Osobnosť Mons. Dominika Hrušovského očami historičky prof. Emílie Hrabovec

Vatikán/Slovensko 28. júla - K prvému výročiu smrti Mons. Dominika Hrušovského, ktoré sme si pripomenuli 27. júla, vyšla spomienková kniha s príhovormi, ktoré odzneli pri poslednej rozlúčke 1. augusta minulého roku v Mani. Publikáciu s titulom „Na pamäť prvého výročia smrti Msgr. Dominika Hrušovského, titulárneho arcibiskupa tubijského, pápežského nuncia“  zostavil dr. Jozef Rydlo a vyšla vo vydavateľstve Libri Historiae v spolupráci so Slovenským ústavom v Ríme a Úniou slovenských spisovateľov, umelcov, kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska.

Z príspevku historičky prof. Emílie Hrabovec, ktorá pôsobí na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a je riaditeľkou Slovenského historického ústavu v Ríme, vyberáme niekoľko výňatkov:

„Pri pohľade na tisícročné slovenské dejiny sa nedá nevidieť, že to bolo niekoľko Bohom požehnaných slovenských kňazských generácií, silných nie počtom, ale duchovne, mravne a intelektuálne, ktoré hýbali osudmi národa a na stáročia poznačili chod jeho dejín: od cyrilo-metodských učeníkov svätého Gorazda a sedmopočetníkov, cez bernolákovcov, hlinkovcov až po novodobých sedmopočetníkov, generáciu dnešných deväťdesiatnikov, ktorá po tieto roky pred našimi očami odchádza k Pánovi a do ktorej radov patril aj otec arcibiskup Dominik Hrušovský.

Dominik Hrušovský patril k zakladateľskej generácii Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, jedného z najvzácnejších plodov slovenského génia novodobých čias. (...) Jedným z najvážnejších poslaní ústavu bolo byť centrom duchovnej služby pre Slovákov v emigrácii. Po smrti Štefana Náhalku, prvého delegáta povereného Svätou stolicou duchovnou správou Slovákov v zahraničí, prevzal Dominik Hrušovský v júni 1975 aj túto pastoračnú úlohu. Jej dôležitosť zvýraznil Ján Pavol II., keď na sviatok Zjavenia Pána roku 1983 osobne vysvätil Dominika Hrušovského za biskupa. Ako biskupské heslo si nový titulárny biskup tubijský zvolil slová žalmu 147 Dispersos congregare, teda ako roztratených synov Izraela chcel zhromažďovať všetkých slovenských veriacich roztratených po celom svete. (…)

Biskupskou vysviackou Dominika Hrušovského dala Cirkev slovenskému spoločenstvu vo svete ráz novej duchovnej rodiny na čele s vlastným duchovným otcom. Jeho jurisdikcia bola rovnaká ako jurisdikcia diecéznych biskupov, podliehali mu slovenskí kňazi, bohoslovci i veriaci v zahraničí, mal právo inkardinovať do diecéz na Slovensku slovenských bohoslovcov, ktorí skončili štúdiá v zahraničí, mnohých z nich osobne vysvätil v kaplnke ústavu. (...)

Biskup Hrušovský riadil všetky slovenské katolícke misie v Európe, Amerike i Austrálii, pri ktorých sa rozvinul okrem náboženského aj čulý národný a spoločenský život miestnych Slovákov. Každoročne precestoval desaťtisíce kilometrov, aby navštevoval krajanov po celom svete, vysluhoval im sviatosti, osobitne sviatosť birmovania, dával duchovné cvičenia, zúčastňoval sa na ich púťach a iných podujatiach náboženského a národného života. Každoročne dvakrát organizoval stretnutia všetkých misionárov, raz na pôde ústavu v Ríme, kde sa často završovali osobitnou audienciou u pápeža, raz priamo „v teréne“, teda na niektorej z misií.

Slováci, ktorí po celom svete i doma na Slovensku čítali nespočetné pastierske i osobné listy a články svojho biskupa a počúvali jeho pravidelné duchovné príhovory vo Vatikánskom rozhlase, zväčša nevedeli, že ich neúnavný pastier žil v Ríme vo veľmi skromných podmienkach. V ústave, v ktorom sa aj v tuhej zime – a rímska zima vie byť tvrdá – kúrilo iba dve hodiny denne, takže pracovať bolo treba v kabáte a v rukaviciach, v ktorom sa vstávalo na svitaní, v ktorom si celé veľké spoločenstvo kňazov delilo jednu maličkú starú fiatku a na stôl prichádzalo najjednoduchšie jedlo, často z vlastnej záhrady. Toto spoločenstvo pod vedením rektora a biskupa Hrušovského nežilo pre svetský úspech, ale stmelila ho nezlomná odhodlanosť pracovať zo všetkých síl pre dobro Cirkvi a národa. (...)

Ústav sa stal aj neoficiálnou, ale veľmi efektívnou platformou pre spoluprácu so Svätou stolicou v slovenských cirkevnopolitických otázkach, plniac tak v mnohom aj úlohy, ktoré by v slobodných pomeroch bola plnila slovenská biskupská konferencia. Osobitne sa angažoval pri riešení otvorených cirkevnopolitických otázok, najmä uskutočnenia dávnej túžby slovenských katolíkov – ustanovenia slovenskej cirkevnej provincie. Na tomto poli vykonal Dominik Hrušovský neoceniteľnú službu Cirkvi a národu ako rektor Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda i ako predseda náboženského odboru Svetového kongresu Slovákov (SKS), ktorý viedol od generálneho zhromaždenia v Ríme v roku 1975. Jeho podpis niesli početné memorandá určené pápežovi a Štátnemu sekretariátu, ktoré prosili najvyššiu cirkevnú autoritu o skoré usporiadanie cirkevných pomerov na Slovensku a o erigovanie samostatnej cirkevnej provincie, aj keď vedeli, že to nebola Svätá stolica, ale pražský komunistický režim, ktorý bránil realizovať tento cieľ. Takéto neverejné podania sprevádzali početné články v časopisoch v slovenčine i v rôznych svetových jazykoch, mnohé z nich z Hrušovského pera.

Na Generálnom zhromaždení SKS v Toronte v roku 1981 bol Dominik Hrušovský zvolený za podpredsedu SKS s úlohou reprezentovať túto organizáciu v cirkevných kruhoch a byť jej radcom v náboženských a cirkevných otázkach. V tejto funkcii sa podieľal na vypracúvaní memoránd o cirkevno-náboženskej situácii na Slovensku, ktoré SKS predložil kontrolným helsinským konferenciám v Madride a vo Viedni a ktoré konkrétnym spôsobom poukazovali na obmedzovanie náboženskej slobody a perzekučné zásahy štátu proti Cirkvi na Slovensku.

Hoci biskup Hrušovský žil v Ríme, Cirkev i národ tvorili v jeho očiach a srdci vždy jednotu, ktorá nepoznala hranice. (...) Neprekvapuje preto, že pád komunizmu a otvorenie hraníc okamžite nasmerovali pohľad biskupa Hrušovského na Slovensko. Po presťahovaní gymnázia i vydavateľstva do vlasti ukončil svoj mandát aj rektor Hrušovský, ktorý sa vrátil do domoviny prakticky súčasne so vznikom druhej Slovenskej republiky, aby sa stal pomocným biskupom Trnavskej arcidiecézy a generálnym tajomníkom novovzniknutej Slovenskej biskupskej konferencie. Slovensko, ktoré našiel, bolo však iné než to, ktoré po desaťročia nosil vo svojom srdci, a pripravilo mu radostné chvíle, ale i bolesti. V roku 1996 ho Ján Pavol II. povolal do diplomatických služieb Svätej stolice a ako apoštolského nuncia vyslal na neľahký post do postsovietskeho Bieloruska.“ -jb-