Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Homílie M. Bubáka

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD: Vari nás Ježiš vydiera?

Ilustračné foto - RV

20/05/2017 12:21

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 6. veľkonočnú nedeľu cyklu A (Jn 14, 15-21): Vari nás Ježiš vydiera?

„Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania.“ Nepripadá vám, milí priatelia, táto veta Ježišova, ktorú povedal svojim apoštolom pri poslednej večeri trocha zvláštna? Veď skúste ísť v nej do hĺbky. Ježiš nám tu pripadá ako rodič, ktorý hovorí svojmu synovi: „Netvrď mi, že ma máš rád. Ak by si ma mal rád, tak by si zachovával všetko, čo od teba žiadam: chodil by si načas večer domov, po sebe by si si vždy upratoval a nebúchal by si dverami.“ Takéto vyjadrenia nie sú v našich vzťahoch zriedkavé a každého z nás určite hlboko zraňujú, pretože nám pripadajú skôr ako vydieranie, než ako prejav toho, že tomu druhému na nás záleží. Ježiš túto vetu pri poslednej večeri opakuje dokonca dvakrát. „Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem,“ hovorí o pár veršov ďalej (Jn 15, 14). Lenže každý z nás veriacich a nasledovníkov Ježiša Krista vie, že Ježiš nie je vydierač, a že jeho slová ak im nerozumieme musia mať teda iný význam. Vydajme sa teraz na cestu hľadania skutočného významu týchto Ježišových napohľad neférových slov. Pomôžeme si príkladom.

Mladá tínedžerka sa zamilovala do svojho rovesníka. Stretali sa čím ďalej, tým častejšie a hoci im bolo spolu dobre, predsa dievča cítilo, že morálne postoje ich dvoch sa líšia. Raz ju chlapec pozval na jednu podľa neho skvelú diskotéku, kde sa dobre vybláznia, kde bude „do sýtosti alkoholu, drog a, samozrejme, aj sexu“. Dievča však jeho návrh dosť radikálne odmietla. On ju vysmial: „Počuj, to čo je?“, hovorí jej. „Hádam sa nebojíš, že ťa tvoji rodičia, keď sa dozvedia, kde si bola, za to potrestajú. Musíš sa naučiť byť samostatná!“ „Ja som dosť samostatná,“ hovorí dievča, „ale verím svojim rodičom a mám ich rada a preto nebudem robiť nič, čo by bolo proti zásadám, ktorým ma učili.“

Na tomto príklade už možno tak trocha tušíme, čo má Ježiš na mysli, keď svojím učeníkom hovorí: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania.“ Chce im tým povedať v podstate toto: „Ak moje pôsobenie medzi vami zapustilo vo vás korene, potom budete veriť tomu, čomu som vás učil a čo pre vás konám. Ak moje priateľstvo voči vám spôsobilo, že ste si ma zamilovali, potom predpokladám, že nebudete pochybovať o tom, že to, čomu som vás učil, je schopné, ak to budete zachovávať, urobiť z vás nových ľudí.“ Ježiš tu tak iba poukazuje na jedno dôležité pravidlo, ktoré riadi náš život a ktoré – myslím – všetci poznáme: Každý z nás – či si to priznáme alebo nie, či si to uvedomujeme alebo nie – svojím správaním automaticky nasledujeme alebo kopírujeme toho, kto nás v živote formoval. A formoval nás ten, koho sme uznávali, koho sme obdivovali, kto nás fascinoval a koho sme vlastne milovali.

Keď sa pozrieme na náš príklad s dvoma tínedžermi možno sa pýtame: Ako je možné, že hodnoty a morálka týchto dvoch ľudí sú také odlišné? Veď sú to predsa rovesníci, ktorí sa narodili v tom istom čase a v podstate na tom istom mieste. Ako každý z nich k tým svojim hodnotám a presvedčeniam prišiel? Odpoveď je veľmi jednoduchá: „Majú ich od tých, ktorých na svojej ceste k dospelosti uznávali, milovali a ktorí ich vlastne takto formovali.“ Znova, je to presne to, čo hovorí Ježiš svojím učeníkom: „Ak ma milujete, potom je jasné, že budete zachovávať to, čo som vám povedal, bez toho, že by som vás do toho nútil. Milujúci totiž akosi automaticky nasleduje milovaného.“

V tomto zmysle nám nahráva nielen naša skúsenosť, ale aj výskumy z oblasti ľudského správania. Jedným z takýchto výskumov sa naoberá aj novinár David Brooks vo svojej knihe s názvom Spoločenské zviera (The Social Animal). V kapitole O sebaovládaní sa zamýšľa nad dvoma typmi študentov v tej istej škole. Erika, úspešná tenistka, patrí k prvému typu. Je síce ambiciózna, no pri tom je neúctivá, vulgárna, ba až fyzicky agresívna a to dokonca i voči svojim učiteľom. A Erika nie je sama. Druhý typ študentov si, naopak, takéto správanie nevie ani len predstaviť. A Brooks si kladie otázku: Ako je možné, že títo mladí ľudia sa správajú tak strašne odlišne? Odkiaľ sa tento priepastný rozdiel v ich správaní vzal?

A hovorí: „Odpoveď je ukrytá v hĺbke nášho podvedomia. Každý z nás sme počas svojho života prechádzali cez množstvo zážitkov, pozorovaní a skúseností a toto všetko nás formovalo. Ak sme počas svojho života videli, že ľudia sa k sebe navzájom správajú slušne a úctivo a ak sa nesprávajú, potom ich správanie bolo označené za neprístojné a neprijateľné, potom keď dorastieme, aj my sa budeme správať k ľuďom rovnako slušne a úctivo. Ak sa nám kedysi čítali rozprávky, alebo sme pozerali a počúvali príbehy, v ktorých sa úctivé a čestné správanie označovalo za kladné, a neúctivé a nečestné správanie za záporné, potom sa v hĺbke nášho vnútra sformovali jasné a pevné presvedčenia a pravidlá, ktoré sa stali súčasťou nášho charakteru a nášho správania. Ak sme sa potom ocitli nestrážení hoci aj v banke pri kope peňazí, nič sme neukradli, lebo nám bolo jasné, že tieto veci nám nepatria. Alebo ak sme mali pokušenie využiť situáciu a na základe klamstva prísť k výhodám, neurobili sme to, lebo čosi v našom vnútri nám hovorilo, že to je nesprávne. Alebo ak sme mali pokušenie správať sa neúctivo k človeku, ktorý sa voči nám správal drzo, sme sa udržali na uzde, lebo sme vedeli, že toto sa nepatrí. A takto by sme mohli pokračovať ďalej. Príklady a slová tých, ktorých sme uznávali a milovali nás formovali a to v dobrom i zlom.“

Keď sa vrátime k naším tínedžerom, vieme si ľahko predstaviť, z akého prostredia každý z nich vyšiel. Ich terajšie názory a správanie niečo hovoria o ich rodinách alebo o partiách, ktoré ich formovali. Preto by sme nemali nikdy podceňovať pozitívny dopad dobrej partie a negatívny dopad zlej partie na náš život a na životy tých, ktorí sú nám zverení. V jednom vtipe sa hovorí, že „kvôli partii sa aj františkán oženil“. Vždy máme tendenciu akosi automaticky nasledovať alebo kopírovať tých, ktorých sme súčasťou alebo ktorých súčasťou sa chceme stať.

Apoštoli boli tri roky súčasťou partie Ježišovej. Jeho osoba, jeho slová a správanie ich fascinovali a preto sa rozhodli ho nasledovať a tak sa vystaviť jeho vplyvu. Ich fascinácia postupne prerástla do lásky. Aj keď to bola láska krehká, bola to predsa láska, v ktorej boli ochotní rásť. A táto láska k Ježišovi ich menila. Pod jej vplyvom odmietali to, čo sa nezhodovalo s tým, čomu ich Ježiš učil a otvárali sa pre to, čo s Ježišovým postojom bolo v zhode. A toto, presne toto, sa očakáva, bratia a sestry, aj od nás.

20/05/2017 12:21