Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Homílie M. Bubáka

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Skúška viery apoštolov

Ilustračná snímka - RV

12/08/2017 11:00

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 19. nedeľu cez rok A (Mt 14, 22-33): Skúška viery apoštolov

Posolstvo dnešnej nedele o apoštoloch v loďke, zmietajúcej sa pod náporom vetra uprostred noci na Galilejskom jazere bude asi ťažké naplno pochopiť bez posolstva nedele minulej. To sme si však nečítali, pretože na minulú nedeľu nám pripadol sviatok Pánovho Premenenia. Bude teda dobré, keď sa pozrieme na to, čo sa stalo pred touto plavbou apoštolov a čo sa teda malo pôvodne čítať v liturgii Božieho slova minulej nedele. Išlo o udalosť zázračného nasýtenia zástupov piatimi chlebmi a dvoma rybami, ktoré sa udialo na pustatine. Nasýtených ľudí bolo, ako hovorí evanjelista okrem žien a detí asi päť tisíc mužov. Apoštoli mali pri tomto nasýtení dôležitú rolu. Boli to oni, kto chodili pomedzi ľudí a dávali každému jedlo. A tak sa zrejme cítili tak trocha v centre pozornosti a možno tak trocha aj ako celebrity a toto si pochopiteľne chceli aj vychutnávať.

No Ježiš urobí tomuto ich vychutnávaniu rázny koniec. „Len čo Ježiš nasýtil zástupy, rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy“, hovorí evanjelista. Aké to muselo byť pre nich sklamanie! Ich pošle zo scény preč a zástupy ľudí odprevádza iba on sám, bez nich. Bez ohľadu na ich zásluhy, na ich únavu, na to, že už nastáva noc, že nad jazerom sa tvoria zlovestné mračná, učeníci musia poslúchnuť a ísť. Nie je treba žiadnej fantázie, aby sme si predstavili sklamanie učeníkov. Tak trocha nám k tomu nahráva aj grécke slovo énankazen, ktoré znamená prinútil ich, aj keď my v slovenčine máme rozkázal im.

S Pánom je to však tak. Nikto, kto chce byť blízko neho, a teda aj blízko jeho kríža, nebude takejto skúšky poslušnosti a viery ušetrený. Žijeme v znamení a v tieni kríža a tam patrí aj noc samoty, neúspechu, pocitu, že nás opustil Boh a že náš údel je nezmyselný. Boh nás teda musí občas do tieňa kríža strčiť nasilu, pretože my sa mu snažíme vyhýbať. Po každom úspechu duchovného života alebo povolania takmer s istotou na človeka príde „tmavá noc duše“ a človek nechápe, prečo táto skúška prišla práve na neho a práve teraz. Biblická odpoveď je v slovách „Hneď, ako Ježiš nasýtil zástupy im rozkázal...“ (v slovenskom texte namiesto slova „Hneď“ na začiatku vety je slovo „Len čo“, čo je však to isté). Pán nenechá svojich vyvolených vychutnať radosť z úspechu zázračného nasýtenia, ale hneď ich podrobuje trpkej nočnej skúške nervov a svalov. Boh svojich spolupracovníkov nešetrí a práve po radostiach úspechu na nich posiela skúšku viery. Kto dostal milosť radosti, dostáva obyčajne aj test, v ktorom sa má možnosť osvedčiť. Ako každý deň, aj deň viery má svoju noc a ako každé more, aj more Božie obsahuje chvíľky slnka a radosti, ale aj chvíľky nepokoja a búrky.

Konečne nesmieme prehliadnuť, že to slovíčko „hneď“ sa v našom príbehu o skúške nachádza ešte raz. V okamihu najväčšej úzkosti a nebezpečenstva, keď Petrovi hrozí, že sa utopí, a on volá o pomoc evanjelista píše: „Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho.“ „Boh dopúšťa, ale neopúšťa. Keď je núdza najväčšia, pomoc Božia najbližšia“, hovorí ľudová múdrosť a tieto jej slová sú vyjadrením presvedčenia, ktoré žiari nielen z nášho dnešného úryvku, ale aj z iných miest evanjelia. Na túto pravdu by sme preto nemali nikdy, obzvlášť keď sa nachádzame vo svojej „temnej noci“, zabudnúť. Oddaná dôvera v Pána, z nej plynúca nám tak pomôže prekonať každú skúšku viery a poslušnosti.

Je zaujímavé, že iba evanjelista Matúš nám zaznamenal Petrovo dobrodružstvo nočnej jazdy po rozbúrenom jazere. Petrov cholerický temperament podliehal často silným výkyvom striedavého nadšenia a depresie. Tak je tomu aj teraz: najprv sklamanie z núteného odchodu po nasýtení davu ľudí a k tomu únava zo zúfalého veslovania proti silnému vetru. Potom náhla radosť zo zistenia, že Kristus ide po vlnách smerom k nim a nadšená túžba ísť mu v ústrety. A nakoniec strach z nebezpečenstva a z vlastnej odvahy. Spasiteľ ho zachraňuje, no jeho karhavé slová k Petrovi sa nám zdajú na náš vkus až príliš prísne: „Maloverný, prečo si pochyboval?” Kto z nás by v takejto situácii nepochyboval? Zrakom viery tu však vidíme dôležité poučenie: Ježiš od Petra žiada neobyčajnú vieru a dôveru, ktorá nikdy nebude pochybovať o Božej moci a dôvere a ktorá nemizne za žiadnych okolností.

Spasiteľ Ježiš však vedel, že o základ takejto viery pre Petra a ostatných  jeho učeníkov, totiž o preukázanie svojho Božstva, sa musí najprv postarať. A presne toto je zmysel všetkých jeho predchádzajúcich zázrakov, ktorých boli jeho apoštoli svedkami. A zvlášť tohto posledného, rozmnoženia chleba a rýb. Tento, ktorý by sme mohli vyjadriť dokonca matematickou rovnicou, bol pre nich ako skúška. Tá rovnica znela „Čím musíme vynásobiť 5 chlebov a 2 roby, aby z toho bolo viac ako 5000 nasýtených?“ Nevedeli. Ježiš im ukázal, že to je on, ktorým toto všetko musia vynásobiť, aby rovnica mala riešenie.

Pán Ježiš týmto zážitkom, svojho budúceho prvého pápeža a všetkých jeho nástupcov učil, že Cirkev, ktorú budú viesť sa bude často podobať tejto Petrovej loďke namáhavo sa plaviacej v noci po rozbúrených vlnách. Že ju čakajú temné doby kríz a otrasov, vonkajších búrok a vnútorných nebezpečných prúdov heréz a nejednoty, ba i rozkladu, neistota na nových dejinných cestách a únava jeho vodcov. A pri tom bude Boh dlho mlčať, prihliadať sa a ponechávať svojich verných v ich námahách osamelých, tak ako vtedy na jazere.

Ako pekne presne toto vyjadril odchádzajúci pápež Benedikt XVI. pri svojej poslednej audiencii 27. 2. 2013, odvolávajúc sa na túto udalosť z Písma, aj keď nie na tú našu od Matúša, ale na inú z evanjelistu Marka, ktorá je však podobná. Hovorí: „Po ôsmich rokoch môžem povedať, že Pán ma viedol, bol pri mne, denne som mohol vnímať jeho prítomnosť. Na tomto úseku cesty Cirkvi boli chvíle radosti a svetla, ale i momenty neľahké. Cítil som sa ako sv. Peter s apoštolmi v loďke na Galilejskom jazere. Pán nám daroval mnohé slnečné dni a jemný vánok, dni hojného rybolovu. Boli i chvíle, keď sa voda dvíhala a dul protivietor - ako počas celých dejín Cirkvi - a zdalo sa, že Pán spí. Vždy som však vedel, že Pán je v tej loďke prítomný, vždy som vedel, že loďka Cirkvi nie je moja, nie je naša, ale jeho. A Pán nedovolí, aby sa potopila. On je jej vodcom, isteže aj prostredníctvom ľudí, ktorých si vybral, pretože tak chcel. Toto bola a je istota, ktorú nič nemôže zatieniť.“ Čo tu je treba – a to Benedikt ako to vidíme aj robil – je uchovať si nezlomnú dôveru, že Pán nad Petrovou loďkou a nad ním samotným bdie a že ju i jeho uchráni.

Podobne môžeme obraz topiaceho sa a zachráneného Petra aplikovať aj na svoj vlastný život, na jeho únavu, depresie a búrky. Aj u nás je Pán na „vrchu, kde sa modlí“ a dlho sa len prizerá naším bojom o dobro. No v pravú chvíľu nám určite príde naproti a nenechá nás zahynúť. Veríme tomu?[1]

 

[1] Inšpirované úvahou Jozefa Hrbatu.

12/08/2017 11:00