Pápež pokračoval v katechézach o nádeji: Boh miluje bezpodmienečne a nezištne

Vatikán 14. júna – Božiu lásku si nepotrebujeme najprv zaslúžiť, ale je jeho nezištným darom. Naša nádej sa preto zakladá na istote, že sme jeho milovanými deťmi. Touto myšlienkou Svätý Otec František pri dnešnej generálnej audiencii vo Vatikáne pokračoval vo svojom cykle o kresťanskej nádeji.

V horúcom slnečnom počasí organizátori prichýlili skupiny chorých v Aule Pavla VI., kde ich Svätý Otec pozdravil ešte pred príchodom na Námestie sv. Petra. Aj prítomných na námestí v úvode pozval, aby s nimi vytvorili duchovné spojenie.

Biblickým úvodom ku katechéze bol úryvok z Lukášovej 15. kapitoly o návrate márnotratného syna: «I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom“. Ale otec povedal svojim sluhom: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“. A začali hodovať.» (Lk 15,20-24a)

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes sa táto audiencia koná na dvoch miestach, avšak prepojených cez veľkoplošné obrazovky. Chorí, aby netrpeli horúčavou, sú v Aule Pavla VI., a my sme tu. Všetci sme však spolu. A spája nás Duch Svätý – ten, kto vždy vytvára jednotu. Pozdravujeme tých, čo sú v aule. 

Nikto z nás nemôže žiť bez lásky. A jedným nepekným druhom otroctva, do ktorého môžeme upadnúť, je domnievať sa, že lásku si treba zaslúžiť. Možno veľká časť úzkosti súčasného človeka pochádza z tohto: z presvedčenia, že ak nie sme silní, príťažliví a pekní, tak sa nami nikto nebude zaoberať. Toto je cesta meritokracie, nie je tak?

Mnohí ľudia sa dnes usilujú o istú viditeľnosť len preto, aby utíšili akúsi vnútornú prázdnotu: akoby sme boli osobami večne potrebujúcimi uistenia. Viete si však predstaviť svet, kde si všetci žobrú o pozornosť druhých uvádzaním dôvodov, zatiaľ čo nikto nie je ochotný druhého milovať nezištne? Predstavte si takýto svet... svet bez nezištnosti lásky... Vyzerá to ako ľudský svet, no v skutočnosti je to peklo.

Mnohé narcistické prejavy človeka sa rodia z pocitu osamelosti. A aj z osirelosti. Neraz sa v pozadí zdanlivo nevysvetliteľného správania ukrýva jedna otázka: je možné, že si nezaslúžim byť oslovovaný po mene? Čiže byť milovaným? Lebo láska vždy oslovuje po mene...

Keď tým, kto nie je milovaný alebo sa ním necíti byť, je dospievajúci človek, môže sa z toho zrodiť násilie. V pozadí mnohých foriem sociálnej nenávisti a výtržníctva je častokrát srdce, ktorému sa nedostalo povšimnutia. Neexistujú zlé deti, rovnako ako neexistujú dospievajúci, ktorí by boli celkom skazení, avšak existujú takí, čo sú nešťastní. A čo nás môže urobiť šťastnými, ak nie skúsenosť darovanej a prijatej lásky?

Život ľudskej bytosti je vzájomná výmena pohľadov: niekto, kto nám vyčarí prvý úsmev, a my, ktorí sa nezištne usmejeme na toho, kto je uzavretý v smútku, a tak mu umožníme dostať sa z neho von. Výmena pohľadov: pohľad do očí... a otvárajú sa dvere srdca.

Prvým krokom, ktorý Boh robí smerom k nám, je krok lásky, ktorá je ústretová a bezpodmienčná. Boh miluje ako prvý. Boh nás nemiluje preto, že je v nás nejaký dôvod vzbudzujúci lásku. Boh nás miluje, pretože on sám je láskou a láska pre svoju prirodzenosť má tendenciu sa šíriť, darovať sa. Ani svoju dobrotivosť Boh neviaže na naše obrátenie: jedine v tom zmysle, že ono je dôsledkom Božej lásky.

Svätý Pavol to dokonale vystihuje: «Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici» (Rim 5,8). - Keď sme boli ešte hriešnici. Bezpodmienečná láska. - Boli sme „vzdialení“, ako márnotratný syn v podobenstve: «Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto» (Lk 15,20). Z lásky k nám Boh uskutočnil exodus zo seba samého, aby nás prišiel navštíviť do týchto končín, kde bolo nemysliteľné, že by tam on vkročil. Boh nás miloval aj vtedy, keď sme boli zatúlaní.

Kto z nás miluje takýmto spôsobom, ak nie ten, kto je otcom či matkou? Mama aj naďalej miluje svoje dieťa, aj vtedy, keď je toto dieťa vo väzení. Pamätám si na mnohé mamy, v mojej predošlej diecéze, ako čakávali v rade na vstup do väzenia, množstvo matiek. A nehanbili sa. Syn bol vo väzení, no bol to ich syn. A znášali mnohé pokorovania pri prehliadkach pred vstupom, avšak: „Je to môj syn!“ – „Pani, veď váš syn je zločinec!“ – „Je to môj syn!“

Jedine táto láska matky a otca nám dáva pochopiť, aká je láska Boha. Matka nežiada zrušenie ľudskej spravodlivosti, lebo každé pochybenie si vyžaduje vykúpenie, avšak matka nikdy neprestane trpieť pre svoje dieťa. Miluje ho aj vtedy, keď je hriešnikom. Boh tak isto koná s nami: sme jeho milovanými deťmi! Nuž, môže sa stať, že by mal Boh nejaké deti, ktoré by nemiloval? Nie. Všetci sme milovanými Božími deťmi.

Nad naším životom nie je nijaké zlorečenie, jedine dobrotivé slovo Boha, ktorý utvoril našu existenciu z ničoho. Všetko zahŕňajúcou pravdou je vzťah lásky spájajúci Otca so Synom prostredníctvom Ducha Svätého, vzťah, do ktorého sme prijatí skrze milosť. V ňom, v Kristovi Ježišovi, sme boli chcení, milovaní, vytúžení. Je tu niekto, kto do nás vtlačil prvotnú krásu, ktorú žiaden hriech, žiadne nesprávne rozhodnutie nikdy nebude môcť úplne vymazať.

Sme vždy v Božích očiach malými fontánami, ktoré sú na to, aby chrlili dobrú vodu. Povedal to Ježiš samaritánskej žene: «Voda, ktorú [ti] dám, stane sa v [tebe] prameňom vody prúdiacej do večného života» (Jn 4,14).

Aký je liek na zmenu srdca nešťastnej osoby? Aká je medicína na premenu srdca človeka, ktorý nie je šťastný? [prítomní odpovedajú: Láska!] Silnejšie! [kričia: Láska!] Výborne! Vynikajúco! Ste všetci skvelí! A ako dáme človeku pocítiť, že je milovaný? Predovšetkým ho treba objať. Dať mu pocítiť, že je vytúžený, že je dôležitý a prestane byť smutný.

Láska vyvoláva lásku, a to silnejším spôsobom než keď nenávisť vyvoláva smrť. Ježiš nezomrel a nevstal z mŕtvych pre seba samého, ale pre nás, aby naše hriechy boli odpustené. Je tu teda čas zmŕtvychvstania pre všetkých: čas pozdvihnúť chudobných z malomyseľnosti, predovšetkým tých, ktorí ležia v hrobe po dobu oveľa dlhšiu než tri dni. Nech tu, na naše tváre zaveje vietor oslobodenia. Nech tu vzklíči dar nádeje. A nádej je tá od Boha Otca, ktorý nás miluje takých, akí sme: miluje nás vždy, všetkých. Dobrých aj zlých. Súhlasíte? Ďakujem!

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-