Turíčna homília pápeža Františka: Duch vytvára nový ľud s novým srdcom

Vatikán 4. júna – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri svätej omši Slávnosti Zoslania Ducha Svätého, ktorú celebroval o 10.30 na Vatikánskom námestí za účasti desaťtisícov veriacich z celého sveta, ktorí prišli do Ríma pri 50. výročí zrodu Katolíckej charizmatickej obnovy. 

 Dnes sa uzatvára obdobie Veľkej noci, päťdesiat dní od Ježišovho zmŕtvychvstania až po Turíce, ktoré sú osobitným spôsobom poznačené prítomnosťou Ducha Svätého. Veď práve on je veľkonočným darom „par excellence“. Je to Duch stvoriteľ, ktorý vždy uskutočňuje nové veci. Dve novosti sa nám ukazujú v dnešných čítaniach. V prvom čítaní Duch robí z učeníkov nový ľud; v evanjeliu tvorí v učeníkoch nové srdce.

Nový ľud. V Deň Turíc Duch zostúpil z neba v podobe «akoby ohnivých jazykov, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi» (Sk 2,3-4). Božie slovo takto opisuje konanie Ducha Svätého, ktorý najprv spočinie na každom jednom z nich a potom uvádza všetkých do komunikácie. Každému dáva určitý dar a všetkých spája do jednoty. Inými slovami, ten istý Duch tvorí rozmanitosť aj jednotu a týmto spôsobom formuje nový ľud, pestrý a jednotný: všeobecnú (univerzálnu) Cirkev. Najprv, s fantáziou a nepredvídateľnosťou tvorí rozmanitosť; v každej epoche dáva totiž prekvitať novým a rozličným charizmám. Potom ten istý Duch uskutočňuje jednotu: spája, zhromažďuje, obnovuje harmóniu: «Svojou prítomnosťou a svojím pôsobením spája do jednoty duchov, ktorí sú vzájomne odlišní a rozdielni» (Cyril Alexandrijský: Komentár k Jánovmu evanjeliu, XI,11). A tak tu pôjde o opravdivú jednotu, jednotu podľa Boha, ktorá nie je uniformitou, ale jednotou v rozdielnosti.

Pre jej uskutočnenie nám pomôže vyhýbať sa dvom často sa opakujúcim pokušeniam. Prvým je pokušenie hľadať rozličnosť bez jednoty. Dochádza k tomu vtedy, keď sa chceme odlišovať, keď formujeme zoskupenia a tábory, keď tvrdošijne trváme na vylučujúcich stanoviskách, keď sa uzatvárame do vlastných skupinových záujmov (partikularizmov), pokladajúc sa azda za lepších, či za tých, čo majú vždy pravdu - to sú tí takzvaní „strážcovia pravdy“. Vtedy si volíme časť, nie celok, kladieme príslušnosť k tomu či onomu pred príslušnosť k Cirkvi; stávame sa „fanúšikmi“ istého tábora, skôr než bratmi a sestrami v tom istom Duchu; kresťanmi „pravicovými či ľavicovými“ skôr než Ježišovými; neohybnými strážcami minulosti či avantgardistami budúcnosti, skôr než pokornými a vďačnými synmi Cirkvi. Takáto je rozmanitosť bez jednoty. Opačným pokušením je naopak hľadanie jednoty bez rozmanitosti. Týmto spôsobom sa však jednota stáva uniformitou, povinnosťou robiť všetko spoločne a všetko rovnako, všetci rozmýšľať vždy tým istým spôsobom. Jednota takto skončí pri tom, že sa stane nivelizovaním (homologizáciou) a už viac niet slobody. Avšak svätý Pavol hovorí, že «kde je Pánov Duch, tam je sloboda» (2 Kor 3,17).

Naša modlitba k Duchu Svätému je teda vyprosovaním si milosti prijať jeho jednotu, pohľad, ktorý - prekračujúc osobné preferencie - objíma a miluje svoju Cirkev, našu Cirkev; milosti cítiť zodpovednosť za jednotu medzi všetkými, vykoreniť klebety zasievajúce kúkoľ a vzájomné závisti spôsobujúce otravu, lebo byť mužmi a ženami Cirkvi znamená byť mužmi a ženami jednoty (spoločenstva); je tiež vyprosovaním si srdca, ktoré bude cítiť Cirkev ako našu matku a náš dom: pohostinný a otvorený dom, kde sa zdieľa mnohotvárna radosť Ducha Svätého.

A teraz poďme k tej druhej novosti: nové srdce. Zmŕtvychvstalý Ježiš, keď sa po prvý raz zjavuje svojim učeníkom, hovorí: «Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané» (Jn 20,21-23). Ježiš neodsudzuje svojich učeníkov, ktorí ho počas utrpenia opustili a zapreli, ale daruje im Ducha odpustenia. Duch je prvým darom Zmŕtvychvstalého a je darovaný predovšetkým na odpustenie hriechov. Tu je počiatok Cirkvi, tu je to spojivo, ktoré nás udržuje pohromade, tá malta, čo spája tehly domu: odpustenie. Lebo odpustenie je darom nesmiernej sily, je tou najväčšou láskou, tým, čo udržuje v jednote napriek všetkému, tým, čo zabraňuje zrúteniu, čo posilňuje a upevňuje. Odpustenie oslobodzuje srdce a dovoľuje začať odznova: odpustenie dáva nádej, bez odpustenia sa nebuduje Cirkev.

Duch odpustenia, ktorý všetko rieši vo svornosti, nás pobáda k odmietnutiu iných ciest: unáhleného konania toho, kto súdi; slepých uličiek toho, kto zatvára každé dvere; jednosmerných ciest toho, kto kritizuje ostatných. Duch nás naopak vyzýva ísť obojsmernou cestou prijatého a darovaného odpustenia, cestou Božieho milosrdenstva, ktoré sa prejavuje láskou k blížnemu, cestou lásky ako «jediného kritéria, podľa ktorého sa všetko musí vykonať či nevykonať, zmeniť či nemeniť» (Izák zo Stelly, Príhovor 31). Vyprosujme si milosť, aby sme tvár našej Matky Cirkvi robili čoraz krajšou, obnovujúc sa prostredníctvom odpúšťania a naprávania seba samých: len vtedy budeme môcť naprávať druhých v láske.

Prosme Ducha Svätého, oheň lásky horiaci v Cirkvi a v našom vnútri, aj keď ho častokrát zakrývame popolom našich vín: „Boží Duch, Pán, ktorý si v mojom srdci a v srdci Cirkvi, ty, ktorý udržiavaš Cirkev, stvárňujúc ju v rozmanitosti, príď. Potrebujeme ťa pre život tak ako vodu: zostúp opäť na nás a nauč nás jednote, obnov naše srdcia a nauč nás milovať tak, ako nás ty miluješ, odpúšťať tak, ako nám ty odpúšťaš. Amen.“   

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-