Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Homílie M. Bubáka

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD: Misia splnená

Ilustračné foto

27/05/2017 09:52

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 7. veľkonočnú nedeľu cyklu A (Jn 17, 1-11a): Misia splnená

Je zaujímavé, milí priatelia, počúvať posledné slová zomierajúcich. V istom zmysle tieto ich slová sú zhrnutím, alebo korunou celého ich života.

Dnes máme v evanjeliu text, ktorý môžeme považovať v istom zmysle za posledné slová Ježišove. Sú to slová pokoja a dôvery. Ich jadrom je Ježišov výrok: „Otče, ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať.“ Ježiš tu hľadí na svoj život a je spokojný. Jeho život mal misiu a on ju naplnil. Nie je v ňom už nič, čo by ostávalo nenaplnené alebo nesplnené. Áno, ostáva ešte zopár dôležitých vecí, ale tie vykoná počas nasledujúcich pár hodín. A keď ich o niekoľko hodín naozaj aj vykoná a on visí pribitý na kríži, vtedy vyriekne slová, ktoré jeho život spečatia definitívne: „Dokonané je!“, povie, „misia je vykonaná!“ a na to vypustí svojho ducha.

Aké odlišné od týchto posledných slov Ježišových sú, milí priatelia, posledné slová a pocity nás ľudí. Koľkí z nás, keby sme mali teraz zomrieť, by sme sa modlili k Bohu podobne? Slová mnohých zomierajúcich sú veľmi často slovami ľútosti nad premárneným životom, slovami smútku nad premárnenými príležitosťami, slovami bolesti nad hriechmi, ktoré sme popáchali a škodami, ktoré po sebe zanechávame. Namiesto svetla odchádzame v tme, namiesto pokoja v strachu a úzkosti.

Naša smrť a spôsob nášho zomierania – snáď iba okrem prípadu samovraždy – nikdy nie sú výsledkom nášho vlastného rozhodnutia. Nevyberáme si čas smrti. Čas si vyberá nás. Nevyberáme si ani tragédiu či chorobu, v ktorej zomierame. Oni si vyberajú nás. Smrť nehľadí na osobu, na to čo človek robí, aké má postavenie, aké má záväzky či povinnosti. Smrť všetko, čím žijeme náhle preruší tam, kde chce ona a spôsobom, akým chce ona. Dokonca aj v prípade, že by človek na smrť intenzívne myslel a v súvislosti s ňou si dal včas isté veci do poriadku – napríklad by napísal svoju poslednú vôľu, vyčlenil by peniaze na pohreb, pripravil by si hrob a napísal by listy svojim najbližším – dokonca aj vtedy smrť príde nečakane, ako nejaký votrelec, práve vo chvíli, keď ju najmenej čakáme. Je toho toľko, čo nás pripútava k tejto zemi. Je vzácnou zriedkavosťou, že niekto je vo chvíli smrti úplne pripravený na odchod. To je memento aj pre mnohých z nás veriacich, ktorí odkladáme s vážnou spoveďou alebo s vysporiadaním si rozporov vo svojom svedomí na čas, keď budeme blízko smrti. Také niečo sa môže udiať iba v teórii, ale zriedkakedy sa to udeje v praxi. Iba málo ľudí si dá do poriadku svoj život na smrteľnej posteli.

Ale aj keby sme mali svedomie v poriadku a Boha dokonca aj naliehavo prosili, aby nás už z tohto sveta vzal, predsa keď tá chvíľa nakoniec príde, stále nám bude pripadať, že prišla nevhod. Jeden starý človek sa vraj modlil a v tejto svojej modlitbe sa úplne odovzdal Bohu s tým, že si ho môže vziať hoc aj okamžite. No vtom sa pozrie von oknom a vidí tam krásnu ružu. A vtedy svoje rozhodnutie zmení. Prosí Boha, aby mohol ešte chvíľku zostať. Občas si povieme, že smrť je požehnanie. No v konečnom dôsledku takmer vždy cítime, že smrť prišla predčasne a nevhod. Okrem prípadov, kedy je človek v neznesiteľných bolestia, stále je ešte čo robiť a čo zažiť.

Prednedávnom zomrel jeden môj známy. Mal 45 rokov a zomrel náhle pri hre basketbalu. Zomrel vo vzduchu: vyskočil, keď mieril loptou do koša. Keď sa jeho nohy potom znova dotkli zeme, bol už mŕtvy. Pri pohrebe jeden z rečníkov vo svojom príhovore povedal: „Peter bol náruživý basketbalista. Túto hru miloval. A teda nemohol zomrieť krajšou smrťou, akou zomrel: práve vo chvíli, keď dával gól. Akurát, že sa to mohlo stať o takých  40 rokov neskôr. Jeho smrť prišla v nevhodnom čase. Nechal tu nedorastené deti, ktoré ho potrebovali ako otca. A aj jeho prínos do rozvoja tohto sveta prostredníctvom jeho darov mohol byť ešte väčší.“

Ako však žiť taký život, aby sme aj my, podobne ako Ježiš na jeho konci mohli s pokojom povedať: „Je dokonané! Misiu, ktorú mi Boh zveril, keď ma poslal na tento svet, som dokončil?“

Apropo, bol Ježišov život vo chvíli keď umieral, naozaj úspešný? Dalo sa naozaj povedať, že Ježiš vo chvíli, keď vyriekol slová „Dokonané je!“ splnil úspešne svoju misiu? Či Ježišov život, a hlavne jeho smrť, neboli v skutočnosti krachom? Veď sa len pozrime: náboženské elity jeho posolstvo odmietli. Jeden z jeho učeníkov ho zradil, druhý poprel a ostatní v tej jeho najťažšej chvíli od neho ušli. A nakoniec bol brutálne a potupne obratý o život. Emauzskí učeníci to vyjadrili dosť presne: „Veľkňazi a naši poprední muži ho dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. (Lk 24, 20). Toto je ľudská pravda o Ježišovom živote. A vôbec to nevyzerá ako príbeh úspešného dokončenia misie.

Osobne si myslím, milí priatelia, že život každého človeka, keď ho hodnotíme podľa našich ľudských kritérií,  je vlastne krachom. Aj keby sme zomreli bez choroby a bez bolesti, nasýtení rokmi – hoci aj 110-roční –, s vitrínkou plnou vyznamenaní, diplomov a uznaní, oslavovaní svojimi súčasníkmi, obklopení rodinou a svojimi priateľmi, ktorým by sme zanechali obrovské dedičstvo, aj tak by sme zomreli nedokonalí a nenaplnení. Naša naplnenosť nebude závisieť od toho, čo sme na tomto svete vytvorili. Môže nás to tešiť, ale určite nás to nebude schopné naplniť pocitom splnenej misie. Veď sa len pozrime na výroky niektorých významných ľudí, ako sa pri svojom zomieraní vyjadrili: napríklad Leonardo da Vinci: „Urazil som Boha aj ľudí, lebo moje diela nemali tú kvalitu, ktorú mali mať.“ Alebo sv. Tomáš Akvinský: „Bolo mi zjavené tajomstvo: Všetko, čo som napísal, nie je nič, iba obyčajná slama.“ Alebo známy hudobník Bob Marley: „Za peniaze život nekúpiš!“ Mnohí umierajú s pocitom viny, že mohli urobiť ešte viac, keby sa len boli snažili.

A predsa, aj napriek tomuto všetkému, je možné hovoriť o naplnenom živote. Misiou života každého jedného z nás, podobne ako bolo aj misiou Ježišovou, je priniesť do sveta lásku. Náš život a jeho naplnenosť sa bude merať podľa toho, koľko lásky sme priniesli do tohto sveta. A keďže pravá láska nie je naším ľudským výtvorom, bude nám jasné, že svoju misiu budeme môcť uskutočniť len vtedy, keď budeme napojení na jej zdroj, ktorým je – tak ako to bolo v prípade Ježišovom – Boh Otec. Život ľudí, ktorí počas svojho života rozdávali lásku, nech by odišli z tohto sveta kedykoľvek a akokoľvek, bude vždy životom splnenej misie. Tak ako ním bol život Ježišov, ktorý miloval ľudí do krajnosti a to až do samého konca.

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu. 

27/05/2017 09:52