Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD: Povolaní sme všetci

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 11. nedeľu cyklu A  (Mt 9, 36-10,8): Povolaní sme všetci

Hlava jednej významnej rodiny po veľmi úspešnej kariére ako novinár a publicista odchádza do zaslúženého dôchodku. Jeho rodina premýšľala, čo by mu v tento jeho významný deň mohli darovať. Chceli, aby to bolo niečo, čo by ho naozaj potešilo. Po dlhom premýšľaní sa rozhodli, že mu podarujú knihu, v ktorej budú v románovej forme napísané dejiny ich rodiny. Vedeli, že to bude pre neho skutočne dobrý dar, pretože im bolo známe, že o dejiny svojej rodiny sa stále veľmi zaujímal a vždy ho potešilo, keď sa náhodou dozvedel čosi nového o niektorom zo svojich predkov.

Rodina si teda najala známeho spisovateľa a poprosila ho, či by sa – samozrejme nie zadarmo – neujal tejto úlohy. On súhlasil a tak začal zberať potrebné informácie a materiály. Rozprával sa s členmi rodiny, čítal ich staré denníky, korešpondenciu, pozeral albumy, navštevoval rôznych ľudí, na ktorých pri svojich bádaniach narazil. Jedného dňa si jedna členka rodiny, vlastne tá,  ktorá to celé vymyslela, zvolala rodinu dohromady a podelila sa s nimi o svoju obavu. Hovorí im: „Počúvajte, čo spravíme so strýkom Michalom? V našom románe ho zatajiť nemôžeme, veď bol jeden z nás. Ale ak tam bude spomenutý, bude to pre nás všetkých riadna ostuda!“ Strýko Michal bol totiž čierna ovca rodiny. Bol to kriminálnik a tak aj skončil. Po úkladnej vražde istého človeka, z ktorej bol usvedčený, ho odsúdili na trest smrti. Zomrel popravený na elektrickom kresle. Rodina sa nakoniec uzhodla, že si o tom pohovoria so spisovateľom a že ho poprosia, aby to  nejako vyriešil. „Nebojte sa, nechajte to na mňa,“ hovorí im spisovateľ, keď mu to všetko povedali. „O vášho strýka Michala sa postarám. Aj bude spomenutý v románe, aj vy budete spokojní.“

Keď román vyšiel, v časti, kde sa písalo o strýkovi Michalovi stálo toto: „Strýko Michal si zasadol do kresla aplikovanej elektroniky v jednej známej vládnej inštitúcii. Na svoju pozíciu bol naviazaný doslova silnými putami. Jeho smrť prišla ako skutočný šok.“

Je len málo rodín, milí priatelia, ktoré by pri písaní svojej rodinnej histórie nenarazili na podobný problém. V každej rodine sa nachádzajú mená, ktoré aj nás – podobne ako najatého spisovateľa v našom príbehu – vedú až k nevšednej kreativite.

Keď evanjelista Matúš píše svoje evanjelium, nezdá sa, že by ho príliš zaujímali nejaké detaily zo životov tých, ktorých si Ježiš povolal, teda Dvanástich apoštolov. Podobne je tomu aj u iných evanjelistov. Ani oni sa o životoch Dvanástich apoštolov príliš nerozpisujú. Boli ženatí?, boli slobodní?, mali deti? Nevieme. A je toho veľa, čo by sme o nich chceli vedieť a nevieme to. A je to možno zvláštne: veď Dvanásti apoštoli boli prvými členmi našej Kresťanskej rodiny a predsa, čo o nich vieme, sú tak nanajvýš ich mená. Okrem Judáša, jediní, ktorí zopárkrát tak výslovne vystupujú do popredia sú iba dve dvojice apoštolských súrodencov: Peter a Ondrej a potom Jakub a Ján. Ostatní vystupujú ako beztvarý dav alebo ako nevýrazná skupina.

V príbehu prvotnej cirkvi potom Ondrej zmizne zo scény ako prvý, Jakub je ako prvý umučený a Ján je označovaný ako učeník, ktorého mal Ježiš rád. Peter zostane tak jediným členom Dvanástich apoštolov, o ktorom máme pomerne dosť, alebo snáď najviac informácií.

Hoci všetky štyri evanjeliá hovoria o tom, že Ježiš si vybral svojich dvanástich apoštolov z väčšej skupiny svojich nasledovníkov, to znamená špeciálne si ich vyvolil, vybral spomedzi ostatných, napriek tomu o nich ako o jednotlivcoch vieme toho tak strašne málo. Prečo si ich vyvolil? prečo práve ich? Niekedy sa to spomína, no aj to veľmi lakonicky. Žiadalo by sa nám vedieť toho o nich a o ich minulosti, či špeciálnych daroch a vlastnostiach omnoho viac.

Možno to evanjelisti urobili naschvál. Možno sa chceli vyhnúť kultu osobnosti, to znamená tomu, že by si ich ľudia začali až príliš uctievať. Pre evanjelistov apoštoli neboli dôležití. Dôležitý bol Ježiš. Apoštolov si Ježiš povolal iba na to, aby sa stali jeho očitými a priamymi svedkami.

To, ako poznali a zažívali Ježiša, ktorý chodil po palestínskych cestách ich doby bolo v dejinách cirkvi čímsi jedinečným a neopakovateľným. Nikto iný, ani pred nimi ani po nich, nemal možnosť zažívať Ježiša tak zblízka a tak intímne, ako oni. No ich význam a ich dôležitosť nespočívali v tomto. Ich význam a dôležitosť spočívali v tom, ako silne a ako verne o osobe Ježišovej, a o jeho slovách a skutkoch dokázali svedčiť pred inými ľuďmi a ako oni sami toto všetko žili vo svojich vlastných životoch. Toto by mohlo vysvetliť dôvod, prečo v ranej cirkvi – aj  keď úcta apoštolov bola veľká – nejestvovala nejaká zvlášť veľká nostalgia za ich časmi alebo zvedavosť na to, aká bola ich presná minulosť, čo boli títo dvanásti muži presne zač.

Cirkev sa vo svojom živote viery musí hýbať a aj sa hýbe stále dopredu. Každé spoločenstvo veriacich v každej dobe musí dať zrod svojim vlastným apoštolom. Úloha apoštolov – nech žijú v ktorejkoľvek dobe –, však zostáva tá istá, akú mali apoštoli prvej generácie, čiže Dvanásti apoštoli Ježišovi. Úlohou apoštolov je usmerňovať pozornosť ľudí na Ježiša Krista, nášho živého a žijúceho Pána.  

Aj my sme volaní. Každý z nás je volaný k svätosti. Každý z nás je volaný nasledovať Ježiša. Sme hlavne volaní ohlasovať Ježiša a svedčiť o ňom pred ľuďmi. Avšak našou úlohou nie je tráviť čas minulosťou, či hľadieť na dávne časy, ktoré tu boli kedysi, a ktoré sú už nenávratne za nami. My máme byť služobníkmi časov našich a  doby našej, vlastnej. Každý z nás má zodpovednosť za misiu, ktorú má tu a teraz. Ako napísal kardinál Newman: „Po prvý raz nás Pán povolal v krste. Ale volal nás aj neskôr. Či jeho hlas počúvneme alebo ho odmietame, on nás volať aj tak neprestáva. Abraháma povolal z jeho domu, Petra od rybárskej siete, Matúša z jeho úradu, Eliáša z jeho farmy, Natanaela spod stromu, pod ktorým odpočíval. Každý z nás je volaný neustále, od jednej veci k druhej.“

Naše volanie nás však vedie stále dopredu (sempre avanti), nie dozadu, do minulosti. Volanie je vždy o budúcnosti. Toto samozrejme neznamená, že by sme sa nemohli a nemali pozerať tak trocha aj do minulosti, na dejiny našej kresťanskej rodiny, v ktorej narazíme na zástupy našich strýkov Michalov. Čo to znamená je to, že odmietneme ostať zaseknutí v tom, čo bolo. Naša zodpovednosť je žiť Krista a svedčiť o ňom dnes a zajtra.

Želám vám, milí priatelia, požehnanú nedeľu.