preto sa neuspokojte s priemerným úsilím o určité minimum, ktoré by rezignovaných ponechávalo v spokojnej nerušenosti pre ich nemohúcnosť a súčasne tiež utlmovalo tie nádeje, ktoré by potrebovali odvahu k odpovedi založenej viac na Božej sile, než na vlastnej slabosti.

Uchovávajte si osobitnú citlivosť voči africko-kolumbijským koreňom vášho ľudu, ktoré tak štedro prispeli ku stvárneniu tváre tejto zeme.

Dotknúť sa živého Kristovho tela

Pozývam vás, aby ste sa nebáli dotknúť zraneného tela vašich dejín a dejín vášho ľudu. Robte to s pokorou, bez márnivej snahy vyniknúť a s nerozdeleným srdcom, slobodným od kompromisov alebo servilností. Iba Boh je Pán a duša nás pastierov sa nesmie podriaďovať nijakej inej príčine.

Kolumbia potrebuje váš pohľad, pohľad biskupov, na to, aby ju podporoval v odvahe urobiť prvý krok smerom k definitívnemu mieru, k zmiereniu, k odmietnutiu násilia ako metódy, k zdolávaniu nerovností, ktoré sú koreňom mnohého utrpenia, k odmietnutiu ľahkej, no bezvýchodiskovej cesty korupcie, k trpezlivej a stálej konsolidácii vecí verejných (res publica), ktorá si vyžaduje zdolávať biedu a nerovnosť.

Ide samozrejme o úlohu náročnú, no nemožno sa z nej vykrútiť: cesta je strmá a riešenia nie sú samozrejmé. Z Božej výšky, ktorou je kríž jeho Syna, sa vám dostane sily; so žiarivou pokorou očí Zmŕtvychvstalého túto cestu prekonáte; počúvajúc hlas Ženícha, ktorý sa šeptom prihovára srdcu, získate pri každom zneistení kritériá na opätovné rozpoznanie správneho smeru.

Jeden z vašich slávnych literátov napísal, hovoriac o jednej zo svojich mýtických postáv: „Nepredstavoval som si, že bude ľahšie vojnu začať, ako ju ukončiť“ (Gabriel García Márquez, Sto rokov samoty, kap. 9). Všetci dobre vieme, že mier si vyžaduje od ľudí inú morálnu odvahu. Vojna pochádza z toho najnižšieho v našom srdci; mier nás naopak núti prevýšiť seba samých. A spisovateľ dodáva: „Nemyslel som si, že budú nutné toľké slová na vysvetlenie toho, čo človek zažíva vo vojne, v podstate však stačí iba jedno: strach“ (tamže, kap. 10). Nie je potrebné, aby som vám hovoril o tomto strachu, otrávenom koreni, trpkom ovocí a zhubnom dedičstve každého konfliktu. Chcem vás však povzbudiť, aby ste naďalej verili, že je možné konať aj ináč, pamätajúc na to, že ste neprijali ducha otroctva, aby ste sa zasa strachovali; sám Duch dosvedčuje, že ste deťmi určenými na slobodu v sláve, ktorá im je určená (porov. Rim 8,15-16).

Na vlastné oči vidíte a poznáte tak ako málokto zdeformovanie tváre tejto krajiny, ste správcami podstatných prvkov, ktoré ju držia v jednote, napriek jej trhlinám. Práve kvôli tomuto vás Kolumbia potrebuje, aby opäť spoznala svoju pravú tvár, plnú nádeje napriek svojim nedostatkom; aby nastalo vzájomné odpustenie si aj napriek nie celkom sceleným ranám; aby verila, že je možné ísť aj inou cestou, i keď by ju sila zotrvačnosti nútila opakovať rovnaké chyby; aby mala odvahu prekonávať všetko, čo by ju chcelo učiniť chudobnou, napriek jej pokladom.

Priznám sa, že cítim ako svoju povinnosť povzbudiť vás, takže vám musím povedať: Len do toho! Vnímam túto povinnosť, odovzdať vám moju túžbu povzbudiť vás! Povzbudzujem vás, teda, aby ste neúnavne každú jednu z vašich cirkví viedli k tomu, aby bola lonom svetla, schopným rodiť – hoci trpiac chudobou – nové bytosti, ktoré táto krajina potrebuje. Utiekajte sa k pokore vášho ľudu, aby ste si uvedomili jeho tajné zdroje ľudskosti a viery, načúvajte, čo všetko ich obnažená ľudskosť túžobne očakáva vďaka dôstojnosti, ktorú môže udeliť iba Vzkriesený. Nemajte strach opustiť vaše zdanlivé istoty a vydať sa na hľadanie pravej slávy Boha, ktorou je žijúci človek. Len do toho! Povzbudzujem vás na tejto ceste.

Slovo zmierenia

Sú mnohí, čo môžu prispieť k výzve pre tento národ, ale vaše poslanie je osobité. Vy nie ste ani technici ani politici, ste duchovní pastieri. Kristus je tým slovom zmierenia, vpísaným vo vašich srdciach, a vy máte moc dať mu zaznievať nielen na kazateľniciach, v cirkevných dokumentoch alebo v článkoch periodík, ale ešte viac v srdciach ľudí, na skrytom posvätnom mieste ich svedomia, v planúcej nádeji, ktorá ich priťahuje počúvať hlas z neba, ktorý hovorí: „Pokoj ľudom dobrej vôle“ (Lk 2,14). Musíte ho ohlasovať krehkým, pokorným, ale nepremožiteľným prostriedkom Božieho milosrdenstva, jediným, ktorý je schopný poraziť cynickú pýchu sŕdc zahľadených len do seba.

Cirkev nezaujíma nič iné, ako sloboda ohlasovania tohto Slova. Byť slobodní, aby sa ohlasovalo Slovo. Nepomôžu spojenectvá s jednou alebo druhou stranou, ale iba slobodné prihováranie sa srdciam všetkých. Práve tam máte autonómiu a moc v znepokojovaní, tam máte možnosť podporiť zmenu smeru.

Ľudské srdce, už toľkokrát podvedené, plodí nezmyselný projekt urobiť zo života nepretržité zväčšovanie priestorov na uschovávanie toho, čo si hromadí. Je to podfuk. Práve tu je nevyhnutné, aby zarezonovala otázka: Čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, ale jeho duša zostane prázdna (porov. Mt 16,26)?

Perami vás, ako oprávnených pastierov, ktorými ste, má Kolumbia právo, aby bola interpelovaná pravdou Boha, ktorý sa opakovane pýta: „Kde je tvoj brat?“ (Gn 4,9). Je to otázka, ktorú nemožno umlčať; ani ten, čo ju počuje, nemôže urobiť nič iné, ako len sklopiť zrak, zmätene, a v zahanbení koktať o tom, že svojho brata predal, možno za cenu niekoľkých dávok omamnej látky, alebo z dôvodu pomýleného chápania štátneho záujmu, alebo z falošnej predstavy, že účel svätí prostriedky.

Prosím vás, aby ste vždy pevne upriamovali zrak na konkrétneho človeka. Neslúžte akémusi pojmu človeka, ale ľudskej bytosti milovanej Bohom, ktorá je z mäsa a kostí, má svoje dejiny, vieru, nádej, city, sklamania, frustrácie, bolesti, rany, a uvidíte, že táto konkrétnosť človeka strhne masku chladným štatistikám, zmanipulovaným výpočtom, slepým stratégiám, skresleným informáciám, pripomínajúc vám, že „tajomstvo človeka sa stáva naozaj jasným iba v tajomstve vteleného Slova (Gaudium et spes, 22).

Misijná Cirkev

Uvedomujúc si veľkodušnosť pastoračnej práce, ktorú vykonávate, dovoľte mi predstaviť vám niekoľko znepokojujúcich skutočností, ktoré nosím vo svojom srdci Pastiera, túžiaceho vyzvať vás, aby ste boli stále viac a viac misijnou Cirkvou. Moji predchodcovia už nástojili na niektorých z týchto výziev: rodina, život, mládež, kňazi, povolania, laici, formácia. V uplynulých desaťročiach, napriek značnej práci, sa stalo azda ešte namáhavejším úsilie primerane odpovedať na výzvy zefektívniť materstvo Cirkvi pri plodení, vychovávaní a sprevádzaní jej detí.

Myslím tu na kolumbijské rodiny, na obranu života od materského lona až po jeho prirodzenú smrť, na pliagu násilia a alkoholizmu, nezriedka rozšírenú v rodinách, na krehkosť manželského zväzku a absenciu otcov v rodinách s tragickými dôsledkami v podobe neistoty a sirôt. Myslím na veľa mladých ľudí, ohrozovaných prázdnotou duše a prepadnutých drogám ako úniku, alebo štýlom pohodlného života či pokušením k rozvracačstvu. Myslím na početných a šľachetných kňazov a na výzvu podporovať ich vo vernom a každodennom rozhodovaní sa pre Krista a pre Cirkev, zatiaľ čo niektorí iní zotrvávajú v pohodlnej neutralite tých, čo sa nerozhodujú pre nič, len aby zostali sami so sebou. Myslím na veriacich laikov, ktorými sú posiate všetky partikulárne cirkvi, ktorí s námahou odolávajú a nechávajú sa zjednocovať Bohom, ktorý je spoločenstvo, aj keď nemálo ľudí vyhlasuje novú dogmu o egoizme a o smrti akémukoľvek prejavu solidarity, slovo, ktoré chcú vytiahnuť zo slovníka. Myslím na nesmierne úsilie všetkých v záujme prehlbovania viery, aby bola živým svetlom pre srdcia a lampou pre urobenie prvého kroku.

Neprinášam vám nijaké návody, ani vám nechcem zanechať zoznam úloh. V podstate by som vás chcel poprosiť, aby ste si – spoločne uskutočňujúc vaše neľahké poslanie Pastierov v Kolumbii – zachovali pokoj. Neviem, či to mám povedať, ale prichádza mi to teraz na myseľ, ak však preháňam, dúfam, že mi prepáčite. Napadá mi, že je to jedna z čností, ktorú najviac potrebujete: zachovať pokoj. Nie preto, že by ste ho nemali, ale preto, že teraz sa od vás žiada viac. Dobre viete, že počas noci Zlý naďalej rozsieva kúkoľ, no majte trpezlivosť Pána role a dôverujte dobrej kvalite vašich zrniek. Učte sa od jeho zhovievavosti a veľkodušnosti. Jeho časomiery sú dlhé, lebo jeho pohľad lásky nemá medze. Keď je lásky pomenej, srdce sa stáva netrpezlivým, je znepokojené pocitom úzkosti niečo urobiť, je zachvátené strachom z toho, že zlyhalo. Dôverujte skrytej moci jeho kvasu. Nasmerujte si srdce na ten prekrásny pôvab, ktorý priťahuje a vedie k tomu, že človek predá všetko, len aby ten boží poklad vlastnil.

V konečnom dôsledku, čo silnejšie môžete ponúknuť kolumbijským rodinám než pokornú silu Evanjelia veľkodušnej lásky, ktorá zjednocuje muža a ženu, robiac ich obrazom jednoty Krista a jeho Cirkvi, poslami a uchovávateľmi života? Rodiny potrebujú vedieť, že sa v Kristovi môžu stať rozkonárenými stromami, schopnými ponúknuť tieň, prinášať ovocie v každom ročnom období, poskytnúť prístrešie životu medzi svojimi konármi. Dnes je mnoho tých, čo vzdávajú poctu stromom bez tieňa, stromom neplodným, s konármi bez hniezd. Pre vás nech je východiskovým bodom radostné vydávanie svedectva, že šťastie sa nachádza niekde inde.

Čo môžete ponúknuť vašej mládeži? Mladí sa chcú cítiť milovaní, nedôverujú tým, čo ich podceňujú, žiadajú čistú charakternosť a očakávajú, že budú zapojení do diania. Prijmite ich preto so srdcom Krista, dajte im priestor v živote vašich cirkví. Nebuďte účastní na nijakom obchodovaní s ich nádejami, ktoré by ich predávalo pod cenu. Nebojte sa jasne zdvihnúť hlas, aby ste všetkým pripomenuli, že spoločnosť, ktorá sa nechá zviesť ilúziou obchodovania s drogami, privádza seba samú do morálnej metastázy, ktorá obchoduje s peklom a všade zasieva skazenosť, a súčasne kŕmi daňové raje.

Čo môžete dať vašim kňazom? Prvým darom je dar otcovstva, ktoré ich uisťuje, že ruka, čo ich stvorila a pomazala, sa nevytratila z ich života. Vskutku, žijeme v ére informatiky a nie je pre nás ťažké spojiť sa s našimi kňazmi v reálnom čase akýmkoľvek programom textových správ. Ale srdce otca, srdce biskupa, sa nemôže obmedziť na komunikáciu so svojimi kňazmi spôsobom, ktorý je dočasný, neosobný a vonkajší. Srdce biskupa nemôže nemať starosť, zdravá starosť o to, kde žijú jeho kňazi. Skutočne žijú podľa Ježiša? Alebo sa venujú iným istotám, ako sú ekonomická stabilita, morálna nejednoznačnosť, dvojitý život alebo krátkozraké ašpirácie po kariére? Kňazi majú naliehavú a živú potrebu po fyzickej a citovej blízkosti zo strany ich biskupa. Kňazi potrebujú cítiť, že majú otca.

Na plecia kňazov často dolieha námaha každodennej práce v Cirkvi. Sú v prvej línii, neustále obkolesení ľuďmi, ktorí – zdrvení – v nich hľadajú tvár Pastiera. Ľudia k nim chodia a klopú na ich srdce. Kňazi musia nasýtiť zástup, no Boží pokrm nikdy nie je vlastníctvo, s ktorým možno nakladať len tak. Naopak. Pochádza iba z úbohosti, ktorá prišla do kontaktu s Božou dobrotou. Prepustiť zástup a nasýtiť sa tým málom, ktoré si možno nezaslúžene privlastniť, je neustálym pokušením (porov. Lk 9,13).

Dozerajte preto na duchovné korene vašich kňazov. Neustále ich privádzajte do Cézarey Filipovej, kde – pri prameňoch Jordánu – môžu opäť začuť Ježišovu otázku: „Za koho ma pokladáte?“ A príčina postupnej skazenosti, ktorá mnoho ráz vedie k smrti učeníka, je vždy také srdce, ktoré viac nedokáže odpovedať: „Ty si Kristus, Boží Syn“ (porov. Mt. 16,13-16). Stadiaľto pochádza nedostatok odvahy k nezvratnému sebadarovaniu, a tiež tu pramení vnútorná dezorientácia, únava srdca, ktoré viac nedokáže sprevádzať Pána na ceste do Jeruzalema.

Osobitným spôsobom sa, prosím, starajte o formačný proces kňazov, počnúc zrodom Božieho volania v ich srdciach. Nové Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis, ktoré bolo nedávno publikované, je platným zdrojom, ktorý sa má ešte len aplikovať, aby Cirkev v Kolumbii bola na výške zodpovedajúcej daru od Boha, ktorý nikdy neprestáva povolávať ku kňazstvu mnohých jej synov.

Nezanedbávajte, prosím vás, život zasvätených mužov a žien. Oni dávajú pomyselnú kerygmatickú facku každej svetáckosti a sú povolaní, aby spaľovali akýkoľvek spätný prílev svetských hodnôt v ohni blahoslavenstiev, žitých sine glossa (bez príkras) a v totálnom uponížení sa v službe iným. Prosím, nepovažujte ich len za „užitočné zdroje“ pre apoštolské diela; ale dokážte v nich rozpoznať to volanie lásky zasvätenej Nevesty: „Príď, Pane Ježišu“ (Zjv 22,20).

Tú istú formačnú starostlivosť prejavujte aj laikom, od ktorých závisí nielen pevnosť spoločenstiev viery, ale z veľkej časti aj účasť Cirkvi vo sférach kultúry, politiky, ekonomiky. Formácia v Cirkvi znamená vstúpiť do kontaktu so živou vierou vitálnej komunity, preniknúť do dedičstva skúseností a odpovedí, ku ktorým podnecuje Duch Svätý, lebo je to On, kto učí všetkému (porov. Jn 14,26).

Ešte pred tým, než skončím – je už toho trochu veľa , viem – jednu myšlienku by som sa chcel venovať výzve pre Cirkev v Amazónii, oblasti na ktorú ste právom hrdí, lebo tvorí podstatnú súčasť prekrásnej biodiverzity v tejto krajine. Amazónia je pre nás všetkých rozhodujúcou skúškou preveriť, či je naša spoločnosť – takmer stále obmedzovaná materializmom a pragmatizmom – schopná postarať sa o to, čo zadarmo získala; nie aby to spustošila, ale aby to zúrodnila. Mám tu na mysli skrytú múdrosť pôvodného obyvateľstva Amazónie a pýtam sa, či sme ešte schopní učiť sa od nich o posvätnosti života, o úcte voči prírode, o uvedomení si, že pragmatické rozmýšľanie nepostačuje na naplnenie života človeka a na zodpovedanie hlbokých otázok, ktoré na neho doliehajú.

Z tohto dôvodu vás vyzývam, aby ste nenechali Cirkev v Amazónii napospas. Upevňovať tvár Amazónie kvôli Cirkvi, ktorá je v nej pútnikom, je výzvou pre všetkých vás, a závisí od rastúcej a uvedomelej podpory misionárov všetkých diecéz Kolumbie a celého jej kléru. Dopočul som sa, že v niektorých pôvodných amazónskych jazykoch sa pre slovo „priateľ“ používa výraz „moje druhé rameno“. Buďte teda druhým ramenom Amazónie. Kolumbia si ho nemôže nechať amputovať bez toho, aby si nezmrzačila svoju tvár a dušu.

Drahí bratia,

pozývam vás obrátiť sa v duchu na Pannu Máriu ružencovú z Chiquinquirá, ktorej podobizeň ste opatrne preniesli zo svätyne do veľkolepej katedrály tohto mesta, aby som ju aj ja mohol kontemplovať.

Ako dobre viete, Kolumbia nemôže sama sebe dať Obnovu, po ktorej túži, bez toho, aby jej to bolo udelené z hora. Prosme teda o to Pána prostredníctvom Panny Márie.

Tak ako v Chiquinquirá Boh obnovil nádheru tváre svojej Matky, tak nech naďalej osvetľuje svojím nebeským svetlom tvár celej tejto krajiny a požehnáva Cirkev Kolumbie, sprevádzajúc ju svojou dobrotou a nech vás, ktorým ďakujem za všetko, čo robíte, žehná. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, ľm, jb-

07/09/2017 18:00