Homília v Janove: Silu príhovoru a ohlasovania máme od Pána

Janov 27. mája – Prinášame v plnom znení homíliu pápeža Františka, ktorú predniesol v sobotu 27. mája 2017 počas svätej omše so začiatkom krátko po 17. hodine na Kennedyho námestí v Janove.

Počuli sme, čo vzkriesený Kristus povedal učeníkom pred svojím nanebovstúpením: «Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi» (Mt 28,18). Ježišova moc, moc Božia. Táto téma spája dnešné čítania: v prvom čítaní Ježiš hovorí, že neprináleží učeníkom poznať «časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou», ale prisľúbi im «silu Ducha Svätého » (Sk 1,7-8). V druhom čítaní hovorí sv. Pavol, aká «nesmierne veľká je jeho moc pre nás veriacich podľa pôsobenia jeho mocnej sily» (Ef 1,19). Ale v čom spočíva táto sila, táto Božia moc?

Ježiš potvrdzuje, že je to moc «v nebi a na zemi». Je to hlavne moc spájať nebo a zem. Dnes slávime toto tajomstvo, pretože keď Ježiš vystúpil k Otcovi, naše ľudské telo prekročilo prah neba, naša ľudskosť je tam, v Bohu, navždy. Tam je naša nádej, pretože Boh sa neoddelí nikdy od človeka. A potešuje nás vedomie, že v Bohu je Ježišom pripravené pre každého z nás miesto: údel vzkriesených synov a dcér nás očakáva, a preto stojí za to žiť tu na zemi hľadiac na nebo, kde je náš Pán (porov. Kol 3,1-2). Hľa čo urobil Ježiš svojou mocou, aby spojil pre nás zem s nebom.

Ale táto jeho moc sa neskončila tým, že vystúpil do neba. Pokračuje aj dnes a trvá navždy. Veď práve pred vystúpením k Otcovi Ježiš povedal: «Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta» (Mt 28,20). Nepovedal to len tak, ako jednoduché ubezpečenie, ako keď pred odchodom na dlhú cestu povieme priateľom: „budem na vás myslieť“. Nie, Ježiš je skutočne s nami a pre nás: v nebi ukazuje Otcovi svoju ľudskosť, našu ľudskosť, ukazuje Otcovi svoje rany, cenu, ktorú zaplatil za nás, a tak «žije stále, aby sa prihováral» (Hebr. 7,25) za nás. Hľa, kľúčové slovo Ježišovej moci: príhovor. Ježiš sa u Otca každý deň, každú chvíľu prihovára za nás. V každej modlitbe, v každej našej prosbe o odpustenie, zvlášť pri každej svätej omši Ježiš intervenuje: predstavuje Otcovi znaky svojho obetovaného života, ako som povedal, svoje rany, prosí a získava pre nás milosrdenstvo. On je naším „advokátom“ (porov. 1 Jn 2,1) a keď máme nejakú dôležitú „kauzu“ urobíme dobre, ak mu ju zveríme a povieme: „Pane Ježišu, prihovor sa za mňa, prihovor sa za nás, prihovor sa za tú osobu, prihovor sa za túto situáciu...“

Túto schopnosť prihovárať sa dal Ježiš aj nám, svojej Cirkvi, ktorá má moc a tiež povinnosť prihovárať sa, modliť sa za všetkých. Môžeme sa pýtať – každý z nás sa môže opýtať: „Modlím sa? A všetci, ako Cirkev, ako kresťania, uplatňujeme túto moc predkladajúc Bohu osoby a situácie?“ Svet to potrebuje. My sami to potrebujeme. V našich dňoch sa ponáhľame a veľa pracujeme, angažujeme sa v mnohých veciach, avšak hrozí nám, že večer prídeme unavení a s dušou obťaženou pripomínajúcou loď plnú tovaru, ktorá po namáhavej plavbe vpláva do prístavu len s prianím zakotviť a zhasnúť svetlá. Žijúc stále medzi mnohými naháňaniami sa a mnohými povinnosťami sa môžeme stratiť, uzatvoriť do seba a stať sa nepokojnými bez dôvodu. Aby sme sa neutopili v tejto „bolesti života“, pamätajme každý deň „zakotviť v Bohu“, prinášajme mu ťažkosti, osoby a situácie, zverujme mu všetko. A toto je sila modlitby, ktorá spája nebo a zem, ktorá umožňuje Bohu vstúpiť do nášho času.

Kresťanská modlitba nie akýsi spôsob ako nadobudnúť viac pokoja so sebou samými, či dosiahnuť nejakú vnútornú harmóniu; my sa modlíme, aby sme všetko priniesli Bohu, aby sme mu zverili svet: modlitba je príhovorom. Nie je to nerušenosť, je to láska. Je to prosba, hľadanie a klopanie na dvere (porov. Mt 7,7). Znamená to vložiť sa do vyprosovania a vytrvalo naliehať u Boha, jedni za druhých (porov. Sk 1,14). Prihovárať sa neúnavne: to je našou prvoradou zodpovednosťou, pretože modlitba je sila, ktorá posúva svet vpred; je to naše poslanie, poslanie, ktoré zároveň stojí námahu a daruje pokoj. Toto je naša moc: nie dominovať alebo hlasnejšie kričať, podľa logiky tohto sveta, ale uplatňovať pokornú silu modlitby, ktorou môžeme zastaviť aj vojny a dosiahnuť pokoj. Tak ako sa Ježiš neustále prihovára za nás u Otca, tak aj my, jeho učeníci, neunavme sa nikdy modliť za priblíženie zeme k nebu.

Okrem príhovoru vyvstáva z evanjelia druhé kľúčové slovo, ktoré odhaľuje Ježišovu moc, a tým je ohlasovanie. Pán posiela tých, čo k nemu patria, aby ho ohlasovali čisto silou Ducha Svätého: «Choďte teda, učte všetky národy» (Mt 28,19). „Choďte.“ Je to skutok extrémnej dôvery voči tým, ktorí sú jeho: Ježiš nám dôveruje, verí v nás viac, než si veríme my sami! Posiela nás napriek našim nedostatkom; vie, že nebudeme nikdy dokonalí a že ak budeme čakať, až sa staneme lepšími pre evanjelizovanie, potom nezačneme nikdy.

Pre Ježiša je ale dôležité, aby sme hneď na začiatku prekonali jednu veľkú nedokonalosť: uzavretosť. Evanjelium totiž nemôže byť uzavreté a zapečatené, pretože Božia láska je dynamická a chce dosiahnuť všetkých. Aby sme ohlasovali, musíme teda vyjsť zo seba samých. S Pánom nemôžeme zostávať nehybní, usadení vo vlastnom svete alebo v nostalgických spomienkach minulosti; zakazuje sa hovieť si v nadobudnutých istotách. U Ježiša istota spočíva v tom, že kráčame s dôverou: tam sa ukazuje jeho sila. Pretože Pán nechváli komfort a pohodlie, ale vždy burcuje a nanovo rozbieha veci. Chce, aby sme neustále vychádzali, oslobodení od pokušení uspokojiť sa keď sa máme dobre a máme všetko pod kontrolou.

„Choďte“, hovorí nám aj dnes Ježiš, ktorý každému z nás v krste udelil moc ohlasovať. Preto ísť do sveta s Pánom patrí k identite kresťana. Nie je to len pre kňazov, pre rehoľné sestry, pre zasvätených: týka sa to všetkých kresťanov, je to naša totožnosť. Ísť do sveta s Pánom: toto je naša identita. Kresťan nie je nehybný, ale kráča: a to s Pánom smerom k druhým. Ale kresťan nie je šprintér, ktorý beží až do zdivenia, ani dobyvateľ, ktorý musí prísť skôr ako ostatní. Je pútnikom, misionárom, „maratóncom plným nádeje“: pokorný, ale s rozhodným krokom; dôverujúci, ale zároveň aktívny; kreatívny, ale vždy ohľaduplný; podnikavý a otvorený; pracovitý a solidárny. Týmto štýlom kráčajme po cestách sveta!

Ako u učeníkov v prvopočiatkoch, našimi miestami ohlasovania sú cesty sveta: Predovšetkým tam Pán očakáva, že ho dnes ľudia spoznajú. Tak ako v počiatkoch, túži, aby sa ohlasovanie konalo nie našou, ale jeho silou: nie silou sveta, ale čistou a miernou silou radostného svedectva. A toto je naliehavé, bratia a sestry! Vyprosujme si od Pána milosť, aby sme neskameneli pri menej podstatných otázkach, ale naplno sa vložili do naliehavosti misie. Nechajme druhým klebetenie a umelé diskusie tých, ktorí počúvajú iba seba samých, a konkrétne pracujme pre spoločné dobro a pre pokoj; vložme sa do toho s odvahou a presvedčení, že väčšia radosť je v dávaní, ako v prijímaní (porov. Sk 20,35). Vzkriesený a živý Pán, ktorý sa vždy prihovára za nás, vzkriesený Pán nech je nám silou v kráčaní, odvahou na našej ceste.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab, ľm, jb-