Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Svätý Otec \ Generálne audiencie a Anjel Pána

Katechéza pápeža Františka: Spomienka na povolanie oživuje nádej

Pápež František počas generálnej audiencie na Námestí sv. Petra vo Vatikáne - AFP

30/08/2017 13:57

Vatikán 30. augusta – Pamätať na Ježiša a na radosť zo stretnutia s ním oživuje nádej. Tak znela hlavná myšlienka katechézy pápeža Františka, ktorú dnes predniesol na Námestí sv. Petra. Pútnikov neodradili ani horúčavy. Svätého Otca si prišli zo Slovenska vypočuť veriaci z Liptovskej Lúžnej.   

Plné znenie katechézy pápeža Františka

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes by som sa chcel vrátiť k dôležitej téme: vzťahu medzi nádejou a pamäťou so zvláštnym odkazom na spomienku na povolanie. A ako obraz si zoberiem povolanie Ježišových učeníkov. V ich pamäti ostala táto skúsenosť tak vtlačená, že niekto dokonca zaznamenal hodinu: «Boli asi štyri hodiny popoludní» (Jn 1,39). Evanjelista Ján opisuje príhodu ako živú spomienku mladosti, ktorá zostala nedotknutá v jeho pamäti starca: lebo Ján napísal tieto slová, keď už bol v pokročilom veku. 

K stretnutiu došlo v blízkosti rieky Jordán, kde Ján Krstiteľ krstil; a títo mladí Galilejčania si zvolili Krstiteľa ako duchovného vodcu. V jeden deň prichádza Ježiš a necháva sa pokrstiť v rieke. Nasledujúci deň sa opäť vrátil a vtedy ten, čo krstil – teda Ján Krstiteľ – povedal dvom svojim učeníkom: «Hľa, Boží Baránok» (v. 36).

A pre týchto dvoch to je ,iskra’. Nechávajú svojho prvého učiteľa a nasledujú Ježiša. Na ceste sa k nim obrátil a položil im zásadnú otázku: «Čo hľadáte?» (v. 38). Ježiš sa v evanjeliách javí ako odborník na ľudské srdce. V tej chvíli sa stretol s dvoma hľadajúcimi mladíkmi, zdravo nepokojnými. Vskutku, aká mládež je mládežou uspokojenou, tá bez otázky zmyslu? Mladí, ktorí nič nehľadajú nie sú mladými, sú ľuďmi na dôchodku, sú predčasne zostarnutými. Je smutné vidieť mladých na dôchodku.

A Ježiš sa prostredníctvom celého Evanjelia, vo všetkých stretnutiach, ku ktorým dochádza na ceste, javí ako ,ten, čo zapaľuje’ srdcia. Z toho vyplýva tá jeho otázka, ktorá sa snaží podnietiť túžbu po živote a šťastí, ktoré každý mladý človek nosí v sebe: «Čo hľadáš?». Aj ja by som sa chcel dnes spýtať mladých, ktorí sú tu prítomní na námestí a tých, čo počúvajú skrze médiá: ,Ty, ktorý si mladý, čo hľadáš? Čo hľadáš vo svojom srdci?’.  

Jánovo a Ondrejovo povolanie sa začína takto: je to začiatok priateľstva s Ježišom, ktoré je tak silné, že si vyžaduje spoločenstvo života a vášni s ním. Títo dvaja učeníci sa pripoja k Ježišovi a okamžite sa menia na misionárov, lebo keď sa skončilo stretnutie, nevracajú sa domov pokojní: a to až tak, že ich vlastní bratia – Šimon a Jakub – sú čoskoro zatiahnutí do sledu udalostí. Išli k sebe domov a povedali: ,Našli sme Mesiáša, našli sme veľkého proroka’: oznamujú zvesť. Sú misionármi toho stretnutia. Išlo o stretnutie tak dojemné, tak plné šťastia, že učeníci si navždy zapamätali ten deň, ktorý osvietil a nasmeroval ich mladosť.

Ako možno objaviť vlastné povolanie v tomto svete? Možno ho objaviť toľkými spôsobmi, avšak táto stránka Evanjelia nám hovorí, že prvým indikátorom je radosť zo stretnutia s Ježišom. Manželstvo, zasvätený život, kňazstvo: každé skutočné povolanie sa začína stretnutím s Ježišom, ktorý nám dáva radosť a novú nádej, a ktoré nás vedie aj prostredníctvom skúšok a ťažkostí k stále plnšiemu stretnutiu s ním a k plnosti v radosti.

Pán nechce mužov a ženy, ktorí za ním kráčajú neochotne, bez toho, aby mali v srdci vietor radosti. Vy, čo ste na námestí, pýtam sa vás – každý nech zodpovie sám pre seba – máte v srdci vietor radosti? Každý nech sa spýta: ,Mám v sebe, v srdci, vietor radosti?’. Ježiš chce ľudí, ktorí zakúsili, že byť s ním prináša nesmierne šťastie, ktoré možno v živote obnoviť každý deň.

Učeník Božieho kráľovstva, ktorý by nebol radostný, ktorý by neevanjelizoval tento svet, je smutný človek. Nestávame sa ohlasovateľmi Ježiša tým, že naostrujeme zbrane rétoriky: môžeš hovoriť, hovoriť, hovoriť, ale ak tam nie je niečo viac... Ako sa možno stať ohlasovateľmi Ježiša? Tak, že si v očiach zachováme iskru skutočného šťastia. Vidíme toľkých kresťanov, aj medzi sebou, ktorí očami odovzdajú radosť viery: očami! 

Z toho dôvodu kresťan – [rovnako] ako Panna Mária – stráži oheň svojho zaľúbenia: zaľúbení do Ježiša. Samozrejme, sú tu aj životné skúšky, sú tu chvíle, kedy treba ísť vpred napriek chladu a vetrom, ktoré vejú oproti nám, napriek toľkým utrpeniam. Kresťania však poznajú cestu, ktorá vedia k tomu posvätnému miestu, ktorý ich raz a navždy zapálil.  

Prosím vás však, žiadam: nevšímajme si znechutených a nešťastných ľudí; nepočúvajme tých, ktorí cinicky radia nestarať sa o nádeje života; nedôverujme tomu, ktorý uhasí už na počiatku každé nadšenie hovoriac, že žiadna firma nestojí za obetovanie celého života; nepočúvajme ,zostarnutých’ srdcom, ktorí hasia mládežnícku eufóriu. Choďme sa starcami, ktorí majú oči žiariace nádejou!

Pestujme skôr zdravé utópie. Boh chce, aby sme boli schopní snívať ako on a s ním, zatiaľ čo kráčame pozorní na realitu [okolo nás]; snívať o inom svete. A ak nejaký sen zhasne, vráťme sa späť k jeho snívaniu, s nádejou čerpajme na pamäti počiatky, tie tlejúce uhlíky, ktoré – po živote nie celkom dobrom – prikrýva popol nášho prvého stretnutia s Ježišom. 

Toto je základná dynamika kresťanského života: pamätať na Ježiša. Pavol hovoril svojmu učeníkovi: «Pamätaj na Ježiša Krista» (porov. 2Tim 2,8); toto je tá rada veľkého sv. Pavla: «Pamätaj na Ježiša Krista». Pamätať na Ježiša, na oheň lásky, s akým sme raz prijali náš život ako dobrý plán, a  týmto plameňom znovu oživiť našu nádej.“ -ej-   

30/08/2017 13:57