Samuel Jackanič SJ: Obnova eucharistického prijímania detí

Študent teológie na Pápežskej gregorovej univerzite v Ríme Samuel Jackanič SJ sa v rámci rubriky pre gréckokatolíkov zamýšľa na obnovovaním praxe pristupovania detí ku svätému prijímaniu.  

Nový rok znamená pre väčšinu ľudí deň, či dokonca obdobie plné radosti, nádeje a predsavzatí. Nezriedka so sebou prináša i nové udalosti či zmeny. Začiatok nového liturgického roka v našej Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku sprevádza takisto mimoriadna udalosť, ktorá mnohých gréckokatolíkov oprávnene napĺňa duchovnou radosťou a nádejou. Práve 1. september, a teda začiatok nového liturgického roka, bol totiž pre slovenských gréckokatolíkov dňom obnovy starobylej praxe eucharistického prijímania detí po krste až do veku, v ktorom sú schopné vedome rozlišovať. Rozhodnutie obnoviť túto starobylú tradíciu prijala Rada hierarchov Gréckokatolíckej cirkvi sui iuris na Slovensku na svojom zasadaní v Prešove 11.  apríla tohto roku.

Obnovenie spoločného vysluhovania všetkých troch iniciačných sviatostí (krst, myropomazanie a Eucharistia) je návratom do prvého tisícročia kresťanstva, počas ktorého boli tieto tri sviatosti udeľované spolu tak na kresťanskom Východe, ako aj na Západe. Udeľovanie Eucharistie po prijatí krstu a myropomazania (birmovky) v prvotnej  Cirkvi  vychádzalo z faktu jednoty a neoddeliteľnosti sviatostí iniciácie. Prijatie Eucharistie následne po krste a myropomazaní zavŕšilo proces prijatia novopokrsteného do Cirkvi. Zatiaľ čo v Západnej cirkvi  sa prax udeľovania Eucharistie deťom začala vytrácať na prelome 12. a 13. storočia, východné cirkvi v tejto praxi pokračovali aj naďalej a Eucharistiu udeľovali deťom pri krste a následne i pri Božských liturgiách vychádzajúc z predpokladu, že dieťa nepotrebuje na to, aby prijímalo Pánovo telo a krv, schopnosť rozlišovania a že účinok sviatosti nie je podmienený touto schopnosťou. Východné katolícke cirkvi museli však túto prax postupne opustiť v dôsledku prirodzenej či násilnej latinizácie často spôsobenej nevedomosťou alebo nedostatkom rešpektu k odlišnosti východnej liturgickej praxe. Prakticky sa tak postupne prispôsobili praxi Západnej cirkvi a Eucharistiu začali deťom udeľovať až v momente, kedy boli schopné vedome rozlišovať. Aj napriek tomu však v historických prameňoch o Mukačevskej gréckokatolíckej eparchii, ktorá dala duchovný i historický základ aj Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, nachádzame zmienku o udeľovaní Eucharistie deťom na jej území ešte v polovici 18. storočia.

Zmena v tejto mentalite nastala až v 20. storočí, kedy východné katolícke cirkvi povzbudil k návratu k svojim starobylým tradíciám samotný II. vatikánsky koncil dekrétom o východných katolíckych cirkvách Orientalium Ecclesiarum, ktorý v bode číslo 12 „potvrdzuje a schvaľuje dávnu sviatostnú disciplínu, ktorá jestvuje vo východných cirkvách, ako aj spôsob, akým sa sviatosti slávia a vysluhujú, a želá si obnoviť túto prax, kde je to potrebné“.  V podobnom duchu povzbudila východné katolícke cirkvi k návratu k pôvodnej praxi i Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov Kódexu kánonov východných cirkví, ktorú Kongregácia pre východné cirkvi publikovala 6. januára 1996. O praxi vysluhovania troch iniciačných sviatostí a podávania Eucharistie deťom vo východných katolíckych cirkvách sa v bode číslo 42 tento dokument vyjadruje, že „v ostatných storočiach sa v rôznych východných katolíckych cirkvách táto prax zmenila, a to najmä vplyvom vonkajších tlakov, vychádzajúcich zo zmien pastoračných a duchovných postojov Západu, ktoré sú síce pochopiteľné, ale z hľadiska východného dedičstva sú cudzie a sú mimo línie dynamizmu, ktorý je východnému dedičstvu vlastný. Tam, kde sa tradičná prax stratila, Kódex vyžaduje ozajstnú reformu a aplikáciu predpísaných noriem podobne, ako si to pre Latinskú cirkev vyžadovala koncilová Konštitúcia o posvätnej liturgii“. Už vďaka krátkemu exkurzu do týchto dokumentov vidíme, že obnoveniu podávania Eucharistie deťom predchádzali na mnohých úrovniach exaktné štúdie a rozličné diskusie a že návrat k tejto starobylej praxi nie je výsledkom náhleho rozhodnutia či násilnej a umelej zmeny. Gréckokatolícka cirkev na Slovensku tak návratom k tejto pôvodnej praxi prakticky realizuje inštrukcie II. vatikánskeho koncilu, ako aj príslušných smerníc Kongregácie pre východné cirkvi, ktoré východných katolíkov pobádajú k návratu k svojim duchovným a liturgickým prameňom. Jednotlivé východné katolícke cirkvi týmto spôsobom realizujú správne chápanú katolicitu Kristovej cirkvi, ktorá jednotlivé lokálne cirkvi a tradície povzbudzuje a nabáda k tomu, aby rozvíjaním svojho duchovného, liturgického a teologického bohatstva v jednote s Rímskym pápežom a ostatnými lokálnymi cirkvami tvorili jednotu v odlišnosti a takýmto spôsobom boli „dobrými správcami mnohotvárnej Božej milosti“ (1 Pt 4, 10).

Obnoveniu tejto praxe predchádzali v slovenských eparchiách viaceré katechézy, ktoré kňazi v jednotlivých farnostiach čítali počas nedeľných Božských liturgií. Spomínané katechézy postupne veriacim priblížili historický vývoj tejto praxe na kresťanskom Východe a Západe, ako aj príčiny upustenia od tejto praxe. Veriacim zároveň priblížili tak duchovný rozmer obnovenia eucharistického prijímania detí, ako aj niektoré praktické otázky spojené s touto zmenou. Od 1. septembra tak vošla vo všetkých eparchiách do platnosti jednotná prax vysluhovania sviatosti krstu, myropomazania a Eucharistie, ktorá bude deťom podávaná od momentu krstu až do momentu rozlišovania, ktorý bol jednotne stanovený na začiatok 3. ročníka základnej školy. V tomto období deti prestanú prijímať Eucharistiu, absolvujú prípravu na prvú sv. spoveď a Eucharistiu začnú opätovne prijímať po slávnosti „Prvej svätej spovede“ či „Slávnostného svätého prijímania“, ktoré by mali v gréckokatolíckych farnostiach postupne nahradiť doterajšiu prax „Prvého svätého prijímania“.

Je zrejmé, že táto zmena so sebou takisto prinesie nové situácie, ktoré si budú zo strany gréckokatolíckych a rímskokatolíckych veriacich i kňazov na začiatku vyžadovať veľa láskavosti a trpezlivosti. S pribúdajúcim časom sa však táto ekleziálna prax nepochybne stane prameňom duchovnej obnovy tak pre samotných gréckokatolíkov, ako aj pre rímskokatolíkov. Pre samotných gréckokatolíkov sa môže obnovenie eucharistického prijímania detí stať dôležitým krokom pri hlbšom spoznávaní svojej identity a pripomína im, že svoju totožnosť nemôžu budovať na odlíšení sa od iných či na slepej identifikácii sa s nimi. Obnovenie starobylej praxe podávania Eucharistie deťom gréckokatolíkom zároveň pripomína, že slobodné stretnutie s inými si vyžaduje dôsledné a komplexné poznanie vlastnej identity bez strachu z vlastnej odlišnosti a povzbudzuje ich k vedomiu a záväzku odovzdávať nezredukované a neoklieštené duchovné bohatstvo východnej kresťanskej tradície aj iným. V tomto kontexte netreba zabudnúť ani na to, že obnova tejto tradície má i ekumenický rozmer vo vzťahu k našim pravoslávnym bratom a sestrám, pre ktorých je až do dnešných dní táto prax prirodzenou súčasťou ich liturgického a sviatostného života. Modlime sa, aby sa Gréckokatolícka cirkev skrze priblíženie sa k svojim duchovným a liturgickým koreňom stala pre svet spoľahlivým a presvedčivým znamením univerzálnej Kristovej lásky.

Samuel Jackanič SJ

(Vo vysielaní Vatikánskeho rozhlasu 3. septembra 2017)