Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Homílie M. Bubáka

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD: Tichosť a pokora srdca

Ilustračná snímka - ANSA

08/07/2017 11:08

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 14. nedeľu cyklu A (Mt 11, 25-30): Tichosť a pokora srdca

Asi sa nepomýlim, milí priatelia, keď poviem, že čnosť, ktorej Ježiš v dnešnom evanjeliu chce, aby sme sa od neho učili – čnosť tichosti –, mnohým z nás nepripadá príliš príťažlivou, o to menej ako ideál. „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom,“ hovorí. No Ježiš sa tu nepreriekol. Túto čnosť už raz spomenul, a to vo svojej reči na hore. „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme!“ hovorí v treťom blahoslavenstve. Čo je to za čnosť a prečo tichosť Ježiš pokladá za hodnotu?

Je ťažké do slovenčiny jedným slovom preložiť to, čo vyjadruje pôvodné grécke slovo praótita (v lat. mansuetudo, angl. meekness, tal. mitezza). Praótita (praeis = tichý) je stav, kedy sa človek tvárou-tvár zlu rozhodne svoje rozbúrené emócie upokojiť a odmietnuť pokušenie odplatiť sa zlom za zlo. Najlepšie by sme možno tento stav v slovenčine popísali slovami tichosť, krotkosť, pokojnosť, miernosť, ústupčivosť, pokora, trpezlivosť, skromnosť, poddajnosť.

Je jasné, že v slovníku väčšiny dnešných ľudí nič z tohto nemá miesto. Stačí sa len pozrieť na naše reakcie v každodennom živote nielen v našich rodinách, ale aj voči cudzím ľuďom. Veľké konflikty sú obyčajne výsledkom malej emocionálnej iskričky, ktorá sa včas neuhasila. Sú výsledkom situácie, kedy nebolo „múdrejšieho, ktorý by ustúpil“. Ten múdrejší, to je vlastne ten tichý. Dnešný človek má tendenciu tichosť pokladať buď za slabosť alebo za prejav nedostatku odvahy.

No je škoda, že tichosť sa nachádza medzi najmenej oceňovanými čnosťami. Sv. Tomáš Akvinský však píše, že „Tichosť je čnosť, ktorá je viac než čokoľvek iné prejavom toho, že človek vlastní sám seba.“ („Mansuetudo maxime facit hominem esse compotem sui.“ Summa Theologiae, II-II, 157, 4.).

Vo filme Schindlerov zoznam (Schindler's List, 1993) túto Akvinského definíciu čnosti tichosti vidíme pekne v akcii. Schindler, nacistický oportunista, ktorý však medzitým prešiel cez vnútornú premenu, sa raz stretne so svojim bývalým priateľom, teraz hlavným veliteľom koncentračného tábora Amonom, ktorý sa vyžíval v krutosti a vo vraždení ľudí. Títo dvaja sa rozprávajú pri poháriku.

Nacista Amon hovorí: „Sledujem ťa už dlhší čas. Nikdy nie si opitý. To je sebaovládanie. Sebaovládanie je moc. Je to naozaj moc.“

„Myslíš, že to je dôvod, prečo sa nás väzni boja?“ pýta sa Schindler. „Boja sa nás, lebo máme moc zabíjať. Preto majú strach,“ Amon na to. Schindler mu však oponuje: „Pretože máme moc zabíjať, ako sa nám zaľúbi. Niekto spácha zločin, dáme ho zabiť a máme z toho dobrý pocit. Alebo ho zabijeme my sami a máme z toho ešte lepší pocit. To však nie je moc! Moc je, keď my máme všetky dôvody pre to, aby sme niekoho zabili a predsa ho nezabijeme.“ „Myslíš, že toto je moc?“ pýta sa Amon. „Takúto moc mali cisári,“ hovorí Schindler. „Pred cisára je privedený väzeň, vrhne sa na zem a prosí o milosť. Vie, že zomrie. A nato mu cisár odpustí. Nechá toho bezcenného človeka odísť.“ „Ty si predsa len opitý,“ reaguje zdesený Amon. „Toto je moc, Amon! Toto je moc!“ dodáva Schindler. A má pravdu. Toto je moc, pretože toto je znakom, že človek vlastní sám seba. Nevlastnia ho jeho emócie a túžba po pomste alebo iné vrtochy, ale on sám rozhodne, čo urobí. Toto je to Akvinského „vlastnenie seba“.

Tichosť je v skutočnosti pravým opakom slabosti. Je to moc. Slovo, ktoré Tomáš Akvinský vo svojej latinskej definícii používa znamená doslova „byť schopný ovládať sa“ alebo „mať nad sebou moc“, za pomoci ktorej človek urobí to, čo chce on a čo je správne, a nie to, čo mu diktujú jeho emócie.

Ľudia sa s uznaním vyjadrujú o človeku, ktorý sa rozzúri hoci aj na malú urážku. Povedia ňom, že nie je slaboch, lebo si nenechá len tak ľahko po hlave skákať. No odviazanie hnevu z reťaze nie je známkou toho, že človek vlastní sám seba a že je v kontakte so svojou vnútornou mocou. V skutočnosti je to opak, je to známka toho, že človek stratil nad sebou kontrolu a riadenie vozidla svojho správania prenechal svojím nevyspytateľným emóciám. A výsledok takéhoto počinu nikdy nemôže byť dobrý. Emócie konflikt neriešia, ale ho stupňujú. Jeden výbuch vyburcuje ďalší výbuch, ešte mazanejší.

Ak chceme na napäté situácie, v ktorých sa dosť často ocitneme bez vlastnej viny, nielen správne reagovať, ale v nich aj ako ľudia obstáť a nestratiť svoju tvár potrebujeme čnosť tichosti. Tichosť nie je zbabelosťou, bojazlivosťou alebo servilitou, ako si to niektorí myslia. Je to moc, ktorá výbuch hnevu usmerní a podriadi ho úsudku a vláde rozumu. Samozrejme, tým sa nechce povedať, že máme iným dovoliť, aby si s nami robili, čo sa im zachce a my budeme odovzdane a bez slova znášať všetky ich vrtochy. Theophylaktus, arcibiskup z Achrisu z 11. storočia, hovorí, že tichými „nie sú tí, ktorí nie sú nikdy nahnevaní, pretože toto by nebolo možné. Ale sú to tí, ktorí majú síce hnev, no tento svoj hnev ovládajú; a ktorí sú nahnevaní, no len vtedy, keď je na to dôvod. Tichosť nie je zmieriteľná s pomstou, podráždenosťou a prehnanou precitlivenosťou, no je zmieriteľná so sebaobranou alebo pokojným a pevným trvaním na svojich právach.“ Tichosť to je vnútorná sila, ktorá človeku dá odvahu síce sa postaviť proti zlu, ak je to potrebné, no toto zlo neodplácať. Je to čnosť, ktorá človeku pomôže svoje rozpálené vášne sputnať a na ich miesto postaviť  múdrosť a lásku, aby oni rozhodli, čo treba vykonať. Ako povedala Matka Tereza: „Je lepšie robiť dobro, ako bojovať proti zlu.“

Už pred mnohými storočiami sv. Bernard poukázal, že je veľa ľudí, ktorí sú veľmi tichí, keď im všetko vychádza a funguje podľa ich predstáv. No akonáhle im do cesty príde nejaká prekážka alebo protirečenie vybuchnú ako sopka a jej horúca láva ničí všetko naokolo. Každá sopka je pokojná len dovtedy, kým sa v nej nenazberá dostatok energie. Akonáhle k tomu príde, zúri a ničí. Aj títo ľudia sú tichí a mierni, ale iba dovtedy, kým im niekto neoponuje alebo im neprotirečí. Skutočnou skúškou čnosti tichosti je bežný, všedný, každodenný život. Život s reálnymi ľuďmi. Ak ešte nevlastníme čnosť tichosti, práve tam, na živote s reálnymi ľuďmi sa jej môžeme naučiť.

Ale je aj iná škola, kde sa čnosti tichosti dá naučiť, je to škola Ježišova, do ktorej nás dnes pozýva. V evanjeliu sa nachádza jedno pekné slovo: jarmo. Jarmo je zariadenie, ktoré sa vkladá na dva voly, aby mohli spolu dobre ťahať. Keď Ježiš hovorí o svojom jarme, chce nám tým povedať, že tým, že si berieme na seba jeho jarmo, berieme si zároveň za spoločníka aj jeho. A vlastne, tým hlavným, ktorý to všetko ťahá je on. Ježiš sa tu tak stáva pre nás obojím: aj pomocníkom v našich ťažkostiach, ale aj učiteľom v  čnosti tichosti.

Už pred mnohými storočiami sv. Bernard poukázal, že je veľa ľudí, ktorí sú veľmi tichí, keď im všetko vychádza a funguje podľa ich predstáv. No akonáhle im do cesty príde nejaká prekážka alebo protirečenie vybuchnú ako sopka a jej horúca láva ničí všetko naokolo. Každá sopka je pokojná len dovtedy, kým sa v nej nenazberá dostatok energie. Akonáhle k tomu príde, zúri a ničí. Aj títo ľudia sú tichí a mierni, ale iba dovtedy, kým im niekto neoponuje alebo im neprotirečí. Skutočnou skúškou čnosti tichosti je bežný, všedný, každodenný život. Život s reálnymi ľuďmi. Ak ešte nevlastníme čnosť tichosti, práve tam, na živote s reálnymi ľuďmi sa jej môžeme naučiť.

Ale je aj iná škola, kde sa čnosti tichosti dá naučiť, je to škola Ježišova, do ktorej nás dnes pozýva. V evanjeliu sa nachádza jedno pekné slovo: jarmo. Jarmo je zariadenie, ktoré sa vkladá na dva voly, aby mohli spolu dobre ťahať. Keď Ježiš hovorí o svojom jarme, chce nám tým povedať, že tým, že si berieme na seba jeho jarmo, berieme si zároveň za spoločníka aj jeho. A vlastne, tým hlavným, ktorý to všetko ťahá je on. Ježiš sa tu tak stáva pre nás obojím: aj pomocníkom v našich ťažkostiach, ale aj učiteľom v  čnosti tichosti. 

08/07/2017 11:08