Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Spiritualita

Peter Dufka SJ: Putovanie za krásou

Ilustračná snímka

02/07/2017 19:20

Preplnené letiská, preťažené stanice a diaľnice prehustené do takej miery, že sa autá posúvajú rýchlosťou pešej chôdze. Toto je niekoľko obrazov, ktoré sa objavujú v čase, kedy milióny ľudí odchádzajú na dovolenku, aby si odpočinuli od každodennej  práce. Za týchto okolností odísť na dovolenku neznamená vždy a hneď i odpočinok. Takýto presun sa neraz stáva novou záťažou. No i napriek tomu myšlienka na dosiahnutie cieľa pomáha zabudnúť na námahu a dovolenka splní svoj účel. Jasná vízia miesta, kam sa túžime dostať, nám pomáha akosi ľahšie, dovolenkovo prekonať ťažkosti s prípravou a presunom na vytúžené miesta. Toto je princíp, ktorý súvisí s prirodzenosťou putovania a ktorý má svoju krásu. Jasný cieľ odľahčuje námahu jeho dosahovania.

Rozvoj dopravných prostriedkov prispel k tomu, že sme do značnej miery opustili  tradíciu pešieho putovania, ktoré malo v kresťanskej tradícii svoje miesto.  Každý, kto si vyskúšal účinky dlhého putovania, vie o tom, ako sa akoby reštartuje nielen celé telo človeka, ale neraz konštatuje zmenu v duševnej, ba i duchovnej oblasti. Pešie putovanie na dlhé vzdialenosti so sebou prináša  radosť z absolvovanej cesty a vyvoláva nové nadšenie pre ďalšiu etapu. A tak podľa niektorých autorov je človek homo viator - človek na ceste. Toto je  jedna z ukrytých charakteristík ľudskej bytosti.

Pešie putovanie malo v dejinách Cirkvi predovšetkým duchovný rozmer.  Nepraktizovalo sa len kvôli poznaniu nových miest či kvôli nadobudnutiu fyzickej kondície. Na prvom mieste bol náboženský dôvod a často i dôvod pokánia.

Náboženský dôvod putovania jestvoval už od dávnych čias a dodnes súvisí s procesom prehĺbenia duchovného života či osobnej konverzie. Kvôli oslobodeniu sa od prílišných svetských starostí sa často putovalo na známe pútnické miesta do Jeruzalema či k hrobom apoštolov Petra a Pavla do Ríma. Dodnes je známa pešia púť do španielskeho Santiaga de Compostela k hrobu sv. apoštola Jakuba. Putovaním na tieto miesta sa človek úplne preladí a neraz sa zbaví i prílišného strachu o budúcnosť. Počas dlhšieho putovania sa postupne naučí viac dôverovať Božej prozreteľnosti práve v momentoch, kedy zažíva samotu, keď získava skúsenosť cudzinca či pútnika v neznámej krajine. 

Čo je však podstatou putovania a prečo dodnes priťahuje veriacich ľudí? Medzi fyzickým a duchovným putovaním jestvuje totiž úzky súvis. Každý z nás je pútnikom v duchovnom zmysle a fyzické putovanie nám túto skutočnosť zvláštne pripomína. Náš duchovný život si akosi vyžaduje vyjsť z každodennosti, zo sveta utilitarizmu a vydať sa na cestu smerom k transcendentnu, k niečomu presahujúcemu. Presiahnuť seba samého, presiahnuť bežnú každodennosť, a tak nájsť priestor novej slobody, nanovo reflektovať, premyslieť a usporiadať svoje myšlienky a pocity, vidieť druhého a vidieť predovšetkým Boha. Toto je ovocie duchovného putovania, ktoré často súvisí i s fyzickým putovaním.

Putovanie nie je výlet. Je to niečo oveľa viac. Neznamená to jednoducho navštíviť nejaké nové miesto, nie je to aktivita prednostne zameraná na obdivovanie prírody, umeleckých diel či histórie. Putovanie umožňuje predovšetkým vyjsť zo seba samého pre putovanie smerom k Bohu, na miesta, kde sa on dal vidieť alebo spoznať, na miesta, kde milosť Božia zažiarila osobitným spôsobom a kde priniesla bohaté ovocie konverzií a svätosti veriacich. Putovanie človeka disponuje pre vnímanie duchovnej krásy vnímaných objektov, ktoré sa takto dokážu prihovárať človeku akousi novou intenzitou.  

 Krása prírody, umeleckých diel či histórie sa prihovára pútnikovi. Neposkytuje len estetický, ale i duchovný zážitok. Je to krása, ktorá putuje k človeku. Vladimír Soloviev,  ruský filozof a teológ, považuje umenie a krásu za istú formu poznania. Putovanie krásy smerom k pútnikovi má niekedy charakter stretnutia. Soloviev ho opisuje  ako veľmi jemné a umiernené, avšak súčasne dostatočne jasné a presahujúce. Stretnutie s presahujúcou krásou je zároveň stretnutie s pravdou a dobrom. Je to viac stretnutie s niekým, než stretnutie s niečím. Takéto stretnutie zanechá na človeku trvalé zmeny a často presahuje všetky racionálne  poznania.   

V životopisoch svätých môžeme nájsť podobné chápanie udalostí. Svätý Ignác z Loyoly napríklad vo svojej autobiografii uvádza, že pri jedinom videní pri rieke Cardone zažil viac milosti a poznania ako počas celého nasledujúceho života a počas štúdií, ktoré absolvoval. Z tohto momentu sa naučil viac o tajomnom Bohu, ako počas celého štúdia teológie. I krása sa môže podobným spôsobom priblížiť k človeku a dotknúť sa ho.

Umenie  má podľa Solovieva v našom živote nenahraditeľnú úlohu.  Táto úloha spočíva v službe. Umenie a krása  prichádzajú v ústrety človeku, aby sa s nami stretli, osvetlili tajomstvá, ku ktorým sa nedá inak dostať. Ak spoznáme skutočného majstra, usilujeme sa svoju činnosť usmerniť podľa jeho pokynov. Účinnosť našej činnosti nezávisí od toho, koľko toho robíme, ale od bohatstva majstra, ktorého sme sa naučili počúvať. A práve takáto je služba, ktorú nám môže krása poskytnúť. Naučiť sa ju vnímať môže zmeniť náš život.

I podľa ďalšieho ruského autora Pavla Evdokimova krása nie je len niečím, čo sa páči zmyslom, nie je len zážitkom pre oči, ale živí a osvetľuje ducha. Krása posúva človeka do určitého druhu transcendentného prežívania. Môže sa stať náboženskou skúsenosťou. Pre duchovné osoby, skutočných pútnikov nič nie je profánne ani neutrálne, pretože všetko sa vzťahuje na Boha. Evdokimov bol presvedčený o tom, že  všetko krásne sa môže stať zážitkom božského. 

Milí priatelia, putovanie má svoju krásu, pretože je prostriedkom k hlbšiemu poznaniu seba samého, blížnych, ale predovšetkým Boha. On sa nám prihovára osobitným spôsobom na pútnických miestach, ktoré sa nás môžu dotknúť svojou duchovnou krásou. A tak krása putovania je istou podmienkou putovania krásy k nám samotným. 

AUDIO:

02/07/2017 19:20