Arcib. Cyril Vasiľ: Blahoslavená sestra Miriam Terézia Demjanovičová

Keď sa na Slovensku spýtate praktizujúceho veriaceho človeka, kto patrí medzi  našich novodobých svätých, či blahoslavených, väčšina by vedela  uviesť mená biskupov  Petra Pavla Gojdiča i Vasiľa Hopka, prípadne rehoľníka  redemptoristu blahoslaveného Metoda Trčku. K nim sa priraďuje aj biskup Teodor Romža, keďže územie mukačevskej eparchie, ktorej bol biskupom zasahovalo aj na Slovensko. K týmto gréckokatolíckym blahoslaveným sa potom pripočítava aj rímskokatolícka blahoslavená Zdenka Šelingová, rehoľníčka z rádu Milosrdných sestier Svätého kríža. Málokto by už ale uviedol, že okrem týchto  známych postáv sa v zozname blahoslavených nachádza aj ďalšia  blahoslavená slovenského pôvodu, aj keď už narodená v Spojených štátoch amerických, ktorá  spája gréckokatolícku i rímskokatolícku cirkev. O koho ide?

Je to sestra Terézia Miriam Demjanovičová, ktorá sa narodila 26. marca 1901 v americkom meste Bayonne v New Jersey  v robotníckej rodine ako najmladšie zo siedmich detí Alexandra Demjanoviča a Johany Suchej, slovenských gréckokatolíckych emigrantov pôvodom z Bardejova. Sviatosti kresťanskej iniciácie prijala vo východnom obrade v miestnom chráme sv. Jána Krstiteľa.  Úprimnej nábožnosti sa Terézia  naučila už v rodinnom kruhu. Patrila k prvej generácii amerických Slovákov a preto  aj  jej rodičia ju podporili v túžbe po získaní kvalitného vzdelania. Ako 16-ročná získala diplom ukončenia strednej školy a už vtedy v sebe cítila túžbu po rehoľnom živote. Najprv si priala vstúpiť k sestrám karmelitánkam, ale matkina choroba je prinútila venovať sa starostlivosti o domácnosť.

V novembri 1918 jej matka zomrela a Tereza sa rozhodla nastúpiť do Kolégia sv. Alžbety v Covent Station v New Jersey, kde sa venovala štúdiu literatúry. Po získaní vytúženého vysokoškolského diplomu v rokoch 1923-1924 vyučovala na Akadémii sv. Alojza angličtinu a latinčinu. Horlivo sa zúčastňovala na farskom živote a na činnosti Mariánskej  akadémie. Jej túžba po rehoľnom živote neutíchla ani počas vysokoškolských štúdií, v tomto ju posilňoval aj vzor staršieho brata  Karola, ktorý už bol v tom čas rímskokatolíckym kňazom. Napriek prvotnému záujmu o Karmel však v nej postupne dozrelo rozhodnutie vstúpiť do aktívnej apoštolskej rehole Milosrdných sestier sv. Alžbety, ktoré sa venujú vyučovaniu. Do tejto rehole vstúpila 11. februára 1925, len tri dni po smrti svojho otca. Pri vstupe do postulandátu prijala rehoľné meno Miriam.

V reholi sa naplno prejavili jej literárne schopnosti,  - stala sa autorkou dvoch divadelných predstavení, po názvom Siedmy týždeň a Kolónia malomocných a viacerých básní. Jej literárne aj duchovné vlohy využíval aj benediktín páter Benedikt Bradley, ktorá ju požiadal o písanie duchovných konferencií, ktoré potom on sám využíval pri formácii noviciek. Krátko po zložení prvých rehoľných sľubov v novembri 1926 sestra Miriam Tereza ochorela na komplikáciu hypertenzie a tonzilíty.  O mesiac nato sa objavili problémy s apendicídou. Pri zhoršení jej zdravotného stavu na jar v roku 1927 jej bolo dané špeciálne dovolenie predčasne zložiť večné rehoľné sľuby. 8. mája 1927, pred 90. rokmi sestra Miriam Terézia Demjanovičová zomrela vo veku 26 rokov.

Aj keď svoj krátky rehoľný život prežila v rímskokatolíckom obrade, v skutočnosti  bola stále gréckokatolíčkou. Po jej smrti duchovný otec Bradley na nástenku kláštora dal krátky oznam: „Konferencie, ktoré so prednášal sestrám písala sestra Miriam Terézia.“  V roku 1928 boli tieto konferencie zozbierané a uverejnené pod názvom „Väčšia dokonalosť“. Tento jej duchovný odkaz vzbudil od začiatku záujem o život i posolstvo tejto mladej rehoľníčky. V roku 1936 vyšiel jej prvý životopis, mnohí veriaci uvádzali, že na jej príhovor boli vyslyšané ich modlitby.

V roku 1945 Patersonský biskup začal kauzu jej beatifikácie, ktorá po rôznych fázach, po potvrdení zázraku na jej príhovor a schválení pápežom Františkom bola zavŕšená beatifikáciou, ktorá sa uskutočnila v Newarku v štáte New Jersey 4. októbra 2014. Išlo o prvú beatifikačnú slávnosť, ktorá bola vykonaná na území Spojených štátov. Tak sa stala dcéra slovenských gréckokatolíkov ako rímskokatolícka rehoľníčka prvou Američankou blahorečenou na americkom kontinente. Najkrajší dôkaz toho, ako svätosť spája. V jej živote je spojená hlboká mystika s praktickým apoštolátom, východné korene i latinskosť, keďže bola aj profesorkou latinčiny a hoci ostala gréckokatolíčkou, svoju cestu za „Väčšou dokonalosťou“, teda za Kristom, zavŕšila v  západnej kongregácie. Aj to je obraz univerzálnej ale aj všetkým dostupnej svätosti.

Počas svetových dní mládeže v  jubilejnom roku 2000, jednou z nosných myšlienok boli aj slová sv. Jána Pavla II. „nebojte sa byť svätými tretieho tisícročia“. Pri stretnutí s mladými v jednom rímskom chráme neďaleko Kolosea, kňaz zaskočil  prítomných priamou otázkou: „Kto z vás chce byť svätý?“  Váhavo  zdvihlo ruky niekoľko chlapcov a dievčat, ostatní sa dosť rozpačito obzerali.

Keď začal „dobiedzať“, priamo sa pýtajúc jedného mladíka – „nechceš byť svätý?“ – ten mu odpovedal: „Otče, ja by som chcel byť normálny“ . Výborne,  pokračoval kňaz, ale veď  pre kresťana „byť svätým“ znamená  presne toto, „byť normálnym“, teda byť tým, čím sme povolaní všetci. Kresťan a svätosť to sú dva do sebe zapadajúce, navzájom sa prelínajúce pojmy. Svätosť sa totiž nemusí chápať len ako výnimočná osobná morálna kvalita, ale aj ako povolanie a charakteristika stavu, ku ktorému sme všetci povolaní a nasmerovaní – a to aj napriek našim osobným slabostiam, či dokonca pádom.

Človek  sa krstom stáva kresťanom, teda účastníkom na tajomstve smrti a vzkriesenia Ježiša Krista a je povolaný k novému, nadprirodzenému životu. Ďalšie sviatosti kresťanskej iniciácie len dopĺňajú a prehlbujú tento základný vzťah. Birmovaním sa otvárame darom Božieho Ducha, aby sme boli svedkami Ježišovho evanjelia vo svete, Eucharistiou sa „sýtime“  Kristom samým, jeho Telo a Krv sa stávajú našim pokrmom, aby sme sa tak stotožnili s ním samým. Cirkev ako celok i každý jej jednotlivec je ponorený a povolaný ku svätosti. Aj preto vo vyznaní viery hovoríme, že veríme „v jednu, svätú, katolícku a apoštolskú Cirkev“.

Ako by sme teda mohli nechcieť byť svätými!

V úvode spomenutý katechéta ďalej nenechal na pokoji skupinku mladých: „Vari je tu niekto, kto by chcel byť zatratený?!“ – Samozrejme, že sa nikto neprihlásil. A katechéza pokračovala: Na konci našich dní, buď si zvolíme definitívne Boha, alebo sa neodvolateľne rozhodneme byť bez neho.  Prvú variantu označujeme slovom svätosť, nebo, raj, večná blaženosť – byť v jednote s Bohom, „z tváre do tváre“ ako hovorí sv. Pavol, precítiť v tomto stretnutí najhlbšie uskutočnenie všetkých túžob nášho bytia. Dobrovoľne a vedome a „naveky“ sa zbaviť tejto možnosti – takéto nešťastné  nezvrátiteľné osobné rozhodnutie označujeme slovom „zatratenie, peklo, večná smrť“. V konečnom dôsledku, na konci behu nášho života sa predstavíme pred Pána, buď ako „svätí“, teda túžiaci po Ňom, hľadajúci Ho, milujúci Ho, alebo ako „zatratení“, teda  odmietajúci Boha a zúfalo zúrivo-zlostní, nahnevaní na seba samých na Boha, na celý svet. Po tomto vysvetlení, na opakujúcu sa otázku kazateľa: „Kto chce byť svätý?“ sa v chráme s radosťou a s jednoznačnou rozhodnosťou zdvihli všetky ruky.

Sestra Miriam Terézia Demjanovičová, táto u nás ešte stále málo známa americká  Slovenka sa na stretnutie s večnou svätosťou pripravovala celý život a definitíve sa spojila s Pánom pred 90 rokmi, 8. mája 1927. Aj na jej príhovor prosme o silu vykročiť s odhodlaním na cestu k svätosti.

AUDIO: