Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Mobilná aplikácia:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Homílie M. Bubáka

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD: Sprievodca na našej ceste

Ilustračná snímka

29/04/2017 09:58

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 3. veľkonočnú nedeľu cyklu A (Lk 24, 13-35): Sprievodca na našej ceste

Príbeh emauzských učeníkov je jedným z tých príbehov, ktoré v nás zarezonujú okamžite. Je tomu tak preto, lebo každý z nás hneď cíti, že to je o ňom. Je to príbeh o živote, ktorý sa nám občas môže tak zamotať, že aj my sa – podobne ako emauzskí učeníci – začneme pýtať: Kde tu je Boh? Záleží Bohu vôbec na mne? Má vôbec niečo zmysel? Načo je alebo bola dobrá táto choroba, táto zrada, táto nehoda, táto smrť môjho blízkeho? Prečo mi Boh nepošle aspoň nejaké znamenie, že je blízko? Keby som vedel, že je Boh pri mne, určite by som bol schopný tolerovať a znášať čokoľvek. Ale takto?

Do takto podobného uvažovania a čiernej nálady emauzských učeníkov sa zrazu pridá cudzinec. A oni za jeho pomoci postupne pochopia, že veci majú zmysel, že Boh bol a je stále s nimi. A keď potom pre nich lámal chlieb, vtedy im veci do seba zapadli úplne a ich srdcia sa znova zapálili.

Možno aj nám sa stalo čosi podobné: ťažká situácia, hľadanie zmyslu, tma. A tu zrazu do nášho života príde nejaký cudzinec a my za jeho pomoci, tak ako emauzskí učeníci, zrazu začneme veci vidieť inak. Uvediem dva príbehy:

Prvý pochádza od spisovateľa Toma Longa, ktorý mu porozprával jeden neznámy spolucestujúci počas ich spoločnej cesty lietadlom. Ako v každom takomto rozhovore, začali banálnosťami. No po chvíli sa dostali do skutočne dôverných vecí. Tento starší muž sa Tomovi zdôveril, že majú aj so svojou ženou viac detí. Všetky sú zdravé a majú sa dobre až na jedného syna. Má asi 30 rokov a žije v ústave. Kedysi bol ťažko zranený pri autohavárii a už niekoľko rokov sa nachádza v kóme. „Viete“, hovorí muž, „tu sa vám musím vyznať s vecou, s ktorou sme strašne bojovali. Aj ja, aj moja manželka sme tohto svojho syna prestali milovať. Navštevovali sme ho síce pravidelne, pretože sme cítili, že je to pre nás ako pre rodičov povinnosť, no už to nebolo z lásky. Láska je podľa mňa záležitosť vzájomná, je to dávanie ale aj prijímanie. Náš syn nebol schopný ani prijímať ani dávať. Chodili sme ho síce navštevovať, no nemilovali sme ho. Až do jedného dňa.

Prišli sme ako obyčajne do jeho izby. Prekvapilo nás, že mal návštevníka. Nepoznali sme toho človeka. Po chvíli vyšlo najavo, že to bol istý laik z miestnej farnosti, ktorý pacientom nosí pravidelne sv. prijímanie. Keď sme tak čakali na chodbe, cez sklenú stenu sme videli, ako sa s našim synom rozpráva, ako keby šlo o bežný rozhovor dvoch zdravých ľudí. Hovorím si: Rozpráva sa s ním, ako keby náš syn vedel, čo mu hovorí. Potom tento človek zobral Sväté písmo a čítal mu žalm, ako keby môj syn bol schopný načúvať jeho žalmu. Potom sa modlil, ako keby môj syn vnímal modlitbu.

No potom mi svitlo: že tento človek to predsa len vie. Samozrejme, že to vie. On sa na môjho syna nepozerá len klinickými očami, ale očami viery; on s mojím synom zachádzal ako s dieťaťom Božím.“

Toto bol pre tohto človeka okamih milosti, ako veľkonočná scéna z evanjelia. Človek, ktorý jeho syna chodil navštevovať bol pre neho a pre jeho manželku cudzincom na ich ceste do Emauz, ktorý im odhaľoval prítomnosť Boha. Boha, ktorý nás nikdy neprestáva milovať, ktorý je stále súčasťou nášho života, a ktorý sa o nás stále stará. Niekedy je schopnosť rozpoznať ho záležitosťou cviku. No dosť často – a možno vo väčšine prípadov – je to záležitosť viery.

Druhý príbeh pochádza od istého kňaza, ktorý navštívil muža zomierajúceho na rakovinu. Prišiel k nemu na pozvanie jeho dcéry. Keď vstúpil do izby, našiel ho ležať na posteli s hlavou zaborenou medzi dvoma vankúšmi. Vedľa postele mal prázdnu stoličku. Kňaz automaticky predpokladal, že je pripravená pre neho a tak si na ňu sadol. No muž sa ho pýta: „Pekne vás vítam. Kto ste, prosím vás?“ „Som miestny kaplán. Myslel som, že viete, že mám prísť. Zdalo sa mi, ako keby vaša dcéra pripravila pre mňa túto stoličku. Nepovedala vám o tom, že ma pozvala?“

„Nie, nepovedala. A tá stolička, tá je tuná stále. Hm. Neboli by ste taký láskavý a nezatvorili dvere?“ Kňaz v rozpakoch vstal a dvere zatvoril. „Chcem vám niečo povedať, niečo, čo som ešte nikomu nepovedal, dokonca ani mojej dcére, ktorá sa o mňa tak pekne stará. Viete, keďže som veriaci, vždy som túžil naučiť sa poriadne modliť. Kňaz v kostole veľa hovoril o modlitbe, ale bolo to pre mňa také komplikované. Šiel som za ním a povedal som mu to. Dal mi knihu od jedného významného teológa, vraj najlepšia, aká o modlitbe jestvuje. Po pár stranách som ju odložil. Nerozumel som jej. Svoju snahu naučiť sa modliť som po tomto úplne zavrhol. Až jedného dňa, pred asi tak štyrmi rokmi ma navštívil jeden môj kamarát. Hovorí mi: «Vieš čo, modlitba to je úplne jednoduchá vec. Je to, ako keby si sa rozprával s nejakým svojim kamarátom. Daj si naproti seba stoličku a predstav si, že tam sedí Ježiš. A rozprávaj sa s ním. A tiež mu aj načúvaj, tak ako to robíš teraz so mnou.“

A tak, otče, som to skúšal a veru po čase som si to veľmi obľúbil, a to až tak, že som to robil niekoľko hodín denne. Som však veľmi na pozore. Keby ma moja dcéra videla rozprávať sa s prázdnou stoličkou určite by si myslela, že mi šibe a zobrala by ma do blázinca.

Kňaz bol hlboko pohnutý týmto príbehom a starého pána povzbudil, aby len v tom pokračoval. Potom ho vyspovedal, dal mu sväté prijímanie a pomazanie nemocných a odišiel. O dva dni dostal telefonát od jeho dcéry, že jej otec práve dnes odpoludnia zomrel.

„Zomrel v pokoji?“ pýtam sa. „Áno. Práve som sa chystala nakupovať, on si ma – asi okolo druhej poobede – zavolal k posteli. Povedal mi, ako obvykle vtip a pobozkal ma na čelo. A ja som odišla. Keď som sa vrátila, našla som ho mŕtveho. No stalo sa čosi zvláštne, páter. Ba povedala by som, že až čudné. Otec zomrel s hlavou položenou nie na vankúšoch v posteli, ale na stoličke, ktorú mával vedľa svojej postele.“ Hľa, ako dobre, že sa stretol so svojím kamarátom, ktorý ho naučil takto jednoducho sa modliť.

 Nezažil si aj ty, brat, sestra, niečo podobné? Kto bol pre teba ten cudzinec, ktorý ti v náročných chvíľach tvojho života pomohol zorientovať sa, nájsť zmysel, vrátiť ti nádej a postavil sa znova na nohy? Komu si bol, naopak, takýmto cudzincom ty? 

29/04/2017 09:58