Pápež František kardinálom v Ríme: Vstaňme, zdvihnime oči a dúfajme

Vatikán 27. júna – Pápež František dnes pri príležitosti 25. výročia svojej biskupskej vysviacky predsedal spolu s kardinálmi prítomnými v Ríme slávnostnej omši v Paulínskej kaplnke vo Vatikáne. Na rannej liturgii sa zúčastnil aj emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov kardinál Jozef Tomko.

Svätý Otec kardinálov, z ktorých väčšina je v pokročilom veku, povzbudil, aby sa stali „starými otcami, ktorí majú sny“ a tak mladým pomohli v ich poslaní prorokovať. Vo svojej homílii sa zameral na tri imperatívy, s ktorými sa Boh obrátil na Abraháma na začiatku knihy Genezis: „Vstaň! Zdvihni oči! Dúfaj!“

Plné znenie homílie pápeža Františka pri príležitosti 25. výročia biskupskej vysviacky

V prvom čítaní sme počuli, ako pokračuje dialóg medzi Bohom a Abramom, ten dialóg, ktorý sa začal s oným «Odíď. Odíď z tvojej krajiny...» (porov. Gn 12,1). A v pokračovaní v tomto dialógu nachádzame tri imperatívy: «Vstaň!», «Zdvihni oči!», «Dúfaj!». Tri rozkazy, ktoré naznačujú cestu, ktorú musí Abram prejsť a tiež spôsob, akým tak má urobiť, vnútorný postoj: vstaň, zdvihni oči, dúfaj.

«Vstaň!». Vstaň, kráčaj, nezostaň stáť na mieste. Máš úlohu, máš misiu a musíš ju splniť kráčajúc. Nesmieš ostať sedieť: vstaň, kráčaj. A Abram začal kráčať. Vždy na ceste. A symbolom tohto kráčania je stan. Kniha Genezis hovorí, že Abram chodieval so stanom, a keď zastal, postavil stan. Kým tu bol tento imperatív «Vstaň!», Abram nikdy pre seba nepostavil dom. Postavil iba oltár: to bola jediná vec, aby mohol uctievať toho, kto mu nariadil, aby vstal, aby bol na ceste so stanom. «Vstaň!»

«Zdvihni oči!». Druhý imperatív. «Zdvihni oči a z miesta, na ktorom si, pozri na sever a na juh, na východ a na západ» (Gn 13,14). Zdvihni oči. Zdvihni oči k horizontu, nestavaj múry. Vždy zdvihni oči a choď tak vpred. A mystikou [spiritualitou] horizontu je to, že čím ďalej kráčame vpred, horizont sa vzďaľuje stále viac. Treba pohľad upriamiť, upriamiť ho vpred, kráčajúc, avšak smerom k horizontu. 

Tretím imperatívnom je «Dúfaj!». V knihe Genezis máme tento pekný rozhovor [medzi Abramom a Bohom]: «[Pane,] dal si mi toho toľko, avšak dedičom bude tento domáci sluha» – «Dedič vyjde z tvojho lona, narodí sa z teba. Dúfaj!» (porov. Gn 15,3-4). A toto povedal človeku, ktorý nemohol mať potomstvo pre vysoký vek ako aj pre neplodnosť svojej ženy. Vyjde z «teba» a tvojho potomstva – z teba – bude «ako prachu zeme. Ak teda niekto dokáže spočítať prach zeme, bude môcť spočítať aj tvoje potomstvo» (Gn 13,16). A trochu ďalej [Boh Abramovi hovorí]: «Pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš! Také bude tvoje potomstvo». A Abram uveril a Pán mu to započítal za spravodlivosť (porov. Gn 15,5-6). V Abramovej viere sa začína tá spravodlivosť, ktorú apoštol Pavol posunie ešte ďalej vo vysvetlení ospravodlivenia.  «Vstaň! Zdvihni oči! – horizont, žiadne múry, len horizont – Dúfaj!». Nádej je bez múrov, je to len horizont.

Nuž, keď bol Abram povolaný, bol viac menej v našom veku: chystal sa do dôchodku; do dôchodku, aby si oddýchol... Začal v tom veku. Starší muž, s váhou staroby, tej staroby, ktorá prináša bolesti, choroby... Avšak ty [– povedal mu Pán], akoby bol mladík: «Vstaň, choď!». Akoby bol nejaký skaut: «Choď! Zdvihni oči a dúfaj».

A toto Božie slovo platí aj pre nás, ktorí sme viac menej vo veku Abrama – sú tu aj mladší, no väčšina z nás je v tom veku; a práve nám Pán dnes hovorí to isté: «Vstaň, zdvihni oči, dúfaj!». Hovorí nám, že nenastal čas uzatvárať svoj život, nemáme ukončovať náš príbeh, sumarizovať naše dejiny. Pán nám hovorí, že náš príbeh je stále otvorený; je otvorený až do konca, je otvorený pre poslanie. A s týmito troma rozkazmi nám naznačuje našu misiu: «Vstaň! Zdvihni oči! Dúfaj!» 

Niekto, kto nám nepraje, o nás môže povedať, že sme „gerontokracia“ [vláda starcov] Cirkvi. Je to posmešok. Nerozumie tomu, čo hovorí. My nie sme starci: sme starí otcovia. Sme starí otcovia. A ak toto nepocítime, musíme si prosiť o milosť to cítiť. Starí otcovia, na ktorých hľadia naši vnuci. Starí otcovia, ktorí im musia dať zmysel života, vďaka našej vlastnej skúsenosti. Starí otcovia, ktorí nie sú uzavretí do melanchólie z našej minulosti, ale otvorení k tomuto dávaniu. A tak pre nás toto «Vstaň, zdvihni oči, dúfaj!» sa volá «snívať». Sme starými otcami, ktorí sú povolaní snívať a odovzdať náš sen dnešnej mládeži. Oni ho potrebujú, lebo z našich snov môžu načerpať silu prorokovať a pokračovať v plnení ich poslania. 

Prichádza mi na um pasáž z Lukášovho evanjelia (2,21-38) o Simeonovi a Anne. Dvaja starí rodičia, avšak koľkú schopnosť snívať mali títo dvaja! A celý tento sen vyrozprávali sv. Jozefovi, Panne Márii, ľuďom... A Anna to išla rozniesť na všetky strany: «Je to on! Je to on!» a rozpovedať sen svojho života.

A to je to, čo dnes Pán od nás žiada: aby sme boli starými otcami, aby sme odovzdali mladým vitalitu, lebo oni to od nás čakajú; aby sme sa neuzavreli, ale dali zo seba to najlepšie: oni očakávajú od nás našu skúsenosť, naše pozitívne sny, aby mohli prorokovať a pracovať. 

Prosím Pána za nás všetkých, aby nám dal túto milosť. A tiež za tých, ktorí sa ešte nestali starými otcami: hľa tu predseda biskupov Brazílie je ešte mladík, ale ten čas príde! Teda milosť byť starými otcami, milosť snívať a odovzdať tento sen našim mladým. Potrebujú to.      

[Slová pápeža Františka na záver svätej omše ešte pred požehnaním]

Chcel by som sa poďakovať vám všetkým za slová, s ktorými sa na mňa obrátil kardinál Sodano, dekan [Kardinálskeho zboru] spolu s novým prodekanom, ktorý je vedľa neho – gratulujem [k voľbe]! Chcem sa poďakovať za túto spoločnú modlitbu pri tomto výročí, prosiac o odpustenie za moje hriechy a o vytrvalosť vo viere, v nádeji, v láske. Veľmi vám ďakujem za túto bratskú spoločnosť a prosím Pána, aby vás požehnal a sprevádzal na ceste služby Cirkvi. Veľká vďaka. -ej-